#Umývanie a sprchovanie dnes považujeme za samozrejmosť. Ako to však riešili ľudia v stredoveku? Hygiena obyvateľov vtedy závisela hlavne od spoločenského postavenia a imania.
Bylinkami proti všiam
Tečúca voda bola v bežných chudobných rodinách veľmi zriedkavá. Navyše, niektorí ľudia mali zdroj vody pomerne ďaleko. Preto bol každodenný kúpeľ pre väčšinu občanov skôr výnimočný. V skutočnosti sa kúpele považovali za luxus. Napríklad, mnísi mali zvyčajne zakázané kúpať sa viac ako dva alebo trikrát za rok.
Stredovekí roľníci boli zvyknutí si umývať tvár a ruky každé ráno v studenej vode. Jednoducho museli, pretože blchy či vši boli u chudobných obyvateľov na dennom poriadku. Keďže väčšinou spávali na slamených posteliach, kde podstielku nevymieňali až tak často, neraz sa v nich usídlil malý nepríjemný hmyz. Aby ľudia predchádzali invázii vši, snažili sa do slamy primiešavať rôzne byliny či kvety, ako bazalku, harmanček, levanduľu a mätu.
Muž mal vždy prednosť
Kúpanie tela však, paradoxne, považovali za hriešne. Keď postupne v stredovekej Európe pribúdali studne, cisterny a sudy, ktoré zachytávali dažďovú vodu, tak ju využívali na oplachovanie tváre či rýchlu sprchu. V zime sa chudoba väčšinou nekúpala, pretože drevo slúžiace na ohrev vody bolo v stredoveku veľmi drahé.
Pokúšali sa však zachytávať aspoň studenú dažďovú vodu do vedier či džbánov, ktorou sa aj umývali. Zaujímavosťou je, že v rodinách s jednou vaňou sa najprv kúpal muž, hlava domácnosti, po ňom ostatní muži v domácnosti. Až následne sa v tejto vode kúpali ženy. Vodu nevymieňali, celá rodina použila tú istú.
S vaňou aj na cesty
Od bohatých vrstiev sa očakávalo, že si umyjú aspoň raz denne tvár, podpazušie a intímne oblasti. Mnohí však nemali na to vhodné podmienky, neraz museli pretrpieť kúpeľ studenou vodou, v tuhších mrazoch sa na umývanie zabúdalo. Vane vlastnili len najbohatšie vrstvy a väčšinou mali tvar suda. Málokedy sa do vody ponárali celí, iba si pomocou džbánu či vedra na seba liali vodu. Panovník mohol mať kvôli väčšiemu pohodliu čalúnenú vaňu a zvyčajne s ňou aj cestoval.
Bohatí ľudia mali k dispozícii aj mydlo z olivového oleja alebo jeho lacnejšiu lojovú verziu. Takisto mali aj ušné naberačky na odstraňovanie ušného mazu, žiletky na holenie, pinzety, nástroje na nechty a malé ručné zrkadlá. Tie však opäť používala len bohatá vrstva, prípadne vtedy, keď ich zdedili.
Špinavé vlasy šup pod parochňu
Mnísi mali svoje vlastné špeciálne oblasti na umývanie, kde mali lavór alebo veľké umývadlo, v ktorom si očistili ruky pred jedlom. Takisto mali k dispozícii aj prvé uteráky, ktoré si menili dvakrát týždenne, vodu však vymieňali len raz do týždňa. Veľká sála hradu alebo kaštieľa mala zvyčajne podobné veľké umývadlo, kde si návštevníci mohli umývať ruky.
Keďže väčšina ľudí jedla jedlo rukami, museli si ich umývať pred jedlom, ale aj po ňom. Mydlo používali len občas, vlasy si umývali pomocou alkalického roztoku, zmiešaním vápna a soli. Takmer vôbec sa neholili, s výnimkou mníchov, ktorí sa museli holiť denne.
