ROZHOVOR Slovenka Miška žije v Chorvátsku a píše o ňom s humorom: Kým som nepochytila jazyk, mala som pocit, že sa stále len hádajú

Michaela Illy-Zubović (foto: MIZ)

#Michaela Illy-Zubović si žije svojím virtuálnym svetom na Modrom koníkovi – sieti, ktorá spája predovšetkým používateľky nežnejšieho (sem-tam) hysterickejšieho pohlavia. Pod nickom tomiholjubavi píše vtipné blogy, v ktorých zdieľa rôzne pikošky zo života v Chorvátsku. Miška sa vydala do tejto obľúbenej dovolenkovej destinácie Slovákov a tak má o zábavu postarané.

Človek má pri ich čítaní pocit, že Chorváti sú z absolútne iného cesta, ako my, Slováci. Alebo nie? Ako sa žije v zahraničí, čo (ne)miluje na Slovensku a aký má pohľad na život – o tom všetkom sme sa s Miškou porozprávali.

Michaela Illy-Zubović

Tradičná otázka, ako si sa vlastne dostala práve do Chorvátska?

Popravde, neplánovala som opustiť Slovensko a natrvalo bývať v inej krajine. Ak by som si aj úmyselne vyberala svoj druhý domov, určite by to nebolo nikde na juhu. Neznášam horúčavy a letá sú moja smrť. Čím menej tepla, tým lepšie pre mňa. S myšlienkou presťahovať sa prišiel Tomica. Spoznali sme sa na internete, trochu bizarným spôsobom. Akurát som bola čerstvo rozvedená a vo fáze, keď som nechcela o vzťahu ani počuť. Vydávala som sa veľmi mladá a mladá som sa aj rozviedla. Po rozvode som sa chystala užívať si život bez záväzkov a bez chlapa na krku.

Odriekaného chleba najväčší kus býva, či?

Jasné. Tomi prešiel do útoku… A poznáte tie rečičky plážových baličov. Nechcela som, odolávala som, no zlomil ma. Najskôr som tam išla len na skúšku, zotaviť sa po nepríjemnom období. A nakoniec som zostala. Zvláštne na našom zoznámení sa je, že sme sa stretli v skupine Fiat Punto. On vlastnil toto autíčko a mne ho rodičia dali ako svadobný dar, keď som sa prvýkrát vydávala. Čiže vďaka prvej svadbe som spoznala svojho druhého muža.

Michaela Illy-Zubović

Internet bavíš svojimi vtipnými statusmi, v ktorých perfektne vykresľuješ postavičky žijúce v tvojom okolí. Kto je tvojou najväčšou inšpiráciou?

Nemám nejakú konkrétnu múzu. Ľudia sú inšpiratívni takí, akí sú. Stačí počúvať a pozerať sa a podnety sa samé hrnú. Na Pagu je to o to pestrejšie, že na malom území príde každé leto hojná vzorka ľudí z celej Európy a okolia. Je zaujímavé pozorovať rôzne druhy turistov i domácich. Keď sme ešte mali turistickú agentúru, pomáhali sme postarším Pažanom plniť apartmány a keďže oni neovládali cudzie jazyky, pracovali sme aj s ich hosťami. Hlavne ak vznikol konflikt.

Aké nezhody ste napríklad museli riešiť?

Situácie, ktoré sme riešili boli často tragikomické kovbojky. Niekedy išlo o vážne veci, inokedy o… Veď viete o čo. Raz sme mali hostí, ktorí sa opili a sekerkou od grilu porúbali domácemu nábytok. Samozrejme, platiť za škodu nechceli. Druhý raz majiteľka apartmánu odmietala dať hosťom dodatočnú rolku záchodového papiera, ale oni trvali na svojom, lebo to „mali v cene”. Nikto nechcel ustúpiť a tak sme my museli bežať kúpiť papier, kým jeden z hostí sedel na záchode a čakal naň, lebo ani jeho kamaráti, ani domáca nemienili utratiť pár centov naviac. O ďalších príkladoch by sa dalo dlho rozprávať…. Každý, kto niekedy robil so zákazníkmi, si to vie predstaviť. Práca s ľuďmi má špeciálne čaro.

Ako dlho ste nakoniec vydržali robiť takýchto mediátorov?

Hneď, keď sme dostavali posledné poschodie nášho domu, agentúru sme zatvorili a venujeme sa už len svojim hosťom. No hoci nám veľká dávka inšpirácie ubudla, stále sa môžem spoľahnúť na svokrovu rodinu i náhodných okoloidúcich.

Michaela Illy-Zubović

Sú Chorváti naturelom veľmi odlišní od nás, Slovákov? Zažila si tam nejaký „kultúrny šok“?

Chorváti nemajú len jednu mentalitu. Je veľký rozdiel medzi kontinentálnymi, dalmatínskymi a ostrovnými Chorvátmi. Tieto odlišnosti má na svedomí najmä dejinný vývoj, keďže viaceré časti krajiny spadali pod vládu rôznych monarchií a časom si osvojili rôzne zvyky, tradície, kuchyne, architektúru, nárečové slová.. Kontinentálna časť, ktorá s nami zdieľala takmer 900 rokov dejín, má veľmi podobnú mentalitu ako Slováci.

Ak sa človek presťahuje napríklad z Trenčína do Záhreba, neutrpí žiadny šok, ani ho nič neprekvapí. Iba prejde z jedného slovanského jazyka na druhý. S týmito Chorvátmi sme naozaj, ako by nás jedna mater mala. Obyvatelia Dalmácie sú tiež veľmi podobní Slovákom, akurát sú trochu viac ovplyvnení Talianskom. Vidieť to v kuchyni, v temperamente, spôsobe života. Majú radi „ležéro“ veci, veľmi sa neponáhľajú a neumierajú od workoholizmu. Tento štýl nažívania je mne osobne najmilší.

A čo ostrovania?

Ostrovania sú kapitola sama o sebe. Keď som sa sťahovala, nevedela som čo presne čakať od ostrovného života, ale myslela som si, že ľudia budú uvoľnenejší než na Slovensku. Vieš, more, slnko, výlety loďkou, kúpanie sa v zálive, prechádzky po pláži….

No rýchlo som zistila, že bezstarostné bohémstvo sa tu nepestuje a namiesto atmosféry á la Modrá lagúna ma privítal kukučínovský Dom v stráni. Hlavne starší občania žijú v domnení, že kedysi bolo lepšie ako dnes a preto to netreba meniť.

Michaela Illy-Zubović

Čo ťa najviac prekvapilo?

Istú nervozitu a nepohodlie vo mne spočiatku vyvolával typický ostrovný spôsob komunikácie. Kým som nepochytila jazyk, zdalo sa mi, že sa stále hádajú. No v skutočnosti to bola len normálna diskusia, akurát hlučnejšia a s podstatne väčšou gestikuláciou. Tiež som si nemohla zvyknúť na to, ako sa ľudia pri vítaní bozkávajú na líca. Žiadne suchopárne podanie rúk. Príde tetka, ktorú si v živote nevidela, schytí ťa a vybozkáva, ako starú známu. Ak je niekto háklivý na cudzích ľudí v osobnom priestore, zostávajú mu len oči pre plač.  No ešte horšie než teta s dychom po pečenej baranine, ktorá ťa chce bozkávať, je fakt, že ľudia bežne cítia potrebu starať sa do tvojich vecí, vyjadriť svoj názor, či poskytnúť pár nežiadaných rád. V tomto sa treba fakt obrniť, pretože Chorváti sú v tom špecialisti.

Vo všeobecnosti však musím povedať, že Chorváti sú veľmi podobní Slovákom a až na zopár nezvyčajností tu Slovák kultúrny šok neutrpí. Práve naopak, hneď sa bude cítiť ako doma.

