#Niekto tu má narodeniny? Spýtal som sa archeológa Sabu. Prechádzali sme cez dedinu a brány jedného domu boli vyzdobené červeno-bielymi stužkami.
„Kdeže,“ zasmial sa Saba. „V dome je nevesta a hocikto sa môže zastaviť a požiadať ju o ruku.“
„Tak ideme, práve si mi rozprával, že podľa gruzínskych štandardov si starý mládenec!“ trochu som podpichol mladého doktoranda.
„No, to by bolo smiešne, keby to nebolo také smutné. Vieš, to dievča bude mať tak 14 rokov,“ zvážnel Saba. „Tieto dediny sú živé múzeá etnografie. Žijú tu etnické menšiny a stále dodržujú archaické zvyky. Vláda proti tomu bojuje, ale, ako vidíš, nie je to jednoduchý proces.“
Nebezpečná posvätná voda v striekačke
Nebola to jediná bizarnosť, s ktorou som sa stretol v Gruzínsku. Keď sme s Irinou prišli do Tbilisi, tamojší život sa príliš nelíšil od nášho stredoeurópskeho životného štýlu. Hoci tradičná architektúra a kuchyňa boli veľmi pestré a osobité, predsa to bolo také isté mesto s tými istými obchodmi, službami a takisto oblečenými ľuďmi. Avšak, keď sme začali jazdiť na archeologické vykopávky, ktoré sa väčšinou nachádzali v odľahlých regiónoch, svet sa zmenil.
Druhé nálezisko, ktoré som navštívil, bolo Orozmani pri hraniciach s Arménskom. Ležalo medzi dvoma dedinami – v jednej žili etnickí Arméni a v druhej Azerbajdžanci. Archeológovia rozprávali, že niekedy medzi dedinami vznikali konflikty a dokonca aj dedinské bitky. Hneď som si spomenul na kamaráta Miša z Bíňoviec a jeho príbehy o tom, aké boje prebiehali keď si „Bíňovčane“ dovolili vstúpiť do krčmy vo vedľajšej dedine. Takže to ma neprekvapilo.
Oči sa mi pretočili, keď chalani z azerbajdžanskej strany doniesli archeológom domáce vajíčka, paradajky a syr a posadili sa na chvíľu sa porozprávať. Nerozumel som, čo hovoria, ale ostatní archeológovia o chvíľu vybuchli smiechom. „Chalani sa s nami práve podelili o najlepšiu konšpiráciu ohľadom očkovania, akú som kedy počul,“ otočil sa na mňa hlavný archeológ Giorgi. Než pokračoval, musel si utrieť slzy, ktoré mu od smiechu vyhŕkli z očí. „Podľa nich je totiž očkovanie určené na to, aby ich – moslimov – konvertovali na kresťanstvo!“
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
S takou kreatívou som veru ešte nemal dočinenia. Zaujímavé, že títo ľudia s veľkým rešpektom pristupovali k práci archeológov, zároveň však ich pohľad na svet vôbec nebol obmedzený hranicami reality. Chcel som vedieť viac – ako tento mýtus vznikol, ako sa to aplikuje v praxi a či majú príklad takého konvertovaného človeka. Ale už som sa nevedel prebiť cez hlasitý smiech vedcov aby mi preložili tie vášnivé „vysvetľovačky“ miestnych o super náboženskej zbrani – kresťanskej posvätenej vode v striekačke.
Hoci v meste som sa s bizármi poväčšine nestretol, jeden som vlastne mal hneď pod nosom – v mojom dvore v Tbilisi. Býval som v starej časti mesta postavenej Nemcami, v dome, ktorý kedysi slúžil ako stajňa. Môj domček bol súčasťou komplexu pozostávajúceho z niekoľkých historických budov. Prvou bol palác, v ktorom pred revolúciou začiatkom 20. storočia býval diplomat.
Za palácom sa nachádzal dvor s malou záhradou, budova, v ktorej bývalo služobníctvo, a môj domček. Pôvodne to bola jednoposchodová stavba a sto rokov po tom, čo z nej odviedli posledného koníka, budovu prerobili, nadstavili druhé poschodie a spravili z toho útulné bývanie s výhľadom na záhradu.
Homérov dom
Za sovietskych čias palác prerobili na takzvanú „komunálku“. V podstate do každej izby nasťahovali rodinu a všetci používali spoločnú kuchyňu, kúpeľňu a záchod. Vo veľkých mestách bývalého Sovietskeho zväzu to bola bežná prax. Aj moja petrohradská svokra do svojich siedmich rokov bývala v izbe veľkej asi 13 metrov štvorcových spolu s rodičmi a babičkou. A až keď sa jej narodil brat, vláda im pridelila samostatný trojizbový byt v novostavbe. No a v Tbilisi v jednej z miestnosti bývalého paláca vyrastal gruzínsky Homer Simpson.
