#Meno tohto dobrodruha ti je z našich článkov určite známe. Ivan Donoval je urbexerom, ktorý na pravidelnej báze prispieva zaujímavými videami na svoj YouTube kanál. V rozhovore sme si posvietili na zákulisie tohto netypického, no o to zaujímavejšieho hobby, ktorému sa venuje už deväť rokov.
Prezradil nám nielen pikošky zo zákulisia, ale tiež svoje zážitky spojené s brázdením opustených miest. Poskytol tiež cenné rady pre tých, ktorí uvažujú, že by si tento adrenalín chceli vyskúšať na vlastnej koži.
Podľa čoho vyhľadávaš objekty, ktoré sa rozhodneš preskúmať?
Opustené objekty vyhľadávam podľa článkov na internete, prípadne sa pozriem na kolegov, ktorí sa venujú rovnakej záľube. Inšpirujem sa nimi a sledujem, či neobjavili niečo nové a zaujímavé. Ďalším dobrým zdrojom sú samotní diváci, ktorí často spomenú opustenú búdu priamo v komentároch pod videom alebo mi napíšu cez Facebook či e-mailom.
Nemáš strach navštevovať opustené lokality?
Ako sa to vezme, sú opustené miesta, na ktorých sa necítim príliš komfortne z rôznych dôvodov. Nerád chodím do príliš rozpadnutých objektov, kde pri každom kroku rozmýšľam, či sa neprepadnem cez podlahu. Naopak, nemám rád ani príliš zachovalé objekty, tým sa skôr snažím vyhýbať. Pripadá mi to, akoby som točil vlámačku.
Máš nejaké bezpečnostné zásady, bez ktorých by si do objektu určite nevkročil?
Samozrejme, zásady musia byť. Pokiaľ nie je nehnuteľnosť naozaj voľne prístupná (to znamená otvorené dvere, zrútená stena, chýbajúci plot), tak nejdem dovnútra. Taktiež, ak je zreteľná nejaká činnosť človeka (napríklad pokosená tráva) či prítomnosť strážnika v priemyselných areáloch, vyhýbam sa im. Niekedy však stačí aj zlý pocit.
Stalo sa ti niekedy, že si musel lokalitu predčasne opustiť?
Navštevujem len voľne prístupné a chátrajúce objekty, kde som si vedomý, že môžem stretnúť len iného prieskumníka, prípadne zberača farebných kovov. Takže nie, ešte sa mi nestalo, že by som musel odniekiaľ utekať.
Ocitol si sa pri skúmaní budov v ohrození života?
Keď sa to dialo, v tom momente som si to nepripúšťal. Ale s odstupom času tak určite vnímam baňu na východe Slovenska, kde sme zišli deväť poschodí pod zem. Keď sme sa vracali, párkrát som zle odbočil, ale kolegovia, čo to tam poznali, ma usmernili. Nemal som ani merač dýchateľného vzduchu, ani vodu. Ktovie, kam by som došiel, ak by som šiel pod zem sám.
Existuje miesto, na ktoré by si za nič na svete nešiel?
Neviem, či odpovedám správne, ale ak ide o urbex, tak určite by som nevstupoval do čerstvo opusteného zachovalého domu či bytu, kde niekto žil. Už len z úcty k poslednému obyvateľovi. Taktiež by som nešiel do funkčných areálov, ako sú továrne, nemocnice či školy.
Chodíš urbexovať výlučne sám alebo máš nejakého pomocníka, prípadne tím?
Najradšej chodievam s kolegom Marcelitom Rečinským – ak nemôže alebo nechce, idem sám. Nových ľudí si už nehľadám. Neznámi ľudia sú často nespoľahliví a nebezpeční. Nerád čakám na niekoho, kto nakoniec nepríde, alebo príde o hodinu neskôr.
Taktiež, niektorí „prieskumníci“ sa správajú neúctivo. Keď už niekde išli tri hodiny a prekonali 200 – 300 kilometrov, tak sa chcú do objektu dostať za každú cenu. Často im nerobí problém rozbíjať okná, vykopávať dvere, štikať zámky… Nenechám sa pre niekoho zavrieť za vlámačku.
Ako často chodíš na tieto dobrodružné expedície?
Čo sa týka pravidelnosti, snažím sa chodiť na „expedíciu“ každý druhý víkend. Častejšie len vtedy, ak sa objaví niečo naozaj zaujímavé.
Je urbex tvojou srdcovkou?
Kedysi som tým žil a nad ničím iným som ani nerozmýšľal. Dnes sa mi zdá, že som už všetko videl a všade bol.
Ciele, ktoré som mal na začiatku som už navštívil (Černobyľ, Želiavu či opustené mestá v Maďarsku). Situácia sa po rokoch zmenila, natáčam, aby som mohol cestovať a vidieť svet. Niekoľkokrát som bol točiť v Poľsku, na Ukrajine, v Česku, v Chorvátsku či Maďarsku.
