ROZHOVOR Slovenka Miška žije v Chorvátsku a píše o ňom s humorom: Kým som nepochytila jazyk, mala som pocit, že sa stále len hádajú

Michaela Illy-Zubović (foto: MIZ)

#Michaela Illy-Zubović si žije svojím virtuálnym svetom na Modrom koníkovi – sieti, ktorá spája predovšetkým používateľky nežnejšieho (sem-tam) hysterickejšieho pohlavia. Pod nickom tomiholjubavi píše vtipné blogy, v ktorých zdieľa rôzne pikošky zo života v Chorvátsku. Miška sa vydala do tejto obľúbenej dovolenkovej destinácie Slovákov a tak má o zábavu postarané.

Človek má pri ich čítaní pocit, že Chorváti sú z absolútne iného cesta, ako my, Slováci. Alebo nie? Ako sa žije v zahraničí, čo (ne)miluje na Slovensku a aký má pohľad na život – o tom všetkom sme sa s Miškou porozprávali.

Michaela Illy-Zubović

Tradičná otázka, ako si sa vlastne dostala práve do Chorvátska?

Popravde, neplánovala som opustiť Slovensko a natrvalo bývať v inej krajine. Ak by som si aj úmyselne vyberala svoj druhý domov, určite by to nebolo nikde na juhu. Neznášam horúčavy a letá sú moja smrť. Čím menej tepla, tým lepšie pre mňa. S myšlienkou presťahovať sa prišiel Tomica. Spoznali sme sa na internete, trochu bizarným spôsobom. Akurát som bola čerstvo rozvedená a vo fáze, keď som nechcela o vzťahu ani počuť. Vydávala som sa veľmi mladá a mladá som sa aj rozviedla. Po rozvode som sa chystala užívať si život bez záväzkov a bez chlapa na krku.

Odriekaného chleba najväčší kus býva, či?

Jasné. Tomi prešiel do útoku… A poznáte tie rečičky plážových baličov. Nechcela som, odolávala som, no zlomil ma. Najskôr som tam išla len na skúšku, zotaviť sa po nepríjemnom období. A nakoniec som zostala. Zvláštne na našom zoznámení sa je, že sme sa stretli v skupine Fiat Punto. On vlastnil toto autíčko a mne ho rodičia dali ako svadobný dar, keď som sa prvýkrát vydávala. Čiže vďaka prvej svadbe som spoznala svojho druhého muža.

Michaela Illy-Zubović

Internet bavíš svojimi vtipnými statusmi, v ktorých perfektne vykresľuješ postavičky žijúce v tvojom okolí. Kto je tvojou najväčšou inšpiráciou?

Nemám nejakú konkrétnu múzu. Ľudia sú inšpiratívni takí, akí sú. Stačí počúvať a pozerať sa a podnety sa samé hrnú. Na Pagu je to o to pestrejšie, že na malom území príde každé leto hojná vzorka ľudí z celej Európy a okolia. Je zaujímavé pozorovať rôzne druhy turistov i domácich. Keď sme ešte mali turistickú agentúru, pomáhali sme postarším Pažanom plniť apartmány a keďže oni neovládali cudzie jazyky, pracovali sme aj s ich hosťami. Hlavne ak vznikol konflikt.

Aké nezhody ste napríklad museli riešiť?

Situácie, ktoré sme riešili boli často tragikomické kovbojky. Niekedy išlo o vážne veci, inokedy o… Veď viete o čo. Raz sme mali hostí, ktorí sa opili a sekerkou od grilu porúbali domácemu nábytok. Samozrejme, platiť za škodu nechceli. Druhý raz majiteľka apartmánu odmietala dať hosťom dodatočnú rolku záchodového papiera, ale oni trvali na svojom, lebo to „mali v cene”. Nikto nechcel ustúpiť a tak sme my museli bežať kúpiť papier, kým jeden z hostí sedel na záchode a čakal naň, lebo ani jeho kamaráti, ani domáca nemienili utratiť pár centov naviac. O ďalších príkladoch by sa dalo dlho rozprávať…. Každý, kto niekedy robil so zákazníkmi, si to vie predstaviť. Práca s ľuďmi má špeciálne čaro.