Po páde komunizmu sa jeho rodine podarilo odkúpiť ďalšie miestnosti a budovu stajne, ktorú si šikovne prerobili na komfortné bývanie a začali ju prenajímať cudzincom. Tak sme sa zoznámili s Homerom a jeho rodinou – inteligentnou a dobrosrdečnou ženou, synom rebelom a extrémne nadanou dcérou, ktorá excelovala vo všetkých predmetoch na škole.
Nebola to ale jeho rodina, ktorá nás s Irinou priviedla na myšlienku, že náš sused sa tak veľmi podobá na známu kreslenú postavičku. Láska k jedlu a alkoholu, veľký objem v oblasti pása – to bolo jasné. Tento človek však stále vytváral okolo seba bláznivé až nebezpečné situácie. Ale nakoniec mu vždy všetko prešlo a skončilo to preňho dobre.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Nebezpečný výlet
Ešte na začiatku nášho pobytu sa Homerovi nepozdávalo, prečo nechodíme na výlety a stále sedíme doma a niečo čítame. Bolo to práve obdobie, keď som sa snažil naštudovať si čo najviac o dejinách pre mňa nového územia, zatiaľ čo Irina pripravovala logistiku kam, kedy a ako pôjdeme, aby sme toho videli čo najviac.
Vysvetliť to Homérovi sa však nepodarilo, a tak nás s rodinou zobral na výlet k miestu bitky pri Didgori. Bol by to pekný výlet, keby Homer nezvolil najhoršiu z možných ciest, pri ktorej nás skoro zabil v aute. Jeho žena sa tak bála, že nechala odtlačky nechtov na operadle auta. A keď sme boli na mieste, Homérovi sa podarilo skoro zabiť seba samého, pretože spadol z útesu. Ale, ako to býva vo filmoch, dole sa našťastie nachádzal malý vystúp, na ktorý dopadol náš hrdina. Namiesto pohrebu tak mal iba roztrhané rifle a škrabance.
Homerove milované tortiky
Avšak ten moment, keď som definitívne pochopil, že môj sused je vlastne Homer Simpson, nastal vtedy, keď som sa dozvedel o jeho najväčšej vášni – „tortikoch“. Keď o nich rozprával, zahmlievali sa mu oči takisto ako kreslenej postavičke pri pohľade na donuty. Tortiky boli vášňou tohto muža, miloval ich celým srdcom a kupoval si ich každý deň. Zdrobnené pomenovanie ale zďaleka nevystihovalo ich veľkosť. Boli to plnohodnotné niekoľkokilové torty, zdobené krémom a šľahačkou z najlepšej cukrárne na hlavnej ulici Akhmashenebeli.
Aby si si tam kúpil zákusok, musel si vystáť poriadny rad. Ale Homer ako stály zákazník čakať nemusel. Každý deň nakráčal do cukrárne mimo čakajúcich ľudí, aby mu predavač podal túto lahôdku – pre svojho najlepšieho zákazníka už mal nachystaný ten najväčší kus.
Homer to dotiahol domov, polovicu rozdelil medzi rodinu a susedov, odrezal si poriadny kus a posadil sa s ním pred telku. A keďže sme s Irinou boli jeho hostia a susedia, každý deň sme dostali veľký diel zákusku. Prvýkrát som si dal s radosťou tortu. Nemal som zákusky roky a fotka nižšie vám vysvetlí prečo.
Na druhý deň som tortu odložil do chladničky. Na tretí deň pribudol nový kúsok. Obidva sme s Irinou zabalili a odniesli babičke, ktorá nemala strechu nad hlavou. Väčšinu dňa trávila vo večierke cez cestu, kde jej predavačky robili čaje a instantné polievky. Štvrtý kúsok dostal bezdomovec, ktorý mal flek pri tureckej reštaurácii. Po týždni rozdávania drahých tort sme sa pokúsili porozprávať sa s Homerom, ale nepochopil to. Torty v našej chladničke aj naďalej pribúdali.
Nechcel som byť tvrdý na tohto dobrosrdečného závisláka na tortách, ale Irina mala iný názor a použila Homerov kryptonit – išla sa porozprávať s gruzínskou Marge. Na ďalší deň Homer nedošiel, ale na návštevu dobehol Bart.
„Neuveríte, čo sa stalo! Homer doniesol tortu a mama ju spláchla do záchoda! Už žiadne torty!“
„Fíha, tak toto je extrémnejšie, než som čakal. Čo si včera povedala?“ Otočil som sa na Irinu.
„Ani neviem,“ pokrčila ramenami. „Len som ukázala tvoju fotku spred piatich rokov a povedala, že toto si dokázal hlavne tak, že si prestal jesť tortiky.“
Pokračovanie nabudúce.
Pavol Croft
Historik na cestách
Buď s nami aj na Instagrame a dozvieš sa o každom novom článku ako prvý!
Zdieľať na
Zdieľaní