#Mám zaužívaný výraz čistá India, keď niečo jednoduché nefunguje, ako má bez jasných príčin. Alebo naopak, je spravené tak, že neveríš, ako to vôbec môže fungovať, ale zázračným spôsobom to funguje. Myslím, že sa indickí spoluobčania neurazia, sami dobre vedia, ako to u nich chodí.
Raz sme sedeli v slovenskej reštaurácii v Kambodži s mojim radžastanským kamarátom Šivom. Áno, viem, ako šialene to znie. Pýtal som sa, čo ho najviac prekvapilo pri návšteve Čiech. “Tie zvláštne kľučky, čo keď zabuchneš dvere už nevieš zvonku otvoriť bez kľúča. A to, že všetko v Čechách tak dobre funguje, až je to podozrivé”, povedal Šiva. Myslím, že Šivove vety hovoria za všetko a netreba viac vysvetľovať.
S čistou Indiou sa stretávam všade po svete. Samozrejme, koncentrácia udalostí daného charakteru bola najväčšia v Ázii, kde kultúrne rozdiely a jazyková bariéra značne prispeli k vzniku prúserov rôzneho druhu. To sú ale iné príhody, niekedy inokedy ti porozprávam o prepálených spoďároch v Kambodži, kde narábanie so žehličkou je práca náročnosťou porovnateľná s ovládaním vysokozdvižného vozíku. Alebo o unikátnych bezpečnostných pravidlách, teda ich úplnej absencii pri Canyon Walk na Bali, ktorého prechod zázračným spôsobom prežije každý turista, až teda na psychickú ujmu.
Teraz sa vrátim na Kaukaz. V Gruzínsku veľa vecí funguje oveľa lepšie ako by si čakal. Vo veciach, ako byrokracia alebo donáška jedla sú Gruzínci dokonca lepší než väčšina krajín EÚ. Teraz zažívajú prechodné obdobie rýchleho rastu, čo poskytuje veľký priestor pre čistú Indiu. A asi najviac to je vidieť na automobilovej doprave.
Hry na cestách
Cestná premávka v Gruzínsku skôr pripomína hru. Počkaj vysvetlím ti pravidlá. Najviac bodov dostávaš vtedy, keď sa dokážeš čo najdlhšie udržať v dvoch jazdných pruhoch naraz. Body sa zdvojnásobia, pokiaľ touto jazdou blokuješ hráčov, teda vodičov ako v jednom, tak aj v druhom pruhu.
Extra body sú aj za častú zmenu pruhov, smerovky sa pri tom nepoužívajú, za to môžeš body stratiť. A nezabúdaj, že hra musí byť zábavná pre všetkých hráčov. Pokiaľ sa budeš správať predvídateľne, plynulo brzdiť či preraďovať sa, pripravíš o vzrušenie ostatných vodičov. Takže nebuď sebecký a občas len tak prudko strhni volant či dupni na brzdu. Všetci sa potešia a zatlieskajú ti rukou o klaksón.
@pavolcroft#zavolantom #gruzinsko #cestovanie #doprava♬ Banjo Thing (Yeepeekayeah Muthafuckas) [Radio Mix] [feat. Red$tar] – Infernal
Prekvapivo, čistá India sa na Gruzínskych cestách prejavuje skôr pozitívne a môžem povedať, že im to celé veľmi dobre funguje. Po Tbilisi síce jazdí veľa áut bez nárazníkov a s otlčenými bokmi, avšak nebol som svedkom ani jednej havárie. Aj keď moja druhá jazda za volantom v Gruzínsku ma stála nie len prenájom 60 lari na deň, ale aj zopár šedín v brade.
Za to môže však samotné prenajaté auto, nie Gruzínska premávka. Prvýkrát som mal šťastie na fakt dobrý voz, až je o tom nuda rozprávať. Druhýkrát mi osud daroval šetrný priusík (Toyota Prius) s ktorým som zažil veľa srandy a pobavili aj tím archeológov.
Návšteva Orozmani
Na vykopávky sa vždy strašne teším, a tak, keď som dostal správu od Giorgiho, že mám dôjsť do Orozmani, neváhal som a okamžite si začal baliť veci. Neprichádzalo do úvahy vymeškať príležitosť na vlastné oči uvidieť 1.8 miliónov rokov staré nálezisko, chytiť do ruky kosť pravekého jeleňa či vzácny koprolit, čo je vedecký názov pre skamenelé hovienko pravekej hyeny.
@pavolcroft#archeologia #poklad #hovienko #hyena♬ Tainted Love – Soft Cell
Moje nadšenie trochu skazil Jago, majiteľ požičovne áut, ktorý natoľko dbá na komfort a bezpečnosť svojich áut, že zabúda na hlavný princíp gruzínskych ciest – má to byť vzrúšo. “Veľmi sa ospravedlňujem Pavle, ale nemám ani jedno voľné auto, prepáč”, zaznel v telefóne smutný hlas Jaga. No škoda, nejak si už poradím.
