#Vysoké Tatry sú jednoducho raj pre turistov, a je pritom úplne jedno, či sú domáci, alebo pochádzajú z iného kúta planéty. Nádherné vrcholky hôr, nepoškvrnená príroda (samozrejme, ako kde) a čarokrásne plesá dotvárajú dokonalú idylku tejto turistickej destinácie.
Okrem klasickej túry by si sa mal rozhodne vybrať aj lanovkou na Lomnický štít, ktorá je technickým unikátom, a to dokonca aj v celosvetovom meradle. Dlhé roky sa totiž pýšila titulom najdlhšej osobnej lanovky na svete.
Jedna z najnáročnejších stavieb
Aby sme si mohli naplno uvedomiť jej výnimočnosť, musíme sa spolu pozrieť do minulosti. Vysoké Tatry zažívali koncom 19. a začiatkom 20. storočia stavebný boom. V 20. rokoch, takmer desať rokov po výstavbe trate Tatranských elektrických železníc, sa začala pozornosť upriamovať na krásne štíty.
Objavila sa vízia výstavby lanovky na najvyšší vrch Tatier, Gerlachovský štít, ktorá však v tej dobe realizovateľná nebola. O čosi jednoduchší cieľ však bol Lomnický štít, o ktorom sa po viacerých prieťahoch nakoniec aj rozhodlo. Už koncom 20. rokov potom prebehli niektoré prípravné práce na stavbe lanovky.
Po vyhlásení verejnej súťaže v roku 1935 určili za víťaza firmu František Wiesner. Celá stavba mala byť odovzdaná do 21. júla 1937, čo však bolo úplne nereálne. Náklady mali predstavovať približne 15 miliónov korún, no boli vysoko prekročené. Na osadenie dolnej stanice bol potrebný kompromis. Politik a právnik Juraj Orzságh namietal, že ruch strojovne bude vyrušovať hostí Grandhotela Praha, a tak nakoniec základy vykopali o niekoľko desiatok metrov nižšie, na mieste cieľových zákrut bobovej dráhy.
Rukopis majstra
Hlavným inžinierom bol Ing. Schinke. Na projektovaní staníc lanovky sa podieľal bezmála 70-ročný Dušan Jurkovič, jeden z najvýznamnejších slovenských architektov v histórii, ktorý im dal neobyčajný architektonický tvar. Ten ale nakoniec nebol spokojný s konečnou podobou. Nezhodovala sa s jeho hlavnou myšlienkou. K budovám totiž pristavovali rôzne reštauračné či ubytovanie časti a sám Jurkovič povedal, že už ide len o karikatúry toho, čo nás malo reprezentovať vo svete.
Súčasne s výstavbou prístupových ciest boli začaté práce na výrube lesa. Potom do zeme uložili elektrický kábel, aby mohol byť použitý navijak na vyťahovanie lán na medzistanicu Štart (jej názov je odvodený od štartu bobovej dráhy, no je pomerne nešťastný, nakoľko nejde o začiatočnú stanicu lanovky) a potom na Skalnaté Pleso.
Na stavbe niekedy pracovalo až 350 ľudí. Dopravu materiálu z Tatranskej Lomnice zabezpečovali tri nákladné autá, no ďalej museli tony materiálu robotníci vyniesť na svojich chrbtoch alebo na vozíkoch ťahanými koňmi. Za vynesený kilogram sa platilo 40 halierov. Ťažné zvieratá a nosiči vyniesli zo Štartu na Skalnaté Pleso celkom 40 ton dreva, 35 ton štrku a piesku, 5 ton cementu a skoro 7 ton oceľových konštrukcií.
Pekelné počasie
Práce komplikovala zima a víchrice. V priebehu výstavby namerali vietor o rýchlosti 176,4 km/hod. Po mnohých komplikáciách bola 22. decembra 1937 staničná budova na Skalnatom Plese dokončená. Avšak, vnútorný objekt ešte nebol hotový. Po ďalších montážnych prácach a skúškach bola prevádzka lanovky pre verejnosť otvorená s prestupom na Štarte v rovnaký dátum.
