#Tak, a teraz poďme na diskotéku baliť baby! Pali buchol o stôl prázdnym pivným pohárom. „Zbláznil si sa? Zas? Veď už je deväť preč, v Kanade by som už dávno spal. Poďme domov, prosím, som unavený. Bolí ma celý človek, už sme na toto tvoje vykrúcanie starí,” zatriasol šedivou hlavou Fedor. Bratia osemdesiatnici sa začali hádať. Starší Pali argumentoval, že sa vyspia v hrobe. Mladší Fedor krútil hlavou a vyhlasoval, že práve táto tyrania zo strany staršieho súrodenca ho dostane do hrobu.
Historik na cestách (časť 7): Mŕtve mesto, dotieravé opice a záhadný Ringa Ding
Zaseknutí v Kambodži
Hádky týchto dvoch mi spestrovali dlhé kambodžské večery. Písal sa marec 2020, po celom svete vypukla pandémia a nás s Irinou otočili na ceste do Vietnamu týždeň predtým, než súdruhovia oficiálne vyhlásili, že zatvárajú hranice. Neboli sme jediní, kto sa zasekol v Kambodži. Z autobusu vysadili všetkých Európanov a na stanici (veľmi honosný názov pre zaprášený úzky dvor so starými autobusovými sedačkami namiesto lavíc) nastal chaos.
Mladá Nemka plakala, utešovali ju rodičia. Dvojica Britov v rohu nervózne fajčila cigarety. Francúz telefonoval na ambasádu a kričal „merde” do telefónu. Irina sa snažila dostať z personálu autobusovej spoločnosti nejaké potvrdenie, prečo nás vysadili z autobusu, aby sme mali šancu dostať aspoň refund za už zaplatené Airbnb.
Jediným oficiálnym potvrdením bola fotokópia tabuľky s nie veľmi výstižným nápisom: Toto je zoznam európskych krajín. Na poslednej strane nedôveryhodného dokumentu bola rozmazaná pečiatka s červenou hviezdou a podpisom „Health Quarantine Officer of the Republic of Vietnam”. Vietnamskí súdruhovia nás nepustili týždeň predtým, než oficiálne zatvorili hranice. Po štyroch hodinách na stanici nám bolo jasné, že sa z Kambodže nedostaneme.
Centrum československého života
Na ďalší deň sme sa zobudili do inej reality. Namiesto úsmevov na nás Kméri hádzali nevľúdne pohľady. Nevedel som si dobiť kredit na telefóne, v obchode ma odmietli obslúžiť. Tuk-tukári prelietali mimo nás bez zastavenia. Deti pred nami utekali na druhú stranu cesty, pričom si naťahovali tričká na tvár a kričali „Korona! Korona!” Párkrát do nás hodili kamene a blato. Našťastie, xenofóbne nálady netrvali dlho a za týždeň-dva sme nás znova tešili úsmevy domácich.
Otázka, či ostať v Phnom Pehn, alebo sa vrátiť do Siem Reap, bola vyriešená veľmi rýchlo. Áno, hlavné mesto na sútoku rieky Mekong má svoje čaro, ale Siem Reap má Danube villu – hotel a reštauráciu, ktorá sa stala centrom československého života v Kambodži počas pandémie. Prevádzkovali ju Slovenky a práve tu som sa zoznámil s Palim a Fedorom, ktorí za komunistických čias dokázali utiecť z Československa.
Bol to zvláštny pocit – sedieť na pohodlných stoličkách v skvelej spoločnosti, popíjať studené pivečko, ktoré perfektne schladilo počas horúcich tropických večerov, a zároveň byť zavretí v Kambodži bez možnosti odletieť. Nevediac, kedy budeme znovu môcť žiť svoj život. Myšlienka o našej súčasnej neslobode sa začínala javiť ako malicherná, keď sa do rozprávania pustili Pali a Fedor – ľudia, ktorí riskovali svoje životy, aby utiekli z vlastnej krajiny pre slobodu, ktorú som prednedávnom bral ako samozrejmosť.
Pohnuté príbehy slovenských emigrantov
Ich príbehy boli plné dobrodružstiev a zvratov. Po úteku z Československa, v dobe pred smartfónmi a Googlom, precestovali autostopom celú Európu a Ameriku. Fedor sa usadil v Kanade, pracoval na otvorení múzea vo Vancouveri a Pali sa oženil vo Francúzsku. Potom pracoval vo Švajčiarsku a už si neviem spomenúť, akým zázrakom sa ocitol v Thajsku. Tam sa skamarátil s Thajčanom, s ktorým si založili vlastné podnikanie – dovážali ryby z Japonska.
Bohužiaľ, ten príbeh sa neskončil šťastne, kamarát zomrel a jeho rodina vyhnala Paliho z podniku, preto sa odsťahoval do Kambodže a niekde na pobreží si otvoril reštauráciu. Darilo sa jej tak dobre, že dostal ponuku od čínskych developerov, ktorí chceli jeho podnik kúpiť. Na cene sa však nedohodli. Nejaký čas nato reštaurácia záhadným spôsobom zhorela. Pali sa rozhodol, že stačilo pracovať, odsťahoval sa do Siem Reap, kde si vďaka švajčiarskemu dôchodku užíval bezstarostný život a raz do roka v zime hostil kanadského brata Fedora.
Fascinovalo ma, ako bratia bez problémov prechádzali z jednej reči na druhú. Pali si ani nevšímal, ako prepína medzi kmérčinou, nemčinou a slovenčinou. A, mimochodom, vy, čo sa hanbite rozprávať v cudzom jazyku kvôli prízvuku – v každom jazyku, dokonca aj v slovenčine, mali prízvuk a nikoho to netrápilo.
Nikdy nezabudnem na ich príbehy a ľahkosť, s ktorou rozprávali o veľmi závažných životných zmenách… Napadlo mi, že práve tá ľahkosť je tajnou prísadou, ktorá mení problémy a ťažké životné udalosti na vzrušujúce dobrodružstvá.
Pokračovanie nabudúce.
Zdieľať na
Zdieľaní