Michaela Illy-Zubović

V čom by sme sa mohli od Chorvátov niečomu naučiť? V čom sú lepší, šikovnejší?

Od Chorvátov by sme mohli pochytiť ich pohostinnosť a podnikavého ducha. Verím tomu, že Slovensko nemá o nič menej krás než Chorvátsko. Akurát ich nevieme “predať”. Nejako sme uzavretí a ak máme pracovať v službách, často sme nevrlí. Pritom turizmus núka ohromné výhody a v určitom zmysle pohodlnejšiu prácu. Ak by Slovensko začalo klásť dôraz na turistickú ponuku, oveľa viac ľudí by dostalo príležitosť zarábať si na život príjemnejším spôsobom. O hostí by núdza určite nebola. Precestovala som veľa krajín, ale šarm Slovenska by mohla závidieť väčšina z nich. Je hanba, že vo svete nás poznajú z brakových amerických hororov, ktoré sa v skutočnosti ani nenatáčali u nás. Slovensko má čo ponúknuť a zaslúži si, aby ľudia o ňom vedeli.

Čo zo Slovenska ti v Chorvátsku chýba?

Smutno mi je za mnohými vecami. Za rodinou, prírodou, slovenskými výrobkami. Milujem naše keksíky, tresku, bryndzu, cesnakové rožky, fajnové vody… Chýbajú mi naše hrady, jazerá, hory. A ten pocit, keď ideš v aute, pustíš si rádio a tam hrajú nejakú ozaj starú slovenskú pesničku z tvojej mladosti. Chýba mi slovenský dabing vo filmoch. Chorváti, mimochodom, nič nedabujú, ku všetkému dávajú len titulky.

A čo kamaráti?

Chýbajú mi priatelia, ktorých som kedysi mala tak veľa, no akosi sa vytratili. Po odsťahovaní sa, som prišla o mnohých ľudí z môjho života. Niektorí nemohli zniesť predstavu, že bývam pri mori a “nič nerobím”, iní vo víre života jednoducho zabudli. Zíde z očí, zíde z mysle. Hoci s mužom rozprávam po slovensky, chýba mi zvuk slovenčiny. Vždy, keď prídem domov, nasávam ako špongia a užívam si rodnú reč. Možno to znie pateticky, ale je to pravda.

Máš tému, ktorá je pre teba srdcovka a dokážeš o nej rozprávať celé hodiny?

História. Teraz síce pracujem v turizme, no vyštudovala som dejiny a tie zostanú mojou pravou vášňou. Ešte radšej o nich čítam, než rozprávam. Je to ako nekonečný oceán, ktorý môžeš bádať každý deň a aj po sto rokoch zistíš, že si odkryla len zanedbateľný kúsoček. Často sa mi stáva, že si idem prečítať len nejakú pikošku pred spaním a o moment neskôr zistím, že prešlo deväť hodín a hladní chlapi sa dožadujú raňajok. Dejiny sú pre mňa ako tie čarovné lesy v rozprávkach, kde postava vojde na pol dňa a keď sa vráti, zvyšok sveta je o tristo rokov starší.

Michaela Illy-Zubović

Čo okrem čítania máš ešte rada? Pri čom relaxuješ?

Mám viacero obľúbených koníčkov a ešte radšej mám, ak sa dajú navzájom kombinovať. Milujem dejiny, cestovanie, kemping, prírodu, svojich psov, spoznávanie cudzích tradícií, kuchýň, kultúr… Niečo kreatívne, fantáziu podnecujúce. A najlepšie všetko naraz – taký niekoľko týždňový jesenný výlet karavanom po historických pamiatkach hornatej krajiny je úplná chuťovečka. Iba ja, môj muž, naše psy a krajina, ktorá čaká, kým ju spoznáme.

Moja relatívne novo-objavená, ale o to silnejšia vášeň, je lukostreľba. Musím sa pochváliť, že je to aj jediný šport, ktorý mi ide a v ktorom nie som zúfalo-smiešne zlá.

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť