ROZHOVOR s Petrom, ktorý precestoval Kolumbiu: Nedotknutá príroda, bieda i bohatstvo a závan Escobara

Foto: pixabay.com

#Zatiaľ čo ty možno snívaš o Maldivách, Srí Lanke alebo inej exotickej destinácii, Peter Holík (30) mal v tom jasno už od začiatku. Chcel navštíviť Kolumbiu, ktorá je pre bežného Slováka pomerne netypickým dovolenkovým cieľom.

Je naozaj Kolumbia drogovým rajom? Je duch Escobara stále tak citeľný? Pár mesiacov po návrate z dovolenky Peter bilancuje a priznáva, že to bol bláznivý nápad, ale nemenil by. O tom, aká je naozaj Kolumbia, ako ho zachránila stará pani pred nebezpečenstvom a čo zažil, sa môžeš dočítať v našom rozhovore.

V období, keď si uvažoval nad dovolenkou, si už presne vedel, kam sa vyberieš, alebo bolo v hre viacero destinácií? Prezraď poprípade, akých.
Vyberali sme spomedzi viacerých, ale stále sme skloňovali Južnú Ameriku. Rozhodovali sme sa medzi Kolumbiou, Peru a Bolíviou. Posledné dve krajiny sme zamietli kvôli dažďovým obdobiam a v prípade Peru nás hory príliš nelákali. Môj prvý nápad – Kolumbia – sa nakoniec stal realitou.

Foto: súkromný archív Peter H.

Voľba teda padla na Kolumbiu. Prečo?
Ja som chcel presadiť Kolumbiu, niečo ma tam ťahalo a celkovo mi bola blízka. Poznáš ten pocit, keď ťa niečo láka a nevieš prečo? Tak presne takýto pocit som mal z Kolumbie. V pozadí sa mi vynárali myšlienky typu história, drogové pozadie a následný vzostup, určitý stupeň adrenalínu spojený s číhajúcim nebezpečenstvom a podobne.

Mohlo by ťa zaujať →Vila kokaínového kráľa sa zmenila na luxusný hotel: Ktovie, čo by na to povedal Pablo Escobar

Išiel si strmhlav do toho, alebo si si zisťoval aj dopredu nejaké informácie o tejto krajine? Konzultoval si to s niekým?
Zisťoval som si informácie dopredu. Najmä som veľa diskutoval s kamarátom, ktorý pochodil oveľa viac podobných destinácií, avšak Južnú Ameriku tiež ešte nenavštívil. Dokopy sme si zisťovali informácie najmä o vízach, keďže sme mali medzipristátie v Miami.

La Candelaria – Bogota
Foto: Peter Holík

Ďalej sme si zisťovali informácie o prenosných chorobách. Kolumbia má divoké džungle a nikto nechce riskovať zatúlaného komára, ktorý by mohol niečo preniesť. Kamarát už mal za sebou očkovanie proti žltej zimnici, ktorá v určitých častiach Kolumbie hrozí a v niektorých štátoch Južnej Amerike je toto očkovanie povinné. Najmä pri návrate z týchto destinácií. Očkovanie proti žltej zimnici som podstúpil v Bratislave. Posledné informácie sme čerpali z publikácie od Lonely Planet a kamarát na základe tejto knihy vytvoril plán cesty – itinerár.

Los Martirés
Foto: Peter Holík

Neodhovárali ťa od Kolumbie? Či už kamaráti, rodina…
Musím sa zasmiať, pretože asi mesiac po príchode z Kolumbie som mal behať polmaratón v Kyjeve a ešte pred výletom do Kolumbie som Kyjev odmietol pre vojenský konflikt, ktorý tam pretrváva a to som ešte nevedel aká nebezpečná môže byť Kolumbia. Späť k otázke – áno, najmä brat naznačoval, že Kolumbia je ešte stále riadna „divočina“. Mama nebola tiež nadšená z môjho výletu. Priatelia vôbec nevedeli o mojom výlete, nakoľko som svoj plán odcestovať do Kolumbie zavesil na sociálnu sieť pár dní pred odletom.

Bolivar Square Bogota
Foto: Peter Holík

Využil si služby cestovnej kancelárie, alebo to bola cesta na vlastnú päsť?
Ako som spomínal v úvode, išiel som spolu s kamarátom, ktorý má dostatok skúsenosti s cestovaním. Cestovali sme na vlastnú päsť, čiže všetko sme si sami vybavili – víza, letenky, rezerváciu ubytovania či dopravu. Využívali sme vnútroštátne autobusové linky, taxíky a Uber.