Ako dlho ste nakoniec vydržali robiť takýchto mediátorov?

Hneď, keď sme dostavali posledné poschodie nášho domu, agentúru sme zatvorili a venujeme sa už len svojim hosťom. No hoci nám veľká dávka inšpirácie ubudla, stále sa môžem spoľahnúť na svokrovu rodinu i náhodných okoloidúcich.

Michaela Illy-Zubović

Sú Chorváti naturelom veľmi odlišní od nás, Slovákov? Zažila si tam nejaký „kultúrny šok“?

Chorváti nemajú len jednu mentalitu. Je veľký rozdiel medzi kontinentálnymi, dalmatínskymi a ostrovnými Chorvátmi. Tieto odlišnosti má na svedomí najmä dejinný vývoj, keďže viaceré časti krajiny spadali pod vládu rôznych monarchií a časom si osvojili rôzne zvyky, tradície, kuchyne, architektúru, nárečové slová.. Kontinentálna časť, ktorá s nami zdieľala takmer 900 rokov dejín, má veľmi podobnú mentalitu ako Slováci.

Ak sa človek presťahuje napríklad z Trenčína do Záhreba, neutrpí žiadny šok, ani ho nič neprekvapí. Iba prejde z jedného slovanského jazyka na druhý. S týmito Chorvátmi sme naozaj, ako by nás jedna mater mala. Obyvatelia Dalmácie sú tiež veľmi podobní Slovákom, akurát sú trochu viac ovplyvnení Talianskom. Vidieť to v kuchyni, v temperamente, spôsobe života. Majú radi „ležéro“ veci, veľmi sa neponáhľajú a neumierajú od workoholizmu. Tento štýl nažívania je mne osobne najmilší.

A čo ostrovania?

Ostrovania sú kapitola sama o sebe. Keď som sa sťahovala, nevedela som čo presne čakať od ostrovného života, ale myslela som si, že ľudia budú uvoľnenejší než na Slovensku. Vieš, more, slnko, výlety loďkou, kúpanie sa v zálive, prechádzky po pláži….

No rýchlo som zistila, že bezstarostné bohémstvo sa tu nepestuje a namiesto atmosféry á la Modrá lagúna ma privítal kukučínovský Dom v stráni. Hlavne starší občania žijú v domnení, že kedysi bolo lepšie ako dnes a preto to netreba meniť.

Michaela Illy-Zubović

Čo ťa najviac prekvapilo?

Istú nervozitu a nepohodlie vo mne spočiatku vyvolával typický ostrovný spôsob komunikácie. Kým som nepochytila jazyk, zdalo sa mi, že sa stále hádajú. No v skutočnosti to bola len normálna diskusia, akurát hlučnejšia a s podstatne väčšou gestikuláciou. Tiež som si nemohla zvyknúť na to, ako sa ľudia pri vítaní bozkávajú na líca. Žiadne suchopárne podanie rúk. Príde tetka, ktorú si v živote nevidela, schytí ťa a vybozkáva, ako starú známu. Ak je niekto háklivý na cudzích ľudí v osobnom priestore, zostávajú mu len oči pre plač.  No ešte horšie než teta s dychom po pečenej baranine, ktorá ťa chce bozkávať, je fakt, že ľudia bežne cítia potrebu starať sa do tvojich vecí, vyjadriť svoj názor, či poskytnúť pár nežiadaných rád. V tomto sa treba fakt obrniť, pretože Chorváti sú v tom špecialisti.

Vo všeobecnosti však musím povedať, že Chorváti sú veľmi podobní Slovákom a až na zopár nezvyčajností tu Slovák kultúrny šok neutrpí. Práve naopak, hneď sa bude cítiť ako doma.

