#V dnešnom svete mnohokrát chýba ľuďom pokora a hľadanie radosti v maličkostiach. Ľudia majú v dnešných dňoch často pocit, že sú všemocní. Máme predsa autá, vyspelú techniku a veda napreduje. No stále je tu niečo mocnejšie ako človek.
Podzemie z ktorého doslova mrazí: Kanadský horolezec objavoval zamrznutú jaskyňu pod Grónskom
Matka príroda, ktorá sa riadi svojimi vlastnými zákonitosťami dokáže stále prekvapiť a pripomenúť nám, akí sme všetci maličkí a koľko sme toho ešte na našej Zemi neprebádali. Len prednedávnom sa totiž známemu biológovi podarilo objaviť svetový unikát.
Skalnaté mestá na konci sveta
Žulové mestá (z angl. Granite cities) sa nachádzajú pri pohorí Ulakhan-Sis na území Jakutskej republiky. Hoci toto územie je rozlohou približne rovnako veľké ako India, rozhodne sa na ňu nepodobá. Ide totiž o jedno z najchladnejších miest v celom Rusku.
Famózny objav sa podaril biológovi a fotografovi, Alexanderovi Krivoshapkinovi, keď sa v roku 2018 vydal na leteckú expedíciu. Jej cieľom bolo zmapovať pohyb a populáciu sobov na tomto území. Pri prelete nad územím si však všimol omnoho robustnejšiu dominantu.
Ich majestátnosť každému vyrazila dych
Sergej Karphukin, ruský fotograf, bol unikátnymi zábermi nadšený a musel obrov zo skál vidieť na vlastné oči. Okamžite sa do nich zamiloval a celkovo usporiadal až tri expedície do týchto končín. Na jednu z výprav pozval aj Kiliana Fischhubera, talentovaného horolezca z Rakúska.
Spolu s ním sa k horninám vybrali aj Robert Leistner z Nemecka and Galya Terenteva z Ruska. „Toto miesto je jedno z posledných neobjavených miest na planéte. Niektoré z útesov sú vysoké aj 20-30 metrov a vôbec sme nevedeli, či sa vôbec bude dať na ne liezť,“ prezradil Kilian.
„Zistili sme to až keď sme dorazili na miesto. Okamžite som toto miesto pomenoval Žulové mestá, pretože keď sa medzi nimi prechádzate, skutočne máte pocit, akoby ste boli v meste,“ opisoval ďalej svoje pocity.
Dostať sa ku kamenným monumentom bolo náročné
Aby sa výprava úspešne dostala do svojho cieľa, musela cestovať cez Moskvu do Jakutska. Následne letieť do mesta Belaya Gora a odtiaľ sa loďou preplavili po rieke Indigirka ďalších 200 kilometrov. Po ďalších troch dňoch náročného zdolávania tundry sa konečne dostali do cieľa.
Predpokladá sa, že podivné tvary vznikli opakovaným zmrazovaním a rozmrazovaním žuly, pričom okolitý pieskovec stále viac erodoval. „Aj napriek tomu, že presne rozumiem, ako tieto útvary vznikli, stále som mal pocit, akoby ich vytvorila nejaká starobylá antická kultúra. Táto časť pohoria Ulakhan-Sis by rozhodne mala byť na Zozname svetového dedičstva UNESCO,“ tvrdí Kilian.
Zdieľať na