#Michal Scheibenreif s prestávkami vyštudoval medicínu. Hoci pôvodne chcel byť novinárom a študovať žurnalistiku, v maturitnom ročníku sa rozhodol pre medicínu. O tej v tom čase vedel len to, že je to drina. Hoci motiváciou preňho bolo, že povolanie lekára je istotou zrejme v akejkoľvek spoločenskej dobe či kríze, dnes veľmi dobre vie, že ľudský život má tú najvyššiu cenu. Prečítaj si o tom, prečo Michal dvakrát prerušil štúdium a aké radosti a starosti ho na jeho ceste čakali.
Ako si sa pripravoval na prijímačky? Pre mnohých je to nočná mora a nezvládnu to na prvýkrát. Máš pre nich nejaké tipy, ako sa pripraviť čo najlepšie?
Na prijímačky som sa pripravoval počas celého maturitného ročníka. Chodil som na doučovania z biológie a chémie. Bolo to časovo náročné, mali sme ich aj v netradičných časoch. Napríklad v nedeľu o siedmej ráno. Pani profesorky boli úžasné učiteľky a naozaj mali záujem o to, aby sme sa čo najviac naučili. Mne osobne ale ten systém časom nevyhovoval, aj vzhľadom k maturitným predmetom. Od apríla som sa už len mechanicky učil testovnice na obe fakulty v Bratislave.
Mal som podané prihlášky na všetky štyri slovenské fakulty. Prijali ma na SZU. Každý má svoj systém učenia a ja by som odporučil riadiť sa intuíciou a staviť na to, čo vyhovuje konkrétnemu študentovi. Nenechajte sa dotlačiť okolím a radami do niečoho, čo je vám proti srsti.
Aké je samotné štúdium? Mnohých odrádza to, že sa vraví, že nemáš čas na nič iné, na priateľov ani rodinu a šesť rokov sedíš doslova v knihách. Je to pravda?
Je to pravda. A ani som si to nikdy nezazlieval. S týmto som rátal, ale je to dosť psychicky náročné. Hoci viem vydržať úplne sám, zároveň milujem spoločenský a mestský život. Bol to v podstate niekoľkoročný súkromný lockdown. Cesta k sebe samému. Učil som sa neustále na nejakú skúšku a ak aj nie, tam niekde v podvedomí to aj tak bolo. Takže som si nikdy úplne neoddýchol, akokoľvek som sa snažil. Vedel som však, že jedného dňa to pominie a poviem si, že to stálo za to. A tak sa aj stalo a za to navždy ďakujem.
Tvoje štúdium nebolo úplne jednoduché a mnohí by to vzdali. Prečo si dvakrát prerušil štúdium a čo ťa motivovalo nevzdať sa?
Počas štúdia na začiatku jedného zimného semestra som sa učil na opravnú skúšku z fyziológie. V tom prišiel za mnou z roboty ocino a povedal mi, že má rakovinu pankreasu. To bolo niečo, čo vám hlava odmietne prijať. Vedel som, že zomrie. A celý ten svet učenia a môj sen zrazu nebol podstatný. Pamätám si ten pocit a neviem to opísať inak, než tak, že sa mi celý vonkajší svet rozbil na tisíc kúskov. Prerušil som štúdium a rozhodol som sa byť s ocinom a maminou.
Bola to pre mňa najpodstatnejšia skúška na fakulte. Prežil som s rodičmi 9 mesiacov. Vyčistil som si vzťah s ocinom, ako najviac sa dalo. Prežiť zomieranie rodiča je hrôza, ale je to aj niečo, čo vám ukáže hodnoty. A ja som sa naučil, že čokoľvek sa dá riešiť s pokorou a rešpektom voči druhému človeku. Hoci má iný názor. Nikdy neviete, čo prežíva a zvláda. To veľmi využívam pri rozhovoroch s pacientami.
Ocino zomrel tri dni pred mojím ďalším zápisom. Nastúpil som späť do ročníka, ale bol som veľmi vyčerpaný, a po pár mesiacoch som štúdium opäť prerušil. Vedel som, že veľmi riskujem, ale rátal som s tým. Počas tohto času so sebou samým som nadobudol hlboké vnútorné presvedčenie, že chcem byť lekárom. Naučil som sa žiť z vlastného prameňa. Tak, ako o tom hovorí grécka filozofia a profesorka Anna Hogenová. Povedal som si, ak ma aj vyhodia, nie je to pre mňa nejaká fatálna životná tragédia. Aspoň som to celé skúsil.
Ktorá skúška pre teba bola najťažšia a prečo?
Patológia. Bolo to práve počas toho, ako som mal prerušené štúdium. Skúška pozostávala z testu, na ktorý sme mali súbor asi 400 otázok, opisu mikroskopických preparátov a z teoretickej odpovede na 5 vytiahnutých otázok. Otázok na teoretickú skúšku bolo tiež asi 400, pričom sme sa učili z 1000 stranovej knihy. Vytiahol som si hojenie, kožu, ktorá bola v knihe ako samostatná kapitola na 20 strán a tretia otázka bola histiocytóza X na pol strany.
Neznášal som tie nepomery v rozsahu otázok. Po skúške som chcel hodiť tú knihu zo Starého mosta do Dunaja. Ale teraz jej patrí čestné miesto v našej knižnici ako najdôležitejšej knihe môjho doterajšieho života.
Stala sa ti počas štúdia aj nejaká vtipná situácia?