Rýchlo som preveril či sa viem dostať na miesto maršrutkou – tieto mikrobusy sú najpopulárnejším spôsobom dopravy v Gruzínsku. Bohužiaľ, nálezisko sa nachádzalo v odľahlej časti medzi dvoma dedinami a hromadnú dopravu by som musel skombinovať so stopovaním. Chvíľu som sa zabával s myšlienkou, že možno by som vedel stopnúť nie auto, ale koňa, popri cestách som stretával veľa stád s pastiermi. Táto predstava sa mi páčila, ale predpokladala značné riziko nedostať sa na chcené miesto. A na vykopávky som strašne chcel. Po pár telefonátoch som mal zárezervované auto a utekal si ho vyzdvihnúť.
Na parkovisku ma čakal zamračený mladík Zviad. S vážnym výrazom mi odovzdal kľúče, vytiahol mobil a natočil auto so všetkých strán. “Všetko je v poriadku, môžete ísť,” oznámil. Tiež som obišiel auto. Všetko bolo fajn, až na 30 centimetrovú prasklinu cez čelné sklo. Ukázal som na ňu prstom. “To je v poriadku, viem, že ste to neurobili vy. Dovidenia.” Kým som stihol prísť na to, ako v ruštine poviem, prečo to nie je bezpečné, po Zviadovi už nebolo ani stopy. Čistá India, povedal som si a sadol za volant.
Moje prenajaté faro kedysi jazdilo po japonských cestách a šikovné gruzínske ruky mu preniesli volant na ľavú stranu. Avšak značenie na prevodovke nechali pôvodné a prvé, čo som spravil po naštartovaní motora – elegantne som nacúval do auta za mnou. Prevody boli nastavené presne naopak od toho, čo hovorila schéma.
Z ťuknutého auta vystúpil vodič a ľahostajne sa pozrel na nárazník. “Nič sa nedeje, brat, už to bolo poškrabané,” usmial sa. Pomohol mi vysomáriť sa, ako moje radenie funguje, a zaželal mi šťastnú cestu. Cesta bola zaprášená, dlhá a nudná. Keď sa zotmelo, zapol som svetlá a prius sa ma pokúsil trochu rozveseliť tým, že vypol celú digitálnu palubovú dosku. Vypol som svetlá, doska sa rozsvietila. Zapol – doska zhasla. Na chvíľu ma to zabavilo. Oželel som teda nepoznať jazdné informácie ako rýchlosť, čas, dojazd, stav nádrže a nechal som svietiť svetlá.
Samozrejme, sranda prišla, keď mi auto začalo niečo hlásiť, bez palubnej dosky som ale nevedel, čo. Vypnúť svetlá rýchlo sa zorientovať na zažnutej palubovke, chvíľu letieť v čistej tme na dôveru, a potom zase zapnúť svetlá. Poviem ti, že v horských serpentínach tieto lety dôvery začali byť riadne zaujímavé, jednoducho: čistá India.
Stierače
Ďalší deň som dorazil na vykopávky v sprievode stáda kráv. Giorgi a archeologičky z Kalifornie dokončovali rannú jogu, chvíľu som pokecál s paleoantropológom Nikom, a pustili sme sa do práce. Poobede nás stopol dážď a všetci sa rozutiekali do áut.
“Oni sa potrebujú zastaviť v dedine na nákupy a ja s Nikolasom pôjdeme s tebou rovno na základňu,” povedal Giorgi, a tak sme nastúpili do môjho Priusu. Naštartoval som a zapol stierače. Tie sa pohli raz a zastavili sa. Stlačil som páku ešte raz, vyskúšal aj iný mód, no nič, stále ten istý výsledok. Stierače fungovali len v jednom ručnom režime. Kým som maturoval s pákou za volantom, dážď sa zmenil na lejak.
Obzrel som sa na archeológov. Nikovi to bolo úplne jedno, ten nastúpil do auta a v momente zaspal. Giorgi sa zasmial a poznamenal: “Však čo chceš, človek zručný. Pôjdeme pomaly a za pár minút sa lejak určite utíši.”
A celú cestu sa lejak neutíšil. Poviem ti, nie je to jednoduché, ísť po neznámych cestách v neprehľadnom daždi a zároveň neustále stláčať páčku stieračov, alebo ju držať voľným malíčkom jednej ruky. Možno že si to pridám do životopisu. Vodičák kategórie B a dokážem jazdiť po gruzínskych cestách s autom v režime čistá India.
Zdieľať na
Zdieľaní