#Určite si už počul o vďačnosti a o tom, že by sme mali byť vďační za mnohé veci. Či už sú to skúsenosti, ktoré nás postretli, alebo naše úspechy či pekný slnečný deň. Na princípe vďačnosti sú postavené rôzne výroky typu „ráno vstaň, usmej sa a poďakuj sa za ďalší krásny deň“. Skúšajú to mnohí, len tak zo dňa na deň sa rozhodnú, že budú vďačnejší…a nič z toho. Stále nemajú pocit, že by sa v ich živote niečo zmenilo. Ako teda môžeme skúsiť dostať do svojho života vďačnosť a čo preto treba robiť (tak, aby to konečne „fungovalo“)?
Často si v nej bránime sami
V podstate je to všetko veľmi jednoduché. Pokiaľ je človek spokojný sám so sebou, nemá potrebu sa porovnávať, pozná svoje pocity a má prípadne aj nejaké ciele, nemá dôvod hľadieť na svet a život negatívne. Zvyčajne má dobrú náladu a zvyčajne aj ľudia v jeho okolí majú dobrú náladu. Ak máš pocit, že takých ľudí máš aj vo svojom okolí, určite si si všimol, že títo ľudia sa dokážu tešiť aj z maličkostí. Sú skrátka vďační a to možno aj bez toho, že by o tom vôbec vedeli alebo nad tým premýšľali.
Pokiaľ poznáš svoj talent a pokiaľ cítiš pri vykonávaní istých činností, že toto si proste ty, a teda sa tomu venuješ vždy, keď sa dá, si v podstate (možno aj nevedome) vďačný práve za tento talent. Pokiaľ sa nepoznáš, nebudeš vďačný ani za to obyčajné letné ráno. Ako by si aj mohol byť, keď tvoje dni vypĺňa hlavne zamestnanie, ktoré nemáš rád a voľný čas, ktorý nevieš rozumne využiť, a ľudia, ktorí ti vlastne nič pozitívne nedávajú? Vďačnosť za čokoľvek často nefunguje preto, lebo akoby sme vďační nechceli byť my sami.
Máme ju v sebe už od narodenia
Fakt je ten, že v tom, aby sme boli vďační, nám nebránia ani tak životné okolnosti a nepríjemní kolegovia v robote, ale bránime si v tom hlavne my sami. Pokiaľ život berieme ako cestu, ktorá sa skončí až keď zomrieme, nemáme dôvod sa hnať za lepším zamestnaním a za príjemnejšími kolegami. Žijeme v prítomnosti. Tak ako deti, ktoré nepremýšľajú nad zajtrajškom a hrajú sa proste „tu a teraz“.
Vieme, že to všetko môže prísť samo neskôr. S odstupom času môžeme kolegov vidieť v pozitívnejšom svetle a možno si uvedomíme, že sme mali voči nim len predsudok. Možno sme sa len zameriavali na ich menej príťažlivé charakterové črty. Takáto skúsenosť nás formuje a na nových kolegov už budeme hľadieť inak.
Budeme teda vďační predošlé skúsenosti, ktorých získanie vôbec nie je samozrejmosťou. Za toľkokrát spomínanou „vďačnosťou za život“ sa môže skrývať práve obyčajné žitie každodenného života bez toho, aby sme sami seba zbytočne sabotovali. Bez predsudkov, bez hnania sa za úspechom, bez porovnávania sa.
Ako na to? Začni denníkom vďačnosti
Môžeš začať písaním si denníka. Viesť si denník je dobré z viacerých dôvodov. Zaznačovať si do neho môžeš všetky veci, ktoré sa ti počas daného dňa podarili, prípadne si môžeš zaznačiť, čo ťa v dni potešilo. Môže to byť obyčajná maličkosť, také totiž zažívame najčastejšie. Myšlienky sa nám často rozutekajú, no v denníku budeme mať všetko usporiadané a zrozumiteľné.
Keď sa k týmto poznámkach neskôr vrátiš, vrátia sa s nimi aj pozitívne emócie, ktoré budeš zrazu chcieť zažiť znova. Tvoj denník môže ale fungovať aj ako miesto, kde si budeš zapísať aj tie negatívne zážitky. Môžeš sa tiež vrátiť do minulosti. Aj menej šťastná udalosť ťa môže posilniť.
To, že tvoj denník bude tvojim spovedníkom, ťa môže posmeliť ku tomu, aby si sa začal vrhať do nových situácií. Keď vykročíme zo svojej komfortnej zóny, objavíme svoje limity, ale aj talent a schopnosti. Ak by sme nezistili, v čom sú naše schopnosti limitované, opakovane a bez rozmyslu by sme sa vrhali do situácií, ktoré proste nie sú pre nás.
Zdieľať na