Najvtipnejšia príhoda sa stala, paradoxne, keď nás pán profesor vyhodil všetkých zo skúšky z anatómie. Skúšky na lekárskej fakulte prebiehali tak, že ste odpovedali vždy pred ostatnými spolužiakmi prihlásenými na termín. Na anatómii sme sedeli vedľa seba a jeden po druhom leteli zo skúšky. Ako som už vyhodený čakal na chodbe, vyšla von spolužiačka celá uplakaná a v kabelke mala panvovú kosť, ktorú zabudla profesorovi vrátiť. Bolo to veľmi ironické v tom našom skupinovom zmare.
Je niečo, čo ti počas štúdia vyslovene chýbalo a prial by si si zmenu?
Práca a komunikácia s pacientom od prvého ročníka. Prvého reálneho pacienta sme videli až v treťom ročníku na internej propedeutike. Bytostne mi chýbala aj skutočná medicínska etika a riešenie konkrétnych komunikačných problémov medzi lekárom a pacientom. Dva prvé roky sme boli zavretí v labákoch. Samozrejme, že treba aj tie predmety, ale reálny prínos ich rozsahu do reálnej lekárskej praxe po skončení štúdia je pre mňa otázny.
Ako sa teda študent medicíny napokon dostane do praxe? Myslíš, že si pripravený ako čerstvý absolvent medicíny prísť do nemocnice a máš dostatočný prehľad o tom, ako to tam funguje?
Musíte absolvovať povinnú lekársku prax na oddeleniach cez prázdniny. Jej kvalita už záleží od konkrétneho oddelenia. Práca po škole je diametrálne odlišný svet. Vedomosti sú dôležité, ale počas prvých mesiacov ste bezradní. Ego zo štátnic a titulu vám realita zrazí tak do týždňa. Pretože ak nemáte kvalitného atestovaného lekára, ktorý vás na oddelení vedie, ste hodení do vody. A veľmi, veľmi ťažko v nej dokážete sami plávať. Systém výučby na lekárskych fakultách a atestačnej prípravy už priamo v nemocniciach potrebuje reformu. A to tak, aby sa čo najviac eliminoval stres a syndróm vyhorenia zdravotníkov.
Ako prebieha atestácia? Čo si majú neštudenti medicíny pod týmto pojmom predstaviť?
Atestácia znamená špecializáciu na odbor, ktorý ste si po promóciách vybrali. Keď nemáte atestáciu, nemôžete vykonávať samostatne v ambulancii prácu lekára – špecialistu. Aj všeobecný lekár musí absolvovať atestačnú skúšku. Počas atestácie pracujete niekoľko rokov v nemocnici alebo iným spôsobom pod garantom vašej atestácie.
Každá atestácia obsahuje aj povinné cirkulácie na iných oddeleniach – ARO, interná, chirurgia, a podobne. Po uplynutí povinnej doby atestácie vás čaká obhájenie atestačnej práce a atestačná skúška pred komisiou na fakulte pod ktorou ste zaradení.
Aktuálne si už teda naplno v praxi. Všimol si si zatiaľ nejaké nedostatky v našom zdravotníctve, ktoré by si chcel zmeniť?
Ja si len želám naozaj rozhľadených odborníkov z radov lekárov, profesorov a politikov, ktorí spravia potrebnú komplexnú reformu systému výučby medikov, atestantov a samotných pracovných podmienok a ohodnotenia lekárov. Ale vidíte, v akom dezolátnom hodnotovom stave je celá naša spoločnosť. Učitelia a lekári boli kedysi nositeľmi hodnôt. Dnes sa ich snažia vystriedať influenceri a kadejaké verejne známe tváre.
Je to vizitkou nášho školstva, ktoré v takých podmienkach nedokáže vychovať rozhľadenú a vzdelanú spoločnosť. A v konečnom dôsledku vyprodukovať rozhľadených lekárov. Tento stav je živnou pôdou pre populizmus až fašizmus, ktoré sú založené na strachu. Rozhľadená spoločnosť ako celok takýmto strachom a hoaxom podlieha v zanedbateľnej miere. Nie je to len o médiách a sociálnych sieťach, ktoré konšpirácie šíria. Je to o politikoch a absencii kvalitného systému vzdelávania a zdravotníctva.
Na aký obor sa budeš špecializovať?
Od začiatku štúdia som sa zaujímal dermatovenerológiu a psychiatriu. Veľmi ma zaujímali aj kriminálne prípady na súdnom lekárstve, hlavne dôvody, prečo ľudia také veci spáchali.
Koža veľmi úzko súvisí s psychikou a spôsobom života pacienta. Je to zrkadlo našej duše. Pacienti mi často rozpovedia svoje neuveriteľné životné príbehy. A je úžasné odhaľovať často skrytú podstatu ich problému, ktorý sa potom cyklicky objavuje v podobe chronických kožných ochorení.
Čo pre teba znamená byť lekárom?
Hm, ťažká, ale krásna otázka. Je to povolanie, ktorému veľa obetujete, ale je pre vás darom na celý život. Je veľmi jednoduché dostať sa s pacientom do konfliktu. Oveľa ťažšie je zachovať taktnosť a v rozdieloch nájsť kompromis. Moje povolanie je pre mňa ozajstná vysoká škola života a medziľudských vzťahov. Navždy ďakujem rodičom a babičke za túto možnosť. A aj vám za tento rozhovor. Majte krásne, zdravé a naplnené dni.
Zdieľať na
Zdieľaní