Michaela Illy-Zubović

V čom by sme sa mohli od Chorvátov niečomu naučiť? V čom sú lepší, šikovnejší?

Od Chorvátov by sme mohli pochytiť ich pohostinnosť a podnikavého ducha. Verím tomu, že Slovensko nemá o nič menej krás než Chorvátsko. Akurát ich nevieme “predať”. Nejako sme uzavretí a ak máme pracovať v službách, často sme nevrlí. Pritom turizmus núka ohromné výhody a v určitom zmysle pohodlnejšiu prácu. Ak by Slovensko začalo klásť dôraz na turistickú ponuku, oveľa viac ľudí by dostalo príležitosť zarábať si na život príjemnejším spôsobom. O hostí by núdza určite nebola. Precestovala som veľa krajín, ale šarm Slovenska by mohla závidieť väčšina z nich. Je hanba, že vo svete nás poznajú z brakových amerických hororov, ktoré sa v skutočnosti ani nenatáčali u nás. Slovensko má čo ponúknuť a zaslúži si, aby ľudia o ňom vedeli.

Čo zo Slovenska ti v Chorvátsku chýba?

Smutno mi je za mnohými vecami. Za rodinou, prírodou, slovenskými výrobkami. Milujem naše keksíky, tresku, bryndzu, cesnakové rožky, fajnové vody… Chýbajú mi naše hrady, jazerá, hory. A ten pocit, keď ideš v aute, pustíš si rádio a tam hrajú nejakú ozaj starú slovenskú pesničku z tvojej mladosti. Chýba mi slovenský dabing vo filmoch. Chorváti, mimochodom, nič nedabujú, ku všetkému dávajú len titulky.

A čo kamaráti?

Chýbajú mi priatelia, ktorých som kedysi mala tak veľa, no akosi sa vytratili. Po odsťahovaní sa, som prišla o mnohých ľudí z môjho života. Niektorí nemohli zniesť predstavu, že bývam pri mori a “nič nerobím”, iní vo víre života jednoducho zabudli. Zíde z očí, zíde z mysle. Hoci s mužom rozprávam po slovensky, chýba mi zvuk slovenčiny. Vždy, keď prídem domov, nasávam ako špongia a užívam si rodnú reč. Možno to znie pateticky, ale je to pravda.

Máš tému, ktorá je pre teba srdcovka a dokážeš o nej rozprávať celé hodiny?

História. Teraz síce pracujem v turizme, no vyštudovala som dejiny a tie zostanú mojou pravou vášňou. Ešte radšej o nich čítam, než rozprávam. Je to ako nekonečný oceán, ktorý môžeš bádať každý deň a aj po sto rokoch zistíš, že si odkryla len zanedbateľný kúsoček. Často sa mi stáva, že si idem prečítať len nejakú pikošku pred spaním a o moment neskôr zistím, že prešlo deväť hodín a hladní chlapi sa dožadujú raňajok. Dejiny sú pre mňa ako tie čarovné lesy v rozprávkach, kde postava vojde na pol dňa a keď sa vráti, zvyšok sveta je o tristo rokov starší.

Michaela Illy-Zubović

Čo okrem čítania máš ešte rada? Pri čom relaxuješ?

Mám viacero obľúbených koníčkov a ešte radšej mám, ak sa dajú navzájom kombinovať. Milujem dejiny, cestovanie, kemping, prírodu, svojich psov, spoznávanie cudzích tradícií, kuchýň, kultúr… Niečo kreatívne, fantáziu podnecujúce. A najlepšie všetko naraz – taký niekoľko týždňový jesenný výlet karavanom po historických pamiatkach hornatej krajiny je úplná chuťovečka. Iba ja, môj muž, naše psy a krajina, ktorá čaká, kým ju spoznáme.

Moja relatívne novo-objavená, ale o to silnejšia vášeň, je lukostreľba. Musím sa pochváliť, že je to aj jediný šport, ktorý mi ide a v ktorom nie som zúfalo-smiešne zlá.

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií