#Pršalo ako z krhly a stierače v mojom zázračnom aute nefungovali. Alebo skôr nefungovali automaticky. Iba v manuálnom režime – stlačíte páčku hore, potom dole, hore a zase dole. Prilepený na čelné sklo som zúrivo trhal spínačom, aby som niečo videl a nespadol do zrázu. Pochopiteľne sme v takýchto podmienkach išli po gruzínskych serpentínach slimačím tempom.
Keď si archeológovia Nika a Giorgi uvedomili, že nám bude trvať dlho, kým sa dostaneme na základňu, jednoducho zaspali na zadnom sedadle. Ja som si medzitým vyčítal, že som si včas nezarezervoval normálne auto.
Si hosť? Je ti odpustené
Cesty v Gruzínsku sú osobitný príbeh, o tom som už rozprával. Preto som si zvyčajne prenajímal veľké auto s pohonom všetkých štyroch kolies. Avšak, tentoraz som mal smolu – veľké autá za rozumné ceny boli obsadené, takže som sa musel uspokojiť so „zázračným“ Priusom.
Dobrodružstvá sa začali od prvej minúty, keď som zapol Drive a veselo narazil do bavoráku zaparkovaného za mnou. Z auta vystúpil Gruzínec s čiernou bradou hustou ako lopata a vybral sa smerom ku mne. Vyskočil som a začal sa ospravedlňovať, ale keď šofér počul angličtinu, doširoka sa usmial. Čo na to povedať? Gruzínci sú najpohostinnejší ľudia na svete. Hosť je pre nich svätý, aj keď vám práve v plnej sile nabúral do predného nárazníka.
„Zázračný“ Prius
Samozrejme, neodporúčam zámerne vytvárať takéto situácie, aby ste si to overili, ale ak sa náhodou v Gruzínsku dostanete do problémov, nebojte sa. Ste hosťom a miestni obyvatelia urobia všetko preto, aby ste sa cítili príjemne. A tak to bolo aj tentokrát. Zamračené obočie vystriedal úsmev, auto už nebolo nové, ale staré, a navyše išlo o služobné auto, takže sa nebolo čoho obávať. Po miliónty raz som sa ospravedlnil, daroval som poškodenému fľašu kraftového piva a sadol si za volant, aby som to vyriešil.
Ukázalo sa, že moje auto bolo šikovnými rukami miestnych majstrov prerobené z pravostranného japonského riadenia na ľavostranné. Volant a pedále boli na svojom mieste, ale schéma k prevodovke bola stará a symboly boli umiestnené presne naopak. Okrem toho mi Prius ponúkal na výber – zapnuté svetlá alebo osvetlený palubný panel.
V tme som si vybral svetlomety, ale niekedy som ich musel rýchlo vypnúť a znova zapnúť, aby som skontroloval rýchlosť a stav benzínovej nádrže. A ako ste už počuli, v najkritickejšej chvíli ma potešili aj stierače.
Čím prekvapia neolitické obydlia?
Takouto kráskou som sa viezol na vykopávky v Orozmani. Už pred mesiacom som bol na vykopávkach v Bolnisi, ale tam som skôr rozptyľoval archeológov svojimi otázkami. Pravdupovediac, oni boli radi. Chlapi vykopávali unikátnu dedinu z obdobia neolitu. Hoci domy mali pre toto obdobie typický kruhový tvar, jej obyvatelia sa z nejakého dôvodu rozhodli postaviť niektoré z nich z troch radov hlinených tehál, čo bolo veľmi netypické.
Bežne sa takéto domy stavali z jedného alebo dvoch radov. Okrem toho nebolo jasné, prečo osada zostala opustená. Pred šesť a pol tisíc rokmi ľudia jednoducho odišli a odstránili všetko cenné. Vedci ešte musia prísť na to, čo to spôsobilo.
Vykopávky neolitických sídlisk majú svoju špecifickú vlastnosť – nie je také jednoduché pochopiť, čo je hlinený múr a čo je hlina okolo neho. Preto boli archeológovia radi, keď pochopili, že im nebudem „pomáhať“ kopať, takže nebudú musieť stáť nado mnou a sledovať, či som nerozkopal kus múru.
Archeologická základňa v Orozmani
V Orozmani bola situácia iná. Hneď, ako som prišiel, hlavný archeológ Giorgi mi dal vedro s náradím, pridelil mi kvadrant a upozornil ma, aby som pracoval opatrne v ľavom hornom rohu. Podľa všetkého sa tam črtal artefakt – 1,8 milióna rokov staré kladivo. Ale popravde, nestihol som ho vykopať, popoludňajšiu prácu totiž zastavil dážď a presunuli sme sa na základňu.
Archeologickou základňou bol dom v neďalekej dedine s obrovskou verandou. Pod jej strechou stál veľký stôl s lavicami, pri ktorom už večerali archeológovia a študenti. Keď sme došli, od stola vyskočil veselý chlapík Acho, odtancoval k svojmu notebooku a pustil hudbu, čím prehlušil zmes gruzínskych, anglických a nemeckých hlasov.
Archeológ Giorgi a jeho kamoš, paleoantropológ Nika, ktorí sa viezli s nami, sa unavene usmievali a kývli na ostatných. Irina a ja sme sa nestihli zorientovať, keď k nám Acho dotancoval s pohármi vína Saperavi.
Večer v sklade pri archeologickom nálezisku mi Giorgi so šťastným úsmevom dovolil podržať 1,8 milióna rokov starý koprolit alebo, jednoduchšie povedané, hovienko hyeny. Možno to neznie ako niečo veľké, ale práve takéto nálezy sú pre vedcov skutočným pokladom. Tento zdanlivo nenápadný kamienok nám prezrádza, čím sa praveká hyena živila, a teda aké rastliny a živočíchy ju obklopovali.
Nová nádej pre archeológov
Pre Giorgiho nálezisko Orozmani bolo jeho dieťaťom, v tom čase ešte veľmi mladým. Aj keď o mieste Orozmani na juhu Gruzínska archeológovia vedeli už roky. Terénny prieskum tímu archeológov, paleoantropológov spolu s geológmi ukázal, že v tejto oblasti bolo paleojazero (praveké jazero). Išlo o biotop, ktorý si raní hominini radi vyberali pre svoj život.
Zároveň malo miesto veľmi priaznivú vlastnosť pre archeológov. Nálezisko sa nachádza v tzv. sendviči dvoch čadičov, medzi dvoma obdobiami erupcie. Vďaka tomu sú nálezy od začiatku veľmi presne datované na obdobie medzi 1,84 – 1,77 miliónov rokov.
V archeológii je bežné, že aj potenciálne dobré miesto musí počkať na výskum, niekedy aj desaťročia. A tak sa stalo aj v prípade Orozmani. Svetoznáme Dmanisi, jedno z najstarších nálezísk homo erectus mimo Afriky, je trebárs známe tým, že sa tu našlo päť lebiek homo erectus. Tie pochádzajú z obdobia spred 1,8 miliónov rokov. Nové vykopávky dávajú nádej, že aj Orozmani prinesie nové informácie o migrácii homininov. Čo sa aj stalo, ale zďaleka nie hneď.
V roku 2019 Giorgi obnovil terénny výskum v Orozmani. Po niekoľkých mesiacoch odokrývania prázdnych vrstiev archeológovia začali strácať nádej. Výskum už išli zabaliť, keď v októbri 2019 v posledný deň prieskumu paleontológ Nikolas Vanishvili objavil zuby homothéria. Prekvapeným a natešeným archeológom hneď bolo jasné, že sú na stope veľkému objavu, pretože príbuzný šabľozubého tigra (homotherium), ktorému zuby patrili, vyhynul na Kaukaze pred 1,5 miliónmi rokov.
Miesto, ktoré patrí svetu
S Giorgim sme si nevšimli, ako sa zotmelo. Keď sme sa vrátili k stolu, našiel som Irinu, ako sa chichoce so Salomé, Achom a americkými študentkami. Po západe slnka sa citeľne ochladilo, a tak už namiesto pohárov s vínom objímali hrnčeky s horúcim čajom. Naliali sme si aj my čaj a na gruzínsky chlieb puri sme si natreli kyslú smotanu a med, po čom som sa predsa len rozhodol položiť otázku Giorgimu.
„Giorgi, čo to vlastne pre nás znamená? Myslím nové nálezisko Orozmani?“
„Pozri, Pavle,“ Giorgi položí šálku a vytvorí pred sebou na stole miesto pre imaginárnu mapu. „Keď prvá populácia, ktorá žila v Afrike, odtiaľ migrovala, dostala sa sem na územie južného Gruzínska. Vieme to na základe nálezov v Dmanisi. Odtiaľ sa homo erectus rozšíril na ďalšie územia euroázijského kontinentu. Nález Orozmani, nového miesta mimo Afriky, potvrdzuje teóriu, že v týchto častiach sídlila veľká komunita homininov.
Pravdepodobne to boli homo erectus, ale to ešte nevieme povedať s určitosťou. Potrebujeme k tomu nájsť ľudské kosti. Ale už samotná existencia nového centra vedľa toho už odokrytého v Dmanisi hovorí, že naše teórie majú opodstatnenie a hýbeme sa správnym smerom. A nemyslím my, gruzínsky výskumný tím. Toto miesto nie je majetkom Gruzínska. Toto miesto patrí svetu, pretože je kľúčové pre ponímanie ľudskej evolúcie.”
P.S. V septembri 2022 sa v Orozmani našiel ľudský zub. Len tak ďalej, Giorgi!
Pokračovanie nabudúce.
Pavol Croft
Historik na cestách
Buď s nami aj na Instagrame a dozvieš sa o každom novom článku ako prvý!
Zdieľať na
Zdieľaní