#Pandémia nie je jednoduchým obdobím pre nikoho. Svoje by o tom vedeli povedať aj študenti. Už dlhé týždne sú zatvorení doma bez sociálneho kontaktu. Chýbajú im kamaráti a verte či nie, aj učitelia. Stúpa nervozita, a to hlavne v maturitných ročníkoch.
Som študentkou osemročného gymnázia a navštevujem posledný ročník – maturujem. Aspoň by som mala. Áno, sme ten ročník nešťastníkov, ktorí to nevychytali, nevyšlo nám to. Posledný ročník by sme si mali užiť, ale namiesto toho sedíme doma za počítačmi.
Aj keď sa nám mala blížiť skúška dospelosti, je to pre nás nakoniec ročník, ktorý je zo všetkých najľahší. Predtým sme mali mnoho hodín a v škole sme bývali pokojne aj do pätnástej. Čakali nás písomky a úlohy zo všetkých predmetov a niekedy sme z toho pociťovali úzkosť.
V tomto roku však prišla citeľná zmena. Mali sme rozvrh, ktorý sa dal porovnať so žiakom prvého stupňa a pracovali sme predovšetkým na maturitným predmetoch. Po tom, ako sme doma museli niekoľko mesiacov zostať už v 3. ročníku, mali sme nádej, že už tento rok bude všetko aspoň relatívne v poriadku. Keď začali narastať čísla naše nádeje sa začali rozpadať.
Mali sme veľké plány o tom, ako si urobíme stužkovú snov. Kúpili sme si šaty, začali vymýšľať program a nevedeli sme sa dočkať. Každý nám hovoril, aké je celé toto obdobie vrátane slávnosti a dozvukov super. Vraj na tento zážitok nikdy nezabudneme. Momentálne to skôr vyzerá, že ho nikdy ani nezažijeme. Aj keď sme stužkovú presunuli, je nám jasné, že doba je nevyspytateľná a človek nikdy nevie. Už radšej nič neplánujeme, lebo situácia sa môže zmeniť v priebehu pár týždňov.
Stihli sme rozdať oznamká s dátumom stužkovej, ktorá nikdy nebola. Máme stužky, ktoré nemôžeme nosiť, keďže stužkovanie ešte neprebehlo. Chceli sme si urobiť aspoň ich odovzdávanie v úzkom kruhu učiteľov a spolužiakov, no ani to nevyšlo. Museli sme opustiť triedu, ktorú sme práve začali zdobiť. Tuším, že už ju prenecháme ďalším. Boli to posledné chvíle, ktoré sme ako kolektív mohli prežiť, nazbierať si spomienky a ukončiť tak 8 rokov.
Nakoniec už iba spomíname na to, čo sme zažili pred koronou. Online vyučovanie je fajn. Nemusíme skoro vstávať, máme viac voľného času a nemusíme sedieť v laviciach. Ale je to nuda. Nezažijeme nič so spolužiakmi a sme pripravení o každodennú zábavu.
O kvalite vzdelávania sa tiež dá iba polemizovať. Učitelia robia, čo môžu, no predsa to nie je ono. Reálna škola ťa prinúti zamakať omnoho viac. Myslím, že sa to odrazí aj na výsledkoch. Prišlo nám veľmi nespravodlivé, že minuloročným maturantom, ktorí boli plne pripravení, boli skúšky odpustené. A teraz sa to týka aj nás.
Každý deň očakávame nové informácie od ministerstva. Musíme povedať, že vláda, krízový štáb, ani premiér nám to veľmi neuľahčujú. Stále nič nevieme a informácie sa menia zo dňa na deň. Pomaly strácajú nádej nie len žiaci, ale aj učitelia. Iba ticho závidíme študentom z okolitých krajín, ktorí sedia v laviciach. Ostáva nám iba dúfať, že sa situácia vyrieši. Kto by povedal, že sa nebudeme vedieť dočkať, kedy pôjdem znova do školy.
Zdieľať na