Situácia však nebola vôbec dobrá. Budovy v Tatranskej Lomnici, na Štarte a na Skalnatom Plese neboli dokončené. Ani strojná, ani elektrotechnická časť neboli celkom v poriadku. Nasledovala prvá nehoda, kedy voz v plnej rýchlosti narazil do oceľovej konštrukcie na stanici Štart. Nikomu sa, našťastie, nič nestalo.
O niečo zložitejšie to bolo na druhom úseku lanovky na Lomnický štít, ktorá sa stavala súbežne s prvým. Podmienky boli oveľa ťažšie. Počasie tu býva nevyspytateľné. Aj v lete môžu klesnúť teploty pod bod mrazu, môže snežiť, hrozia víchrice. V čase výstavby tu robotníci a technici pracovali len od konca júna do začiatku novembra.
Smrť robotníkov
V ostatných častiach roka mohli prichádzať na stavenisko, len keď bolo priaznivé počasie, s horolezeckým výstrojom a s horským vodcom. Aj napriek mnohým bezpečnostným opatreniam počas výstavby zahynuli dvaja robotníci.
V tomto období robotníci na vrchol vyniesli takmer 300 ton dreva, piesku, cementu, ocele a iného materiálu. Zdatným nosičom, ktorí sú dnes v Tatrách už unikátom, trval výstup zo Skalnatého Plesa dve hodiny, pričom dokázali vyniesť náklad ťažký až 40 kg. Boli aj takí, ktorí túto cestu za deň absolvovali trikrát.
Koncom mája 1940 boli vykonané skúšky lanovky. V júni bolo dané do užívania ústredné kúrenie. To umožnilo, aby už v októbri 1940 mohla začať pracovať Štátna meteorologická stanica. V máji 1941 začala visutá lanovka, okrem cestujúcich, prepravovať na Skalnaté Pleso materiál na stavbu hvezdárne. Do konca augusta vyviezla 711 ton materiálu a observatórium otvorili 19. septembra 1943. Šesťpodlažná budova vrcholovej stanice v nadmorskej výške 2 621 m je zase najvyšším obývaným miestom na Slovensku.
Čierny deň lanovky
Najčernejší deň v dejinách lanovky bol 15. september 1973. Do kabíny na Skalnatom Plese nastúpili cestujúci a pracovnici prevádzok. Po 140 metroch jazdy sa kabína lanovky odtrhla a spadla. Zahynula jedna osoba a viacerí sa zranili. Zistilo sa, že na medzistanici Štart sa pretrhlo napínacie lano, ktoré fungovalo 15 rokov. Bolo hrdzavé.
Údržba lanovky bola časovo i finančne náročná a kvôli nízkej prepravnej kapacite na 1. úseku nerentabilná. K nutnej rekonštrukcii v náväznosti na rekonštrukciu 2. úseku nedošlo, chýbali prostriedky na údržbu, nedochádzalo k nutnej výmene lán. Z dôvodu nedostatočnej technickej spôsobilosti prvý úsek v októbri 1999 odstavili. Zatiaľ poslednú jazdu bez cestujúcich uskutočnili v roku 2005. Je zachytená na dokumentárnom filme Príbeh jednej lanovky.
Radšej rozbi prasiatko
Z Tatranskej Lomnice na Skalnaté Pleso trvala pôvodne jazda približne 20 minút. Dnes cesta na samý vrchol Lomnického štítu trvá približne 35 minút s tromi prestupmi. Okrem počiatočnej nedôvery k tomuto novému dopravnému prostriedku odrádzala turistov aj cena cestovného.
Z Lomnice na Skalnaté Pleso stál lístok 36 korún, naspäť 24 korún, spiatočný 48 korún, spiatočný na Lomnický štít 96 korún. A to si nemohol dovoliť hocikto. Cesta na vrchol lanovkou nie je lacná ani dnes. Odporúča sa kúpiť si lístok niekoľko dní vopred. Lístok z Tatranskej Lomnice stojí momentálne 51 eur.
Zdieľať na