#Ľudia v minulosti nemajú v očiach súčasníkov z hľadiska bežnej očisty dobrú povesť. Nepoužívali toalety a dokonca sa takmer nekúpali. Veľkú potrebu vykonávali pod schodmi, za dverami či v krbe. Aká je však pravda a v čom sa hygienické návyky starovekých obyvateľov líšili od tých terajších?
Prvé zmienky o kanalizácii
Na rozdiel od neskoršieho stredoveku, grécka, rímska aj egyptská civilizácia sa snažila dodržiavať aspoň základné hygienické návyky. Ľudia využívali súkromné, ale aj verejné kúpeľne, kde si holili celé hlavy, aby predišli všiam.
Okrem toho stavali vodovodné potrubia a kanalizácie, vo veľkej miere používali aj súkromné a verejné latríny. Z antických dôb sa takmer celom Stredomorí zachovali pozostatky miest, v ktorých bol vybudovaný akvadukt, či iný spôsob, ktorým sa voda privádzala priamo k obyvateľom.
Chudobnejší obyvatelia sa však kúpali v rieke, čo súviselo aj s prenosom parazitov známych ako krvné motolice, ktoré spôsobujú ničivé parazitické ochorenie, schistozomózu. Tá aj v súčasnosti predstavuje celosvetovo najčastejšiu príčinu rozvoja pľúcnej hypertenzie. Spôsobuje zvýšený tlak v pľúcach a srdci.
Poznali mydlo či sprchu
Niektorým z najbohatších ľudí v stredoveku zabezpečovali čistú vodu ľudia, ktorí sa nazývali nosiči vody. Chudobnejším zostávala len spomenutá rieka či potôčiky. Hoci sa nám zdajú zanedbanejší, naši predkovia poznali mydlo pravdepodobne lepšie, než si myslíme. V starovekom Egypte ľudia často prali svoje oblečenie, pričom špinu a tuk rozpúšťali natronom, čo je zmes kyslého a normálneho uhličitanu sodného.
Gréci boli tiež mimoriadne čistotní. Nielenže používali mydlo, ale vynašli aj akúsi formu sprchy, ktorá striekala vodu. Okrem verejných umývacích miestností mali najbohatší starí Gréci aj vlastné kúpeľne. Natierali sa aj olivovým olejom a používali misky, ktoré stáli na podstavcoch na umývanie, ak nemali poriadnu kúpeľňu. Umývanie a celková čistota patrili neodmysliteľne ku starogréckej kultúre.
Mydlo v pravom slova zmysle však vynašli Rimania. Podľa legendy o hore Sapo, v ktorej sa spomína dážď stekajúci z hory, hovoria o výrobe mydla. Vo vode uvarili rozpustný tuk, ktorý zmiešali s popolom a nechali stuhnúť. Skúšali skombinovať živočíšne a rastlinné oleje so soľou. Toto mydlo sa nepoužívalo len na umývanie, ale aj na liečenie kožných ochorení.
Rimania, podobne ako Gréci, tiež pochopili, že špina spôsobuje choroby. Boli známi budovaním akvaduktov, ktoré zásobovali svoje mestá čistou vodou. Postavili tiež verejné kúpele, ako aj chladné a teplé miestnosti. Rovnako ako Gréci, aj Rimania si natierali pokožku olejom.
Toalety ako diskusný krúžok
Ľudia v starších časoch nemali záchody a tečúcu vodu tak ako teraz. Preto mali aj odlišné spôsoby používania toalety. Najstaršie záchody stavali tak, že ich spojili jednoduchou struhou prikrytou tehlami, ktorá predstavovala účinnú kanalizáciu. Takéto toalety mali v starovekom Egypte, Ríme, Grécku aj Indii. Záchody boli pre všetkých spoločné a pretože neboli oddelené stenami. Možno to znie čudne, ale slúžili tiež ako spoločenské miesto, kde sa živo diskutovalo. Vybudovali ich v spoločných kúpeľoch.
Toaletný papier bol v tom čase tiež veľkou vzácnosťou. Možno predpokladáš, že používali nejaké zvitky papiera či staré handry. V staroveku bol však papier veľkou vzácnosťou. Starí Rimania mali verejné toalety s vedrami so slanou vodou a špongiami, ktoré si vždy museli vyžmýkať, Gréci zas používali kus keramiky, známy ako pessoi, ktorý si čistili v slanej vode. Takéto utieranie po veľkej potrebe však bolo bolestivé a nepríjemné.
Zubné červy
Zubári z minulosti majú celkovo hrôzostrašnú povesť. V staroveku mali ľudia chrup v katastrofálnom stave, no aj napriek tomu sa snažili o ústnu hygienu. Niektoré staroveké záznamy Sumerov poukazujú na problémy so zubami, z ktorých je jeden známy aj ako „zubné červy“. Táto teória pochádza zo skutočnosti, že dutiny zubu majú viditeľné otvory. Zubári v tom čase nechápali skutočnú príčinu týchto dier, a tak prišli s myšlienkou, že ich spôsobili červy. V skutočnosti však išlo o obyčajný kaz.
Prvé špáradlá, ktoré boli predchodcami zubných kefiek, používali už spomínaní Sumeri v období okolo roku 3000 pred naším letopočtom. Bohatší ľudia mali dokonca špáradlá zo zlata. Taký predchodca dnešnej zubnej kefky pochádza zo starovekého Egypta, kde používali kúsok tenkej vetvičky, ktorý bol na konci rozstrapkaný.
Múmie vybavené „zubnými kefkami“
V oblasti preventívnych opatrení však robili veľmi málo. Namiesto predchádzania problému sa skôr zameriavali už na konkrétne ochorenie zuba. Niektoré civilizácie však náhodou a nevedomky zlepšili svoju dentálnu hygienu. Kostry Rimanov ukazujú, že mali zdravšiu stravu, čo prispelo k lepšiemu zachovaniu zubov.
Čistenie zubov je spojené s bohom Budhom, ktorý na čistenie používal drievko s rozstrapkanými koncami od boha Sakka. Aj starí Egypťania či Arabi používali kefku menom „siwak“. Egypťania dokonca pochovávali múmie s čistiacimi zubnými drievkami, aby im nezapáchalo z úst na druhom svete. Naši predkovia sa preto vynašli a používali na vyberanie a odstraňovanie zvyškov jedla z medzizubných priestorov paličku z kríka. Prvá zubná kefka však prišla až v stredoveku.
Staroveká depilácia
Najmä starí Egypťania najlepšie dodržiavali hygienu. Nielenže sa kúpali, dokonca nosili aj make-up. Starí Gréci mali podobnú povesť a zdôrazňovali výhody zdravej výživy. Už v starovekom Ríme ženy používali prvé žiletky, pinzety, pemzy a tiež depilačné krémy na odstraňovanie chĺpkov. Ľudia sa však holili už od najstarších čias, pravdepodobne na odstránenie chĺpkov na tvári používali nabrúsené kamene.
V hroboch starovekých Rimaniek našli rôzne toaletné potreby, ako parfumy a make-up. Farby často pochádzali z Orientu, Egypt je zasa známy svojimi očnými linkami. Používali sa púdre, rúže a farby na tvár, vrátane orientálneho dovozu drahých mastí. V starovekom Grécku si dokonca čistili uši. Používali zvláštnu lyžičku nazývanú ótoglyfis. Kostenými alebo kovovými lyžičkami si čistili uši zas Rimania. České renesančné spisy sa zmieňujú o špeciálnej lyžičke, ktorej sa hovorilo ,,ušipar“.
Zdieľať na