#Evelin Jurkovič má 31 rokov a pôvodne pochádza z Rožňavy. Vo svojom rodisku však nezostala dlho. Opustila ho už tesne po základnej škole, aby sa mohla vzdelávať v odbore, ktorý ju zaujímal. Cesty ju doviedli do neďalekej Banskej Bystrice, kde tiež ukončila vysokú školu, otvorila si svoje vlastné a dlho vysnívané štúdio a aktuálne tu žije.
Prečítaj si pútavý rozhovor s talentovanou Slovenkou nielen o tetovaní, ale aj o sebaláske a o jej krásnom projekte, ktorý ťa určite chytí za srdce.
Ewel, tak vystupuješ na Instagrame – aj ja si dovolím prezývať ťa takto. Primárne sa venuješ tetovaniu. Ako si prišla k takejto práci?
Viac-menej zhodou náhod. Ak si kladieš otázku, či to bol môj dream job, tak určite nie. Chcela som najprv študovať medicínu, ale keď vidím, v akom stave sa nachádza naše zdravotníctvo a ako si štát cení náš zdravotnícky personál, tak som aj rada, že to dopadlo, ako to dopadlo.
K tetovaniu som sa dostala vďaka okruhu známych, ktorí sa tejto práci venovali alebo pracovali s distribúciou vybavenia pre tetovacie štúdiá. A ak si výtvarník, môže sa stať, že ťa tiež zláka vyskúšať si prácu s ľudskou kožou. Niekto sa do toho zamiluje, iný práve naopak. A v mojom prípade to bolo jasné.
Čo všetko je potrebné na to, aby sa niekto stal tatérom? Predpokladáme, že potrebuješ absolvovanie nejakého náročnejšieho kurzu…
Úprimne, neviem, aké sú podmienky teraz. Ja sa tejto práci venujem skoro desať rokov a viem, že sa neustále niečo mení. Za mojich čias bol potrebný špecializovaný kurz na tetovanie, kurz na vykonávanie epidemiologicky závažných činností a následne človek musí spĺňať podmienky hygieny, ako sú rozloženie priestoru, dezinfekčné procesy atď. Potrebné je tiež mať aspoň dajakú prax. Výtvarné vzdelanie nie je podmienkou, ale určite uľahčí prácu každému, kto sa vyberie týmto smerom.
Máš aj ty sama tetovania?
Áno a je ich dosť (smiech). Mám ich asi 10 až 15 a niektoré z nich tvoria skôr väčšiu prepojenú plochu. Tým, že okolo tetovania ešte nebol taký boom v časoch, keď som sa tetovala ja, tak mám na sebe taký zlý megamix (smiech). Ale moje posledné a obľúbené je nápis focus, ktoré mi tetoval kolega Brian v Paríži. Predošlé, nápis shortline, som si robila sama podľa názvu pesničky, ktorú sme mali nastavenú ako budík. To je taká bittersweet memory.
Čo je dnes trendy v oblasti tetovania? Aké vzory a miesta si dávajú najčastejšie ľudia skrášliť?
Na túto otázku odpovedať neviem. Trendy až tak nesledujem asi v ničom, žiaľ ani v obliekaní (smiech). Môj muž mi z času na čas pripomenie, že sa obliekam ako dementor. Riadim sa len svojím estetickým cítením a tým, čo sa na mňa bez námahy nalepí. Moju klientelu tvoria ľudia, ktorí majú radi fineline, dotwork, botanické motívy a delikátne nápisy.
Zaujalo nás, že si rozbehla charitatívny projekt. Povedz nám o ňom viac, čo ťa k tomu viedlo?
Inšpiroval ma kontakt s ľuďmi, ktorí si prešli ťažkou chorobou. Ak vám odrežú prsník a ostane vám jazva na duši aj na tele, len veľmi ťažko sa s tým vyrovnáva. Človek si nemusí prejsť podobnou skúsenosťou, aby chápal, aké následky to zanechá na duši každej ženy. Takže preto som ponúkla otvorenú pomoc ženám, ktoré zažili takúto životnú skúšku – jazvu po masektómií vám pretetujem zadarmo.
Som človek, ktorý verí na to, že čo dáš, to dostaneš späť. Verím, že individuálnou snahou dokážeme urobiť svet lepším miestom a každý kto má akúkoľvek možnosť, mal by do toho ísť. Svet je desivé miesto, preto všetci potrebujeme naozaj uveriť v to, že ak sa ocitneme v nepriaznivej situácii, nájde sa niekto, kto nám podá pomocnú ruku.
Prežila si aj ty sama niečo podobné? Prípadne máš v rodine niekoho, kto si prešiel touto chorobu?
Ja osobne našťastie nie, ale pred rakovinou mám hlboký rešpekt a každého preto vyzývam k prevencii. Zo štatistického hľadiska je však u mňa šanca vyššia, keďže babka prekonala rakovinu v mladom veku. Hovorila mi o tom mama… Pamätá si, že ako dieťa si s jej otcom kládli otázku, či to vôbec prežije. Mala vtedy okolo 6 – 7 rokov.
Je vhodné tetovanie pre každého? Od akej vekovej hranice tetuješ ľudí?
Tetujem od 18 rokov. Kedysi som potetovala aj človeka,ktorý prišiel s rodičom vypísať potrebné dokumenty. Ale časom som dospela k tomu, že je to záležitosť na celý život, niečo, čoho je veľmi problematické sa zbaviť.
