#Slovensko šokoval atentát na predsedu vlády Roberta Fica, ktorý pohol celou spoločnosťou. Rovnaké zdesenie sme zažili aj po streľbe na Zámockej v Bratislave, pri ktorej vyhasli dva mladé životy. Naši susedia prežili podobnú hrôzu na konci minulého roka, keď v priestoroch filozofickej fakulty na Karlovej univerzite v Prahe takisto vyčíňal strelec a pripravil o život 14 ľudí.
Ako by sme sa mali ako svedkovia takéhoto atentátu zachovať na mieste činu? Mnoho ľudí je šokovaných, „zamrzne“ a zostane stáť na mieste. Je takéto konanie úplne správne? Aj keď takúto situáciu nemáme úplne pod kontrolou, facilitátor (odborník na vedenie diskusie) Filip Kubiš radí, ako by sme sa mali správať.
Čo z dlhodobého hľadiska spôsobí takýto útok so psychikou človeka, ktorý sa nachádza priamo na mieste útoku?
Ťažko povedať, hlavne sa to nedá zovšeobecniť. Niektorí ľudia to môžu prežívať traumaticky, pretože v takejto situácii človek často býva postavený pred dramatickú situáciu, v ktorej nemá absolútne žiadnu kontrolu. Už len toto vie byť pre niekoho traumatizujúce. Navyše, je to situácia, ktorá je taká zriedkavá, že to rozum neberie, čo sa vlastne stalo.
Niektorí ľudia v dave si napríklad až neskôr mohli všimnúť, že sa udiala streľba, pretože my poznáme streľbu, resp. samotný zvuk výstrelov len z televíznej obrazovky, kde je zdramatizovaný. V realite bežný človek nemusí vôbec identifikovať, že ide o streľbu. Takže ten môže situáciu prežívať skôr sprostredkovane.
Ako by sme sa mali zachovať v prípade podobného útoku, akým bol atentát na premiéra, teda ak je v našej blízkosti útočník so zbraňou, z ktorej strieľa?
Bezpečnostní experti radia, že ak môžete, jednoducho utekajte opačným smerom. Ak nie, tak zo seba spravte čo najmenší cieľ. Táto situácia bola špecifická tým, že priestor bol zaplnený bezpečnostnými zložkami, takže ak ich dokážete vnímať, tak im nestojte v ceste.
Platí však, čo som už spomenul. Mali by sme sa snažiť spraviť zo seba čo najmenší cieľ, minimálne si ľahnúť na zem, alebo sa schovať, nemali by sme byť viditeľní.
Ľudia, ktorí boli v čase útoku na mieste, však neutekali, ale zostali na mieste a nadávali páchateľovi. Je takéto konanie správne?
Čisto z pohľadu bezpečnostných zložiek určite nie, pretože v takejto situácii nie je jasné, či na mieste nemôže byť ďalší útočník. A to, že cieľom nie ste vy, neznamená, že nemôžete prísť k ujme. Opäť len opakujem to, čo hovoria experti.
Na druhej strane, samotná situácia je natoľko cudzia, výnimočná a extrémna, že nie je nepochopiteľné, ak ľudia reagujú takto iracionálne. Nadávanie páchateľovi môže byť spôsob ventilácie stresu, ktorý ľudia práve zažili.
Ako by sa mali liečiť ľudia s traumou po útoku?
Ak si vy alebo vaši blízki všimnete výraznú zmenu vo vašom spávaní, treba konať. Môžete trpieť nespavosťou, úzkosťami, problémami so sústredením alebo inými prejavmi traumy.
V takomto prípade odporúčam porozprávať sa s odborníkmi – psychológmi, psychoterapeutmi, alebo odborníkmi na krízové situácie. Ak sa nedokážete k nikomu takému dostať, vždy môžete kontaktovať niektorú z telefónnych liniek pomoci. Hlavne si problém nenechávajte iba pre seba.
Čo v prípade, ak zamrzneme, zostaneme stáť na mieste a nevieme, čo máme robiť?
Popísali ste freeze reakciu, tú nemáte pod kontrolou. To je jej podstata. S tým neurobíte nič. Naša reakcia sa v prípade takéhoto útoku nedá predpokladať.
Dokážeme aspoň pomôcť niekomu inému, ktorý počas útoku zamrzne?
Ak sme konkrétne v takejto situácii, ktorá sa deje extrémne rýchlo a treba konať okamžite, treba spraviť z tejto osoby čo najmenší cieľ. Stiahnuť ju na zem, odtiahnuť do bezpečia, podľa toho, čo nám vlastná sila dovolí.
Ale ak by útok trval dlhšie, šlo by o aktívneho útočníka a bolo nutné v takejto situácii zotrvať, napríklad pri uviaznutí v budove, existujú techniky ktoré môžu pomôcť dostať človeka z tohto stavu. Freeze reakcia, je odpoveď na život ohrozujúci stres tela, keď naša myseľ akoby opustí naše telo. Aj sme tam, ale nevieme s tým nič robiť. Preto sú všetky odporúčané techniky smerované ku sprítomneniu.
Mali by sme sa pokúsiť pomôcť človeku sa zorientovať, sústrediť sa na dýchanie, doslova na dotyk vlastných nôh so zemou. Pokúsme sa tiež opatrne dotknúť osoby v oblasti chrbta, poprípade ju chytiť za ruku a snažiť sa s ňou „spojiť“ možno spolu s ním pomaly dýchať, aby sa za pomoci takéhoto kontaktu vrátil. S človekom, ktorý zamrzne, by sme sa mali rozprávať pokojným hlasom.
Svedkovia atentátu či streľby na verejnosti môžu neskôr začať trpieť nespavosťou, úzkosťami, problémami so sústredením alebo inými prejavmi traumy.
Na druhej strane, čo sa môže odohrávať v človeku, ktorý vykoná takýto skutok?
Ak sa nebavíme o ľuďoch s nejakou disociálnou, alebo antisociálnou poruchou osobnosti – psychopatoch či sociopatoch, ale o relatívne zdravom jedincovi, tak k takejto situácii musí viesť nejaká extrémna situácia, dlhodobá frustrácia a zúfalstvo.
Kdesi v našom kóde máme zapísané, že zabiť druhého je úplne neprípustné, takže ak sa k tomu niekto uchýli, zväčša je za tým nejaký veľký problém. Takže vykonanie takéhoto aktu môže vnímať ako vyslobodenie, možnosť úľavy. Ten tlak môže pokojne vznikať aj celý život ako výsledok necitlivosti a neúcte k sebe samému.
Dá sa takéto konanie predvídať ešte predtým, ako páchateľ skutok vykoná?
Experti na túto tému dlhodobo sledujú a identifikovali niekoľko možných príznakov, ktoré by mohli predvídať konanie takéhoto jednotlivca. Avšak, nie je bežné, aby sme my ostatní boli vedení k vnímavosti voči druhým. Potenciálni útočníci môžu vykazovať aj nejaké rizikové prejavy, ale nikto si ich nevšimne. Možno aj preto niektorí konajú, pretože si ich nikto ľudsky nevšímal…
Čo by sme si mali všímať u človeka, ktorý by mohol v budúcnosti vykonať niečo podobné?
Napríklad, verbálne vyhrážky a agresívne vyjadrovanie. Osoba môže často hroziť násilím, byť verbálne agresívna, alebo chce ublížiť druhým. Toto sa v dnešnej dobe zdanlivej anonymity na sociálnych sieťach vo veľkom ignoruje a ľudia voči tomu už značne znecitliveli.
Fyzické prejavy agresivity ako záchvaty hnevu, ničenie vecí, fyzické útoky alebo zastrašujúce gestá či domáce násilie môžu byť varovnými znakmi. Existujú prípady, keď celé okolie ignorovalo agresiu jedinca, prehliadalo ju, až kým nevykonal nejaký významný čin.
Ďalej by sme si mali spozornieť, ak je človek podráždený, frustrovaný alebo nervózny a dokáže sa ľahko rozrušiť. Ak sa toto deje dlhodobo a človek sa s tým nedokáže vyrovnávať, môže sa to prejaviť smerom dnu alebo navonok – agresiou či útokom.
Predpokladám, že to nie je všetko…
Ďalším príznakom je tiež zneužívanie návykových látok. Nadmerné užívanie alkoholu alebo drog môže zvyšovať pravdepodobnosť násilného správania. Ak je niekto izolovaný od rodiny a priateľov, má narušené sociálne správanie, tiež môže ísť o varovný signál. Ďalším z prejavov je tiež prehnané zameranie na zbrane a násilie, ktoré môže signalizovať potenciálne riziko.
Ak niekto prejavuje aj paranoidné správanie, má iracionálne presvedčenia alebo konšpiračné teórie, môže mať časom násilné úmysly. Často sú spojené so zdanlivou stratou kontroly nad vlastným životom takéhoto jednotlivca, ktorú sa snaží navrátiť podobnými činmi. Toto všetko však bežne poznáme, vídame na ulici či internete.
Skôr by som sa zameral na to, ako ľudia vnímajú svoju osobnú moc, osobnú zodpovednosť. Ak človek nie je ochotný prijať zodpovednosť za svoj život, zvykne za svoju frustráciu viniť iných – politikov, organizácie či rodičov. Tým sa však zbavuje aj osobnej moci, moci nad svojím životom. A často najnebezpečnejší je „bezmocný“ človek.
5 rád, čo robiť pri ozbrojenom útoku
Utečte do bezpečia
Je úplne normálne, že ste v prípade ozbrojeného útoku v šoku. Skúste však bežať čo najďalej z dosahu útočníka. Ak viete, ktorým vchodom vošiel útočník do budovy a máte k dispozícii ďalší únikový východ, skúste čo najrýchlejšie utiecť z budovy.
Držte sa čo najďalej od streľby
„Páchateľ má tendenciu divo strieľať, a preto najlepšie urobíte, ak spravíte zo seba čo najmenší cieľ a pokúsite sa čo najrýchlejšie dostať preč z jeho dosahu,“ potvrdil pre The Washington Post John Correia, vyučujúci ozbrojenej a neozbrojenej sebaobrany Active Self Protection.
Upokojte sa
Je úplne normálne, že počas takéhoto útoku prežívate paniku. Caroline Giroux, traumatologická psychiatrička a profesorka na Kalifornskej univerzite, však napriek tomu radí, aby ste sa snažili čo najviac upokojiť.
Hľadajte možnosti úniku
Ak útočník so zbraňou vtrhol do budovy, skúste utiecť najbližším únikovým východom.
Ukryte sa
Ak ste nestihli utiecť núdzovým východom z budovy, v ktorej je útočník so zbraňou, ukryte sa v nejakej miestnosti s dverami a skúste ich zabarikádovať pomocou nábytku či čohokoľvek, čo sa v danej miestnosti nachádza.
Zdieľať na