Keďže stredoveké zrkadlá ešte neboli príliš veľké alebo čisté, pre väčšinu ľudí bolo jednoduchšie navštíviť miestneho holiča. Francúzi a Angličania nosili parochne, pod ktorými nosili neumyté vlasy, takže išlo o skvelú liaheň vší a iných potvoriek. Neustále nosili pri sebe voňavé vreckovky, aby aspoň čiastočne zakryli pach v spoločnosti.
V 13. storočí dokonca existovali rady pre hostí, vypracovali ich napríklad Francúzi: Nech sú vaše prsty čisté a nechty dobre upravené. Keď sa kúska dotknete, nevracajte ho späť na tanier. Nedotýkajte sa uší ani nosa holými rukami. Počas jedenia si zuby nečistite ostrým železom. Je nariadené, aby ste si pokrm neprikladali k ústam. Ten, kto chce piť, musí najprv dojesť sústo, čo má v ústach. A nech si najprv utrie pery. Keď je stôl uprataný, umyte si ruky a napite sa.
Záchod bez toaletného papiera
Dediny mali pre chudobných roľníkov pripravenú klasickú žumpu na biologický odpad, ktorý zároveň používali ako hnojivo. V niektorých prípadoch mali toalety v malej chatke, ktorá poskytovala aj nejakú formu súkromia. Tu mali lavičku s vyvŕtanou dierou, pod ktorou bol veľký kovový hrniec. Ten potom vylievali do žumpy. Toaletný papier nemali k dispozícii, väčšinou sa utierali senom, trávou alebo machom.
Bohatá vrstva mala v hradoch k dispozícii takzvané latríny, ktoré fungovali v podstate na rovnakom princípe ako tie v chudobnejších rodinách. Biologický odpad padal cez dieru do žumpy na úpätí hradných múrov alebo do samotnej priekopy. Niekedy mali vedľa seba dve toalety, ktoré ústili do kanála. Ten pravidelne preplachovali vodou z potoka. Rovnako to mali zriadené aj kláštory, kde boli toalety zoskupené.
Sluha na vynášanie výkalov
V mestách mali majetnejší obyvatelia vlastný záchod na dvore alebo aj v samotnom dome s kanálom alebo žľabom na odvádzanie odpadu do dvora. Chudobnejšie domácnosti často zdieľali jednu vonkajšiu toaletu alebo viacero toaliet, ktorých odpad viedol do spoločnej žumpy.
Žumpy obložené kameňom prijímali aj iné domáce odpadky a pravidelne ich vyprázdňoval určený človek. Existovali nariadenia zakazujúce vyhadzovanie odpadu na ulicu, ale tie sa často ignorovali. Preto, keď prišli záplavy, dochádzalo ku kontaminácii vody. Mestá s veľkým počtom hospodárskych zvierat boli zvyčajne špinavé, vďaka čomu sa tam rozmnožovali potkany či myši spôsobujúce rôzne choroby.
V Anglicku mali panovníci vlastného sluhu, známeho ako Groom of the Stool. Jeho úlohou bolo zostať v tesnej blízkosti kráľa, kým jeho veličenstvo vykonávalo veľkú potrebu. Potom sa stolice nejakým spôsobom zbavil. V 18. storočí mal držiteľ tohto titulu aj množstvo ďalších vysokých povinností, vrátane pomoci kráľovi pri rannom obliekaní. Vtedy dirigoval aj ostatných služobníkov spálne.
Klinčeky na zuby
Možno sa budeš čudovať, ale aj v stredoveku si čistili zuby. Rozhodne nie na takej úrovni ako dnes, keďže si museli vystačiť s tým, čo mali. Vidiečania či väčšinou čistili zuby pomocou čerstvých vetvičiek, ktoré žuvali. Okrem toho si chudobní obyvatelia utierali zuby ľanovou handričkou.
Takisto skúšali experimentovať aj s morskou soľou a mletými klinčekmi, ktoré zmiešali dokopy a takúto „ústnu vodu“ si potierali na zuby, alebo si ňou vyplachovali dutinu. Klinčeky sú také účinné, že olej z nich sa používa pri zubnom ošetrení dodnes. Takisto sa objavili špáradlá zo stredovekého obdobia, ktoré využívali pri čistení medzizubných priestorov.