Ruku na srdce – nik z nás nebol naozaj dospelý vo veku 15 – 16 rokov. Zo zákona je osemnástka akousi pomyselnou hranicou dospelosti, je to teda niečo, čo akceptujem, takže preto tetujem ľudí od 18 rokov. Osobne by som s prvým tetovaním počkala aspoň do 21 rokov. Výnimkou sú ľudia, ktorí boli nútení dospieť skôr skrz rôzne životné skúsenosti.
Ty sa tiež zaoberáš témou body positivity. Zrejme to súvisí s PPP. Alebo?
Sama som si PPP (porucha príjmu potravy, pozn. red.) prešla, respektíve ňou stále prechádzam. Je to ochorenie, ktorého sa nedá natrvalo zbaviť a človek ho dokáže mať nanajvýš pod kontrolou. Sú obdobia, ktoré sú horšie a ktoré sú lepšie, u každého je triggerom niečo úplne iné. U mňa je to stresujúce obdobie, keď mám problém jesť a následne sa to už nabaľuje.
Identický problém má hrozne veľa mojich klientiek alebo dievčat v mojom alebo určite aj tvojom okolí, samozrejme, podoby sú už rôzne. Ak si pozrieš štatistiku PPP, každým rokom iba rastie a rastie a nik sa nezaoberá prevenciou.
Ako súvisí tetovanie s body positivity?
Podľa mňa to je veľmi prepojené. Môj vzhľad ľudia chválili v období, keď mi bolo absolútne najhoršie, druhá skupina ma prosila, aby som zjedla aspoň polku chleba, lebo sa cítili zúfalo, keď videli, ako miznem. Mala som „rekordných“ 49 kíl vo veku asi 20 rokov.
A keď sa ti stane toto, dáš tomu čas, stráviš to a pozrieš sa na to očami niekoho o 10 rokov staršieho, tak si povieš – preboha, kde sme urobili ako spoločnosť chybu?! Prečo je ideálom krásy vysoká žena, ktorá je kosť a koža a vytesnili sme akýkoľvek iný typ postavy? Pritom diverzita je to najúžasnejšie na zemi. To, že nevyzeráme rovnako, je unikátne, takže by sme nemali chcieť byť niekým iným.
Zrejme s tým súvisí aj podsúvaný nový normál toho, ako vyzerať. Možno je veľkým problémom aj to, že sa na sociálnej sieti prezentujú influencerky s výzorom, ktorý nekorešponduje s realitou.
Áno, z času na čas sa táto téma vyskytne. Záber Instagramu je však už taký široký, že každý si môže zvoliť obsah, ktorý mu je komfortný. Veľa báb tam napríklad prezentuje realitu a autentickosť. Ak niekto prezentuje, že má dokonale upratanú domácnosť, dokonalé dieťa, dokonalú postavu a všetko iné dokonalé, je to skrátka bullshit.
Toto nie je život a realita. Každý má shit days, každá z nás sa z času na čas zobudí a povie si, preboha, dnes vyzerám aj cítim sa hrozne. Často mám doma bordel, často pracujem do noci, často odchádzam z domu s tým, že sa cítim neupravene a je to úplne v poriadku.
Čo sa týka prehnanej retuše, verím tomu, že už v minulosti bol takýto trend žiadaný. A možno aj teraz. Ľudia boli asi menej kritickí a slabšie rozlišovali realitu od tej upravenej. Ak teda niekto nazbieral 200 až 300-tisíc followerov s tým, že tento obsah ho živí, a našiel sa okruh ľudí, ktorí to budú sledovať, tak sa žiaľ nemôžme čudovať, že v tom pokračuje naďalej.
Ja sa v tom celom snažím nájsť balans. Ak mám s niekým spoluprácu a vznikne z toho pekná fotka, ktorá je retušovaná, pridám si ju. Avšak, rovnako si pridám aj zábery, ktoré som fotila sama a mám tam kruhy pod očami a zimnicu. Lebo to je život.
Aktuálne sa do popredia viac derie body neutrality. Ako to vnímaš?
Na toto môžem odpovedať naozaj iba stručne – vnímam to veľmi pozitívne. Veľmi si prajem, aby sa to čo najviac udomácnilo aj na Slovensku a zmenilo sa myslenie mnohých ľudí v tom, čo je okej a čo nie.
Vieme o tebe, že sa zdržiavaš aj v Paríži a Holandsku. Čo tam robíš?
V oboch mestách sa vyskytujem pracovne. Doteraz som pôsobila len v Paríži, v štúdiu Laserre párkrát ročne ako hosť. Tento rok idem na jeseň po prvýkrát pracovne aj do Amsterdamu. Musím priznať, že sa veľmi teším na nový kolektív aj na iný pohľad na mesto než ten, ktorý som zažívala ako častý turista.
Máš nejaký pozitívny odkaz, citát či motto pre čitateľov na záver?
Absolútne neznášam mottá a žiadne si nepamätám 🙂 Ak by som mala niekomu niečo odkázať, tak je to asi toto: Sústreď sa sám na seba, neporovnávaj sa s niekým iným, keďže netušíš, akú cestu si prešiel alebo čím si prechádza. Neexistuje nič efektívnejšie ako sa prestať ľutovať, prenášať zodpovednosť za svoj nešťastný život na niekoho iného.
Stačí zdvihnúť zadok a začať na sebe makať, či už fyzicky, psychicky alebo kariérne, a to aj v malých krokoch. Nepôjde to hneď, bude to bolieť, ale ak zotrváš, tak príde čas, keď sa na tom, čo ťa aktuálne trápi, budeš smiať. A áno, všetci sme sa báli. Ale to je život.
Zdieľať na
Zdieľaní