Priblíž proces celého plánovania a bookovania. Od víz, letenky až po hotel…
Najskôr sme si kúpili letenky – už po Vianociach (leteli sme 20. februára), potom sme si vybavili víza pre medzipristátie v Miami. Víza do Kolumbie netreba, vzťahuje sa na to pobyt do 90 dní pre turistické, obchodné a služobné účely. Následne som si musel vybaviť nový pas, môj starý bol už dlho neplatný.

Na ubytovanie sme museli myslieť v prvý deň príchodu, pretože prílet sme mali až okolo desiatej hodiny večer a prvá noc je zásadná hlavne kvôli časovému posunu. Ako ďalší krok sme teda vybrali ubytovanie relatívne blízko od medzinárodného letiska El Dorado a potvrdili rezerváciu.

V polovici januára som absolvoval očkovanie proti žltej zimnici v Bratislave. Očkovať sa je potrebné minimálne 2 týždne pred odletom, kvôli očkovacej látke, na základe ktorej sa telo stane proti chorobe imúnne až po 2 týždňoch. A druhý dôvod je ten, že počas týchto dvoch týždňov môže telo reagovať na očkovaciu látku. A moje telo aj reagovalo, takže týždeň som ležal s chrípkou v posteli.

Posledná časť bola už veselšia a to bol nákup potrebnej turistickej výbavy. Potreboval som schopný batoh na cestovanie a oblečenie. No a nakoniec samotné balenie, hlavne splniť všetky normy letiskovej kontroly.

Valle de Cocora – Salento
Foto: Peter Holík

Mal si v pláne ležať na pláži a užívať si slnko a vodu, alebo si chcel dobrodružne objavovať zákutia tejto pre Slovákov netradičnej krajiny?
Určite druhá možnosť. Ja a kamarát sme obaja rovnakej povahy – spoznať, vidieť a zažiť čo najviac. Bola by to škoda preležať 2 týždne pri mori, čo by ale určite nebol problém. My sme však mali vytvorený už svoj plán cesty a ten bol do posledného dňa nabitý.

Aká je samotná Kolumbia? 
Kolumbia ťa očarí svojou krásou, zeleňou, teplom, divokosťou a nespútanosťou. Je ako žena amazonka. Divoká, temperamentná, slobodná, jednoduchá, ale aj nebezpečná. Najmä fauna a flóra a vlastne celá príroda je očarujúca. Vysoké pohoria, lesy, rieky, džungle, ktoré aj v súčasnosti sú nedotknuté. Vo veľkých mestách ako je Bogota, Medellín, sú samozrejme vystavané cesty a diaľnice, v Medellíne aj nadzemné metro, ale stále som mal pocit, že džungľa je všade navôkol a v džungli postavili mesto.

Botanická záhrada – Medellín
Foto: Peter Holík

Čo ťa na nej najviac negatívne zarazilo?
Negatíva boli viaceré. Bohužiaľ Kolumbia je stále ešte rozvojová krajina a bolo vidieť, že nebezpečenstvo číha na každom rohu. Všetky budovy boli dookola obohnané ostnatým plotom, niektoré z nich aj pod elektrickým prúdom. V Bogote bolo najviac vidieť priepastný rozdiel medzi bohatou vrstvou obyvateľstva a tou chudobnou. Jedna časť Bogoty je kvázi novovystavaná len pre bohatých, respektíve tých, ktorí sa nechcú pohybovať medzi tulákmi a drogovo závislými. V tejto časti je všetko nové a upravené. Domy, vily s vysokými múrmi, privátne základné, stredné školy a zopár vysokých škôl. Postavené nové hotely, obchodné centrá a najznámejšia vychytená luxusná štvrť Zóna Rosa, alebo Zóna T, kde sú situované obchody s prestížnymi značkami. Aby som to ešte lepšie priblížil, Bogota je rozdelená na Sever a Juh.

Sever symbolizuje luxus, pokoj a bezpečie a Juh je bieda, nebezpečenstvo, drogy, prostitúcia. V južnej časti sa nachádza historická časť Bogoty, kde sú aj múzeá, parky, vysoké školy, pamiatky, námestia, kostoly a všetky turistické zaujímavosti – La Candelaria. Táto štvrť má na každom rohu aspoň dvoch policajtov. Čiže videli sme na vlastné oči tieto priepastné rozdiely a pri Bogota Bike tour sme mali možnosť prechádzať najnebezpečnejšou štvrťou Bogoty Los Martirés, kde som sa neskôr dozvedel, že ročne v priemere zabijú 300 ľudí. A to je len jedna štvrť Bogoty!

Valle de Cocora – Salento
Foto: Peter Holík

Ako ďalšie negatívum by som spomenul cestovanie autobusmi. Kolumbia je hornatá krajina a niektoré presuny nám zabrali aj celý deň len cestovaním z jedného mesta do druhého. Najdlhšiu cestu autobusom sme absolvovali zo Salenta cez Arméniu do Medellínu, ktorá trvala 10,5 hodiny. Z toho 1 hodinu sme trčali v zápche. Kolumbia je povestná svojou drogou minulosťou a v Medellíne nebol problém na ulici aj za bieleho dňa kúpiť drogy. Ponúkali nám najmä kokaín a marihuanu.

Nakoniec by som spomenul, nie ako negatívum, ale skôr sklamanie, že prevažná väčšina obyvateľstva komunikuje len v španielčine. A to myslím asi 99% ľudí. Dokonca v Bogote v jednom hoteli práve v tej severnejšej časti, kde žije väčšina vzdelaných ľudí, nevedela recepčná ani pozdraviť po anglicky. Možno pozitívum, ale museli sme sa učiť postupne po španielsky.

Museo de Antioquia – Medellín
Foto: Peter Holík

Prezraď v skratke tvoj najsilnejší zážitok z tejto krajiny…
Dám dva – jeden negatívny a jeden pozitívny. Negatívny – v meste Villavicencio, ktoré sme chceli navštíviť kvôli takzvaným kolumbijským kovbojom a širokým pláňam, sme len o vlások ušli odvrátenej strane Kolumbie, ktorej stále kraľujú ozbrojené prepady, krádeže a pobodanie nožom. Pôvodne sme sa len prechádzali po meste, ale chceli sme ísť kúsok za centrum a vidieť viac prírody. Ako sme prechádzali pomedzi uličky s polorozpadnutými domami s vybitými oknami či samými odpadkami vedľa nich, ktoré už napohľad nevyžarovali pocit bezpečia, začala na nás ukazovať miestna pani.

Pani samozrejme hovorila len po španielsky a gestikovala stále niečo rukami. Gestami naznačovala, že máme niečo na tvári a tak sme vydedukovali, že áno, sme cudzinci. Avšak, ako sme prechádzali bližšie okolo, tak jej gestá a ruky začali rýchlejšie lietať vzduchom a aj hlas sa jej zvyšoval. Podišli sme ku nej, k jej dverám domu, ona zahnala svojho psa do izby, natlačila nás do jej domu, kde sedela za písacím stolom jej dcéra a zamkla za nami mrežové dvere. V tom momente mi veru nenapadla žiadna pekná myšlienka a možno sa mi aj krvný obeh na pár sekúnd zastavil. Jej dcéra mala mobil s internetom a za pomoci Google prekladača sme si prekladali našu komunikáciu.

Valle de Cocora – Salento
Foto: Peter Holík

Situácia bola taká, že keby ideme o uličku ďalej, tak by nás minimálne prepadli. Táto pani s dcérou zastávali funkciu podobnej domobrane, čiže ochrany turistov. Neviem presne, ako dlho sme u nich sedeli ako na ihlách. Vedeli sme, že von nesmieme a ani nás nechcela pustiť. Vraj už o nás vedia a začali sa pomaly mobilizovať. Našťastie sme boli zamknutí, mrežami ochránení a museli sme napísať názov hotela, kde sme ubytovaní spolu s adresou, identifikovať sa a počkať na príchod mobilizovanej policajnej jednotky, ktorá tam mimochodom minulý týždeň zasahovala. Celá dráma skončila pre nás šťastne, počkali sme na príchod policajtov na motorkách, počkali sme na taxík a v ich sprievode nás odprevadili až pri hotel, kde si ešte poznačili naše mená, národnosť a povedali nám, že to nebol najlepší nápad a nech si radšej nabudúce dáme poradiť, kde sa vybrať na prechádzku a naopak, ktoré miesta treba obísť.

Pozitívny zážitok je, že sme spoznali veľa ľudí, hlavne domácich, ktorí sú milí a starali sa o nás až nadpriemerne. Najmä v hosteloch. S niektorými som aj polroka od príchodu na Slovensko v kontakte a pýtajú sa, kedy znovu prídeme. Najviac ma zasiahlo, keď v jednom mestečku sme mali šťastie na deti, ktorých učiteľ vedel po anglicky a povedal nám, že sú to deti, ktoré sú siroty. Tak sme detičkám kúpili sladkosti a venovali trochu peňazí, ktoré sme mali pri sebe a od detičiek sme obaja dostali krásne červené srdce vystrihnuté z papiera na ktorom je napísané: Solidarity.

Rio Claro
Foto: Peter Holík

Aké sú tam ceny? 
Na začiatok by bolo dobré uviesť kurz, takže 1€ = cca 3500 kolumbijských pesos. Veľmi lacné a chutné tam boli džúsy, Ugo ako ich nazývali. Teta na ulici pred vami očistila ovocie podľa výberu džúsu, odšťavila, zmiešala s vodou a za pol litra šťavy sme platili v prepočte 30 centov. Ako asi všade, ceny boli nastavené podľa mesta. V hlavnom meste v centre boli ceny vyššie, v malých mestečkách nižšie.

Kolumbijčania konzumujú veľa mäsa. Klasický obed v Bogote stál od 12 000 pesos do 35 000 pesos, podľa druhu mäsa a prílohy aj s limonádou. Väčšinou sme sa stravovali v malých reštauráciách, alebo pouličných občerstveniach. Kolumbia je krajina kávy, ale za kvalitnú kávu sme si naozaj priplatili. Ovocie sa oplatí kupovať na trhoch, tam sú ceny veľmi nízke. Spomeniem napríklad kilo banánov za 50 centov, ale hlavne chuť banánov je pomerne iná, ako sme my zvyknutí. V supermarketoch sú ceny približne rovnaké, alebo mierne nižšie ako u nás.

Ako hlavný dopravný prostriedok sme využívali autobusy, najmä pri presunoch z jedného mesta do druhého. Autobusová doprava v Kolumbii medzi mestami funguje na princípe konkurencie. Ak sme chceli ísť napríklad z Medellínu do Bogoty, mohli sme si vybrať autobusovú spoločnosť. Cena lístku teda závisela od nej. Tie väčšie spoločnosti mali k dispozícií novšie a lepšie zariadené autobusy a ponúkali viac pohodlia, ale cenovo boli logicky drahšie. Ten cenový rozdiel bol v prepočte okolo 3€, čiže volili sme radšej komfort a overenú spoločnosť. Taxíky neodporúčam, pretože miestni taxikári neváhali a vždy od nás pýtali viac, ako sme sa neskôr dozvedeli. Niekedy aj o polovicu viac. Jediná cesta ako sa dohodnúť s taxikármi na cene bolo vyjednávanie. Na druhú stranu Uber bol v tomto úplne bezproblémový a v Bogote sme ho viackrát využili.

V Medellíne sme využívali nadzemné metro, ktoré využívalo čipové karty. Čipové karty sa dali kúpiť na každej zástavke metra. Základná čipová karta, ktorá platila na 2 jazdy vyšla na ani nie 3€. Čipové karty sa následne skartovali priamo v terminále pri poslednom použití, čo ma milo prekvapilo.

A čo ľudia? Sadli ti svojou náturou?
Úprimne? Ani veľmi nie (smiech). Na jednej strane sú veľmi priateľskí a chcú pomôcť turistom. Keď sme ich zdravili v španielčine, tak sa všetci usmievali a pohľadom dávali najavo, že sme vítaní. Na druhej strane sú veľmi prchkí, vznetliví, jednoducho, ten ich temperament prevláda. Prejsť cez cestu bez semaforu bolo na dlhé lakte. Žiadna empatia, ale to ani vo voči vlastným.

O Kolumbii sa hovorí, že je drogovým rajom. Je to pravda? Je vidno na uliciach množstvo závisliých alebo naopak dílerov?
Som rád, že sa pýtaš, pretože toto hľadisko je veľakrát tabu. Spomeniem Medellín, kde sme sa zdržali 3 noci. Keď sme sa prechádzali večer po Medellíne, dvakrát za ten večer prišiel miestny za mnou a zašepkal so španielskym prízvukom: „kokaina, mariuana?“ Medellín je vlastne ako bájny Fénix. Je to mesto, ktorého niektoré časti boli zbúrané a nanovo postavené.

Medellín bol známy hlavne kvôli Pablovi Escobarovi, kde pôsobil a jeho štvrti, ktorú si podmanil. Kolumbijská vláda následne vyčlenila značnú sumu na opätovné vybudovanie mesta. Drogy, bohužiaľ, stále boli v obehu a závan marihuany bol od miestnych občanov citeľný. Bogota nebola o nič pozadu, len s tým rozdielom, že v Bogote boli na to vyčlenené štvrte, ktoré vyzerali katastrofálne. Prostitúcia v priamom prenose, bezdomovci a ľudia s pohľadom, ktorý už výrazne naznačoval užívanie drog a alkoholu.

Rio Claro
Foto: Peter Holík

Aké miesta sa rozhodne oplatí vidieť a čomu sa treba podľa teba vyhnúť?
Veľmi odporúčam kávovú oblasť a mestečko Salento. Toto mesto si ma získalo najviac. V mestečku sa nachádza najviac turistov na meter štvorcový, najmä pre kávové farmy alebo turistiku v podobe chránenej prírodnej rezervácie Valle de Cocora. Valle de Cocora je časťou národného parku Los Nevados. V parku rastú palmy, ktorých výška dosahuje aj 45 metrov. Z fauny sme tu videli krásne kolibríky a modré ary. Zvláštny nádych mala aj Pablova hacienda Nápoles kúsok za mestečkom Doradal, ktorá je využívaná ako múzeum a safari, ktoré si tam Pablo zriadil. Smäd po umení mi dokonale uhasilo Museo de Antioquia v Medellíne, múzeum zlata, múzeum umenia a historické námestie v Bogote.

Výhľad z Peňon de Guatapé
Foto: Peter Holík

Nakoniec spomeniem mesto Guatapé, blízko ktorého leží gigantická skala El Peňón de Guatapé. Táto skala je turisticky dostupná, avšak je potrebné zdolať 650 schodov až na samý vrchol. Odmena ale vie vyraziť dych krásnym výhľadom. Zrazu máte celú krajinu ako na dlani. Úplne na vrchu sa nachádzajú stánky s jedlom a nápojmi a nechýbajú ani suveníry pre turistov.

Výhľad z Peňon de Guatapé
Foto: Peter Holík

V Kolumbii sú dni rovnaké. O šiestej ráno svetlo a o šiestej večer ako lusknutím prstov tma. V tých väčších mestách by som odporúčal sa prechádzať len buď v turistických štvrtiach, hlavných uliciach, alebo po 18-tej zaliezť naspäť na ubytovanie. Cenná rada je aj, ak sa ti ulica nepáči, neprechádzaj ňou. Bezpečnostnou poistkou je aj zaplatenie si miestneho, aby vás sprevádzal ulicami, ktoré on pozná a vy nie, alebo sa opýtať miestnych na miesta, ktoré treba obísť. Základ je mať mobilný telefón, peniaze a ostatné cennosti zazipsované v nohaviciach, alebo bunde a pas si nechať na izbe, prípadne si zobrať so sebou jeho prefotenú kópiu. V Bogote je viac nebezpečných štvrtí, ale ako som spomínal Los Martirés je úplný vrchol, prezývaný aj El Bronx.

Je niečo netradičné, čo si každý musí pribaliť so sebou do kufra?
Myslím, že asi nie. Naopak, pri spiatočnej ceste netreba byť prekvapený, že vaša batožina bude riadne vnútri prehádzaná a prezretá. Spojené štáty americké si na nás posvietili poriadne, ja som sa nevyhol dvom kontrolám. Tá druhá bola celkom detailná a to až do spodného prádla, našťastie prehliadka telesných dutín nebola potrebná.

Koľko dní dokopy si strávil v Kolumbii a koľko ťa to dokopy stálo peňazí?
V Kolumbii som strávil 14 dní a vyšlo to približne na 1200 eur aj s letenkami.

Kam máš najbližšie namierené?
Uvažujem nad Austráliou alebo niečo z Indonézie. Jednoducho chcem ísť tam, kde je slnko, more a teplo.

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close