Angličan Gilbert, lekár z 13. storočia, navrhol potierať zuby práškami vyrobenými z bylín, ako je mäta alebo majorán, hoci varoval pred používaním ostrých korenín, pre ktoré by zuby hnili. Pacientom tiež odporučil, „aby si zuby po jedle vysušili suchou ľanovou handričkou. Aby sa na nich nelepilo jedlo a medzi zubami nezostala hnilobná hmota, ktorá by ich znehodnotila.“
Prečo spali nahí?
Stredoveký ľud sa snažil aspoň pravidelne prezliekať a prať oblečenie. Väčšina mala prístup k dvom typom látok – vlne a ľanu. Vlna je síce veľmi odolná látka, zaschnuté blato sa dá jednoducho vykefovať, ale veľmi ťažko sa umýva. Keď je mokrá, je súčasne ťažká a môže sa ľahko zdeformovať, navyše farba rýchlo vybledne.
Ľan bol na druhej strane pevný, ľahký a dobre absorboval pot. Ešte lepšie je, že časom zmäkol a bol podstatne lacnejší. Preto mali v stredoveku spodnú bielizeň vyrobenú hlavne z ľanu. Tí najchudobnejší mali väčšinou len jedny vlnené šaty, stále však mali k dispozícii minimálne jeden ďalší kúsok na prezlečenie. Samozrejme, bohatí páni a dámy mali niekoľko spodničiek. Spali nahí medzi ľanovými posteľnými obliečkami, ktoré sa pravidelne menili.
V 17. storočí však stále prevládal názor, že čisté telo a oblečenie mali hlavne odradiť parazity. Preto ľudia používali rôzne vône, ako make-up si nanášali biely púder či pasty. Mnohé však obsahovali rôzne toxické kovy ako olovo či ortuť.
Chudobní svoje oblečenie prali pravidelne, takisto ho vešali vonku, aby rýchlejšie uschlo. Na pranie bielizne používali mydlo vyrobené z popola a živočíšneho tuku a špinu z nej vybíjali palicami. Pralo sa vo veľkej drevenej vani, často v blízkosti rieky alebo potoka, aby sa uľahčil proces namáčania a oplachovania.
Parfumy, vône a holenie
Parfumy a vonné látky predstavovali dôležitú súčasť hygienických zvyklostí. Ľudia sa nimi usilovali zamaskovať nepríjemné pachy. Verili tiež, že arómy majú liečivé vlastnosti. Nanášali si parfumy na pokožku a odev a pálili vonné sviečky a kadidlo, aby prečistili vzduch.
Napokon, jednou z najdôležitejších čistiacich praktík v stredoveku bolo používanie ohňa. Oheň sa používal na vykurovanie domov a budov, ako aj na varenie jedla. Slúžil aj na sterilizáciu a dezinfekciu, najmä pri prepuknutí chorôb.
Stredoveká depilácia
Ľudia používali oheň na očistenie svojich domovov a na spálenie všetkého, čo bolo kontaminované chorobou. Vlasy sa čistili vodou, niekedy zmiešanou s popolom a bylinkami, aby boli lesklé a voňali. Dôležité bolo aj každodenné česanie, do vlasov si sypali špeciálne púdre vyrobené napríklad z lupienkov ruží.
Fúzy boli považované za nečisté, pretože poskytovali pohodlný domov pre blchy a vši. Bohatí však mali holiace strojčeky a zrkadlá, väčšinou ich upravovali sluhovia alebo holiči. Hladko oholený vzhľad teda odzrkadľoval istý blahobyt, bradu mali väčšinou iba chudobní.
Aj ženy si odstraňovali nežiaduce ochlpenie a niektoré používali medené holiace strojčeky. Takisto si zastrihávali obočie, ale vytrhávali aj chĺpky na tvári. Takisto si vytrhávali chlpy na nohách, technikou podobnou dnešným voskovým pásikom – na chĺpky naniesli šťavu z rôznych stromov, ktorú nechali zaschnúť a potom ju odtrhli.
Zdieľať na