Po celom dni natáčania nie je nič lepšie ako sedieť na kameni po krk vo vode, napríklad v Jadranskom alebo Baltickom mori, prípadne v Balatone a pozerať sa na západ slnka.
Ak idem na jednodňový výlet, tak sa nesmie vynechať návšteva čínskej reštaurácie a ochutnanie ostro kyslej polievky – zatiaľ vyhráva Panda vo Zvolene. Na mojich expedíciách už nejde len o samotný urbex, ale o cestovanie a všetko okolo toho.
Spomínaš si na svoj úplne prvý urbex?
To si už presne nepamätám, no môj prvý poriadny urbex bola asi návšteva chátrajúcich kúpeľov Korytnica – aj po rokoch ho pokojne môžem nazvať slovenský Černobyľ. Je to mesto duchov. Každý tam môže byť, koľko chce, a robiť, čo chce.
Natáčam od roku 2015, mal som príliš veľa voľného času. Videl som pár videí opustených budov natočených na Liptove a povedal som si, že by som to mohol skúsiť aj ja. Ľudia videá – pre mňa z nepochopiteľného dôvodu – začali pravidelne sledovať, tak v tom pokračujem dodnes.
Podľa čoho si plánuješ lokality, ktoré navštevuješ?
Neplánujem. Máme mapu a do nej sa pridávajú miesta, ktoré sa dajú natočiť. Keď je ich pokope na jednom mieste viac, vyrážame. Prípadne, keď je niekde niečo špeciálne, čo treba rýchlo natočiť, kým to ľudia nerozkradnú alebo nerozbijú. O mapu sa stará hlavne Marcelito.
Podľa všetkého vyhľadávaš lokality aj mimo Slovenska…
Snažím sa vyhľadávať lokality aj v zahraničí, ale mám pocit, že ľudí skôr zaujímajú opustené miesta na Slovenku.
Čo sa týka samotných objektov, existujú stavby, ktoré sú lepšie zabezpečené než tie iné? Je vyslovene náročné sa niekam dostať?
Niektoré nepoužívané objekty nie sú opustené, niekto kompetentný opravuje poškodené ploty a vchody do budov. Prípadne, je tam nejaký strážnik.
Pokiaľ vidím niečo také na mieste, ktoré chcem navštíviť, tak odchádzam. Nemusím za každú cenu natočiť video či spraviť fotky. Ja navštevujem len objekty, ktoré sú naozaj normálne prístupné a opustené. Nechcem robiť problém správcovi objektu a ani sebe.
Niektoré lokality mali v minulosti obrovský potenciál. Aký máš postoj k tomu, že ako ľudstvo ignorujeme vlastné zaujímavé stavby a ich architektúru?
Áno, s tým súhlasím. Niektoré lokality mali v minulosti veľký potenciál. No každé opustené miesto je opustené pre niečo. O pravom dôvode vie často len majiteľ. Staré a opustené budovy sú neraz na konci životnosti. Čo je pre jedného zaujímavé, je pre druhého problém. Podľa mňa by si mal so svojím pozemkom a nehnuteľnosťou robiť každý to, čo chce.
Má podľa teba urbex nejaký spoločenský prínos?
Pre nezainteresovaných ľudí to má asi rovnaký prínos ako dokumentovanie cestovania napríklad do Ameriky, Thajska, Disneylandu a podobne. Je to len video.
Väčší prínos to má pre ľudí spojených s opusteným objektom, pre bývalých zamestnancov v prípade tovární, bývalých hostí chátrajúcich rekreačných zariadení… Verím, že videá sa nejakým spôsobom zachovajú a za 100 rokov, keď tu už nikto z nás nebude, budú mať historickú hodnotu. Už teraz štvrtina objektov, ktoré som natočil, prestali existovať alebo sa zmenili.
Čo by si odporučil ľuďom, ktorí by chceli tento lákavý adrenalín vyskúšať?
Ľudom, ktorí by chceli urbex vyskúšať, odporúčam preštudovať si trestný zákon, aby vedeli, čo môžu a čo nemôžu. Aby sa nedostali do zbytočných problémov.
A keď už opustené miesto navštíviš, je dôležité rozmýšľať, čo je vhodné zverejniť, a čo nie. Odporúčam nebrať si z opustenej búdy žiaden „suvenír“ – nikdy nevieš, či na teba nebude pri aute čakať policajt a potom sa ťažko vysvetľuje, že si sa išiel len prejsť po opustenej budove.
Ďalej pozor na tmavé miesta, občas sa v nich skrýva otvorená šachta, ktorej poklop je už dávno v zberných surovinách. Pozor na prehnitú drevenú podlahu a schodiská. Najlepšie spravíš, ak opustené budovy nebudeš navštevovať vôbec.
Chcel by si niečo dodať na záver?
Na záver by som chcel poďakovať všetkým divákom a členom môjho YouTube kanála, bez nich by som nebol schopný natáčať nové videá a cestovať.
Zdieľať na
Zdieľaní