#Dvadsaťjedenročná bobistka Patrícia Tajcnárová si plní sny v pomerne netradičnom zimnom športe. Pohyb má v krvi, nadšenie pre ľadové súťaženie majú v rodine. K bobovaniu sa dostala šťastnou náhodou,. V súčasnosti si privyká na život v susednom Česku, ktoré aj reprezentuje.
Ako by si predstavila samú seba čitateľom, ktorí ťa nepoznajú?
Mám 21 rokov, narodila som sa v Štokholme a väčšiu časť života som žila a študovala na Slovensku. Teraz si zvykám na Česko. Celý život všetci počúvame, že máme mať sny a ísť si za nimi. No niektorí ľudia za celý život nenájdu nič, čo by ich napĺňalo a hnalo dopredu.
Ja mám to šťastie, že sa mi takýto sen začal v hlave formovať, keď som mala 19. Bol ním bobový šport a túžba byť v ňom najlepšia, ako sa dá. Je to olympijský šport, takže by som chcela mať skvelé výsledky nielen v rámci Európy a sveta, ale tiež sa zúčastniť a prípadne aj uspieť na olympiáde.
Možno mám aj „ľadové gény“. Môj prastrýko Rudo Tajcnár bol hokejista, v roku 1972 sa stal s československým tímom majstrom sveta a v rovnakom roku získal aj bronzovú olympijskú medailu. Som ambiciózna a verím, že tvrdou prácou sa mi moje ciele podarí dosiahnuť. Niekomu sa to môže zdať ako blbosť – nejaké boby, rýchlosť, 5G preťaženie.
Ale každý máme iné priority – niekto chce mať dom s bazénom, iný super pleť a vlasy, ďalší chce napísať kuchársku knihu. A ja chcem súťažiť v ľadovom koryte a byť čo najlepšia. No a keď už budem
„stará“ a boby „zavesím na klinec“ , tak chcem pokračovať v športe ako manažérka či trénerka, lebo skúsenosti, ktoré zbieram, sa určite zídu aj iným.
Spomínala si, že si sa narodila v Štokoholme, kedy ste sa vrátili na Slovensko?
Áno, narodila. Moja mamina je Slovenka a s mojím otcom odišla žiť do Švédska. Narodil sa tam najskôr môj brat a o štyri roky neskôr ja. Potom sa však rodičia rozviedli a mamina prišla späť na Slovensko, keďže tu má celú rodinu.
Boby sú v našich končinách pomerne netradičným športom. Ako si sa k niečomu takému dostala?
V podstate úplnou náhodou. Začala som pracovať vo fitku, keď som ešte hrávala futbal. Tam pracoval ako tréner jeden bývalý bobista. Dostal informáciu, že hľadajú brzdárku za jednu pilotku, ja som mala dobré športové predispozície a hodila som sa na to, takže ma oslovil.
Povedala som si, že to skúsim. Najskôr som to ľutovala, lebo začiatky boli hrozné. Ale neskôr som si to obľúbila a začala dokonca užívať. Nakoniec som sa rozhodla, že chcem byť pilotka a nielen brzdárka.
Venuješ sa pomerne adrenalínovému športu. Máš niekedy aj strach?
Strach už nemám, i keď na začiatku som mala. Skôr cítim rešpekt, keď som sa nejakej dráhe, na ktorej som veľakrát nejazdila, alebo keď jazdím dvojbob, keďže mám za sebou ďalšiu osobu.
Máš za sebou mnohé športové úspechy. Čo je tvojím „hnacím motorom“, ktorý ti dodáva sebavedomie?
Ja som na seba veľmi tvrdá a som k sebe kritická, takže, úprimne, ja sama som ten hnací motor, aspoň teda väčšinou. Ale sebavedomie mi určite dodáva to, keď cítim, že sa mi darí. A keď to vidia iní ľudia, ktorí sa v tomto športe vyznajú. Takže keď po tréningu alebo pretekoch za mnou príde niekto z trénerov alebo iný športovec a povie mi, že som mala dobé jazdy či štarty, tak ma to vždy nakopne.
Čo považuješ za najťažšie vo svojom športe?
Boby sú celkovo veľmi náročný šport. Či už sú to samotné tréningy, príprava alebo sezóna. Neustále niekoľkohodinové cestovanie dodávkami, skoré vstávanie do obrovskej zimy, ktorá je potrebná na jazdenie. Alebo len taká práca s bobom, ktorý má 170 kíl. Do toho musíme prirátať zháňanie sponzorov a potom prácu, keď mi to sezóna dovolí.
Na začiatku som asi žiadne očakávania nemala, lebo som netušila, do čoho idem. Jedine som si myslela, že to niekedy bude menej náročné. Ale nesťažujem sa, lebo viem, že to všetko buduje moju sebadisciplínu, ktorá sa mi vo všednom živote zíde.
Čo bolo kľúčovým momentom, ktorý ťa presvedčil, aby si reprezentovala Českú republiku?
Kľúčovým momentom bolo jedno z fotení pre značku Tekmar, s ktorou spolupracujem. S fotografom som sa rozprávala o probléme, ktorý som na Slovensku ako športovkyňa mala. Rozhovor ma presvedčil o tom, že ak chcem ako športovkyňa rásť, mala by som byť v okruhu ľudí, ktorí sú dobrí pre moju psychiku. A teda to na Slovensku už nemá zmysel.
Dôvodov, prečo som sa takto rozhodla, je veľmi veľa. Od minimálnej podpory zo strany zväzu (či už po finančnej alebo mentálnej stránke) až po to, že som neverila, že by sa mi v takom zázemí mohlo podariť ukázať môj potenciál a talent. A najmä z neho potom nejak vyťažiť.
Medzi benefity členstva v českom tíme by som určite zaradila to, že teraz mám mentálnu podporu a konečne pocit, že niekto naozaj chce, aby som uspela a rástla ako športovec. Nehádžu mi polená pod nohy. Takisto ma čiastočne podporujú aj finančne, hoci si stále musím hľadať sponzorov. V Česku je tiež oveľa väčšia základňa trénerov a športovcov, od ktorých sa môžem učiť. A teda to mám aj veľakrát ľahšie.
Prezradíš nám, ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň?
V zime môj „pracovný deň“ vyzerá inak ako v lete, pretože v zime nie som schopná mať normálnu prácu, keďže stále cestujem. Takže môj bežný pracovný, či skôr športový deň vyzerá takto:
Vstanem o 6:30, pripravím sa a idem na raňajky. Z raňajok už oblečená a zbalená idem naložiť boby a všetky potrebné veci na jazdenie. Okolo 7:45 prídem na dráhu, vyložíme boby a piloti idú na trackwalk. Po trackwalku mám asi 30 minút na rozcvičku, potom nasledujú tréningové jazdy.
Podľa toho, koľko je ľudí, ale tiež podľa toho, koľko sa padá, tréning trvá od 2 do 7 hodín. Po tréningu, asi okolo jednej až tretej popoludní, sa najeme a ideme pripraviť boby na ďalší deň. Podľa únavy a potreby ideme ešte na silový alebo šprintérsky tréning. Potom už len večera, sprcha a môžem ísť spať.
V lete sa snažím odpracovať si všetko doobeda, aby som popoludní už mala čas len na tréningy a seba.
V čom spočíva tvoja športová príprava? Čo je pre bobistu podstatné zvládnuť?
Spočíva v atleticko-šprintérskych a vzpieračsko-silových tréningoch. Pre mňa je podstatné byť veľmi silná, výbušná a rýchla. Na štarte sa totiž na asi 35 až 4O metroch snažíme čo najrýchlejšie roztlačiť 170-kilové boby.
Ako často sa ti podarí trénovať priamo na bobovej dráhe? V našich končinách ich zrejme nie je veľa…
Počas uplynulej sezóny to vychádzalo na každý druhý týždeň od novembra do konca februára. Skúsenejšie pilotky s väčšími finančnými prostriedkami sú ale na dráhe pomaly celú zimu okrem Vianoc. Majú viac priestoru na tréningové jazdenie a chodia z dráhy na dráhu. V Európe je sedem dráh, takže nemáme veľmi na výber.
Čo je tvojou psychohygienou po náročnom dni?
Po súťažiach sa najlepšie odreagujem, keď si môžem dať self-care deň. Ísť do sauny, počúvať hudbu, spraviť si pekne vlasy, obliecť sa… Keďže na boboch nemám čas sa o seba prehnane starať, rada si to potom takto kompenzujem. Ale po tréningoch rada relaxujem napríklad tým, že si zavolám s priateľom alebo si pozriem nejaký film.
Kto je tvojou najväčšou podporou?
Môj najväčším podporovateľom je určite moja mamina. Tá pre mňa robí všetko, čo môže, a ja si to veľmi vážim. Takisto aj môj tréner Laco je pre mňa obrovskou podporou. Bez nich by som nemala šancu byť tam, kde teraz som.
Stretávaš sa pri športe aj s negatívnymi komentármi?
Áno, sem-tam sa stretnem s negatívnymi komentármi. Našťastie, sa mi to takmer nikdy nedostane pod kožu a skôr si z toho robím srandu. Baví ma sem-tam na ne odpovedať sarkrasticky. Ak ale cítim, že komentár je naozaj nevhodný a vidím, že ma trápi, tak len daný profil zablokujem a komentár vymažem. A problém je vyriešený.
Aké máš plány do budúcnosti?
Najväčším plánom sú aktuálne zimné olympijské hry v roku 2026 pod českou vlajkou, na čo sa sústredím. Čo bude potom, ešte neviem, ale plánujem žiť v Prahe. Nemyslím si, že ma bude ešte lákať návrat na Slovensko. Ak áno, tak iba kvôli rodine.
Čo je pre teba na tomto športe najkrajšie? Prečo by si ho odporučila aj iným?
Najkrajšie pre mňa na tomto športe je to, koľko vecí vhodných do života sa pri ňom učím, ale aj to, akých ľudí spoznávam, koľko cestujem a ako môžem na sebe pracovať. Zisťujem, ako ďaleko viem dôjsť, keď do niečoho dávam všetko. Ja milujem vyhrávať a dobre sa umiestňovať, takže nebudem klamať, že zbieranie medailí ma nebaví.
Tento šport by som odporučila ostatným kvôli tomu, že ma naučil veľmi veľa, a to po všetkých možných stránkach, ako sú manažment, logistika prepravy, zháňanie sponzorov, práca na sociálnych sieťach, práca s technickým náradím…
Je toho veľmi veľa, čo si ponesiem do života, keď skončím kariéru (úsmev).
Zdieľať na