#Pred rokmi sa objavil v známej speváckej súťaži SuperStar, no za ten čas sa toho veľa zmenilo. Cestovanie je jeho obrovskou vášňou a studnicou nápadov. Lásku k hudbe Martin Harich nezatratil ani počas spoznávania iných krajín a svoje dve obľúbené činnosti vzájomne prepojil.
Na prahu dospelosti podnikol dokonca slávnu pešiu púť do Santiago de Compostella, na ktorú rád spomína. Prezradil nám tipy aj na ďalšie miesta, ktoré sa určite oplatí vidieť. Inšpiruješ sa tiež a vyrazíš po jeho stopách aj ty?
Navštívil si mnoho destinácií. Ktorá krajina ťa najviac očarila?
Ak je nejaká krajina, v ktorej si viem predstaviť život okrem Slovenska, tak je to asi Taliansko. Je mi veľmi blízke svojou kultúrou, životným štýlom, avšak nie politickou situáciou. Preto tam momentálne zatiaľ nie som a som stále tu (smiech).
Taliansko je pre mňa miesto, kde sa vždy cítim dobre. Keď budem na dôchodku, urobím všetko pre to, aby som si tam zohnal nejaký starý domček s políčkom a budem tam pestovať zeleninu a hrozno na víno (úsmev).
Robíš si cestovateľské plány, ktorých sa na svojich potulkách držíš?
Neplánujem to veľmi dopredu. Dosť sledujem iných cestovateľov, počúvam cestovateľské podcasty, čítam cestovateľské knihy a hľadám si inšpiráciu tak priebežne.
Minulý rok som si nastavil jedno pravidlo, a to, že každý rok si chcem dať minimálne týždeň – dva „jednoduchého života“, keď budem kráčať s batohom do neznáma, čo sa mi zatiaľ darí. Práve cestovanie v súvislosti s chôdzou je pre mňa najlepším spôsobom, ako konkrétnu krajinu spoznať, precítiť a vychutnať si jej atmosféru.
Minulý rok som bol na Kanárskych ostrovoch, kde som prešiel Lanzarote a Fuerteventuru pešo len s batohom a so stanom. Predtým som absolvoval dvakrát Compostelu. Na Kanárske ostrovy sa plánujem vrátiť a prejsť trasu GR-131, Lagomeru a Tenerife.
Je to pre mňa taký plán a moja vízia, pretože si myslím, že každý človek by sa mal sem-tam vrátiť z tejto „brutálne pokrokovej doby“, ktorú žijeme, do niečoho úplne základného, kde musíš riešiť iba primárne životné potreby. Je to veľmi oslobodzujúce pre myseľ (úsmev).
Čo sa týka tripov, ktoré podstupujeme spontánne s mojou snúbenicou Paťkou náhodne počas roka, často je to nejaká výhodná letenka, ktorá to spustí (alebo zrušený koncert či voľný víkend). Možno sa na mojom Instagrame môže zdať, že to trochu preháňam, ale cez pandémiu som si uvedomil, že naše spomienky sú jediná investícia, na ktorej nikdy neprerobíme. Je to niečo, z čoho „budeme žiť navždy“.
Asi som mal trochu šťastie na moju priateľku. Oboch nás napĺňa objavovať nové miesta a „žiť z toho“. Niečo nové sa naučiť, priniesť si zážitky so sebou domov… Ale určite som ja ten, ktorý to preháňa s plánovaním. Keď niekam ideme, mám podrobný zoznam toho, čo všetko treba vidieť a stihnúť.
Paťka to nemá rada, lebo vždy vstávame skoro, aby sme všetko postíhali. Som typ, ktorý musí vidieť všetko, keď sa niekde ocitne… Možno, keď raz nebude hudba, tak sa zamestnám v nejakej cestovnej kancelárii, lebo plánovanie výletov ma veľmi baví (smiech).
Objavuješ krajiny podľa svojich pocitov alebo hľadáš „sprievodcov“ medzi domácimi?
Záleží na tom, či je náš trip spojený s hudbou alebo je to iba nejaký „escape“ z pracovného nasadenia. Keď niekoho v danej krajine poznám, snažím sa s ním spojiť. Nikto ti neukáže krajinu lepšie než ten, kto tam žije. Robím to vcelku často (úsmev).
Samozrejme, nemôžme mať všetci všade priateľov, takže podľa mňa je skvelý spôsob, ak si pred odchodom na miesto vygoogliš, či neorganizujú nejaké freetours. Ide o službu, ktorú ponúkajú mladí lokálni obyvatelia pre turistov – ukážu im mesto, porozprávajú historické fakty… A hneď máš človeka, ktorý ti dá lokálny pohľad. Toto ponúka už takmer každá európska metropola.
Tým vždy začínam, pretože takto získam predstavu, kam pokračovať. Za mňa je to super koncept, lebo je to bez vstupného – sprievodcovia žijú len z tipsu (akéhosi prepitného), ktorý dostanú od turistov. Môžeš im nechať 5 eur, ale aj 10, podľa toho, ako sa ti prehliadka páčila.
Je to skvelý spôsob spoznávania, pretože títo ľudia nemajú zaplatené dopredu, čo ich motivuje k tomu, aby dali zo seba čo najviac. Som veľký fanúšik týchto freetours, je to jeden zo spôsobov, ako začať niekde v zahraničí tvoju cestu…
Existuje miesto, kam sa rád vrátiš aj opakovane?
Skvelá otázka! Na niektoré miesta som sa vrátil s tým, že sa mi tam neskutočne páčilo. Počas druhej návštevy som ale už taký nadšený nebol. Je to naozaj na každom jednom z nás…
Miesto, na ktoré by som sa vrátil (ale inou cestou), je práve Santiago de Compostela, pretože tam vedie naozaj mnoho ciest zo všetkých kútov, nielen zo Španielska. Rád sa sem vraciam, toto miesto má pre mňa veľkú hodnotu. Už teraz plánujem, že sa tam opäť pozriem… A opäť pešo… (úsmev)
Na cestách ťa vždy sprevádza priateľka, alebo svet radšej objavuješ sám?
Toto je veľmi pekná otázka. Je neskutočný rozdiel v tom, keď človek cestuje sám a keď cestuje s niekým. Ja by som to zhrnul do „cestovateľského citátu“: „Keď cestujete dvaja, tak ste stále iba dvaja. Ale keď cestuješ sám, tak nikdy nie si sám“.
Je to podľa mňa veľká pravda, pretože ak človek cestuje sám, tak je otvorenejší napríklad tomu, aby sa v reštaurácii, lietadle či vlaku prihovoril iným. Je to úplne normálne, že ľudia majú tendenciu komunikovať s inými ľuďmi. Keď ste dvaja, málokedy necháte do vašej „bubliny“ vstúpiť niekoho z okolitého sveta. Vo všeobecnosti je fajn striedať cestovanie s rodinou s tým, kedy sa vyberieš na cesty sám.
Vždy si dva krát premyslím, s kým sa vydám na cestu. Je úplne iné mať kamoša, s ktorým ideš raz za čas na kávu, a je rozdiel s tým človekom tráviť jeden či dva týždne niekde v stane. Pri cestách odhalíš veľa, ukáže sa aj charakter človeka či to, že si v mnohých veciach sedíte. Chce to veľkú dávku tolerancie… Môj zoznam ľudí, s ktorými som ochotný niekam ísť, je už za tie roky relatívne krátky (smiech).
Čo máš na solo travellingu najradšej?
To, že sa nemusím nikomu prispôsobovať (smiech). Ale nie, mám na tom najradšej to, že človek môže byť len tak ticho, upratať si myšlienky a porozprávať sa sám so sebou. Ja to často praktizujem.
Môžeš si plánovať budúcnosť, prehodnotiť svoje sny a hodnoty či to, kam kráčaš… Umožní ti to väčšiu flexibilitu pri cestovaní, čo pri cestách v páre či s rodinou nie je možné, pretože každý človek má svoje potreby. Je na tom super aj samotná otvorenosť, čokoľvek dobré (alebo zlé) urobíš počas cesty, nesieš si zodpovednosť sám. Bez toho, aby ti niekto pomohol (smiech).
Keby si si mal vybrať jednu krajinu na dlhodobé bývanie, ktorá by to bola?
Odpoveď na túto otázku sa u mňa vekom a hodnotami mení. Ako som predtým hovoril, keby som sa mal rozhodnúť len srdcom, určite by som žil v Toskánsku, pretože Taliansko je krajina, kde sa vždy cítim dobre. My Slováci to poznáme z pohľadu dovolenkára, ktorý si užíva dobré jedlo a kávu, no to nie je reálny život. Aj preto som povedal, že by som tam strávil dôchodok.
Keby som mal povedať krajinu, kam by som odišiel teraz (a reálne som nad tým aj zvažoval), tak je to určite Švédsko alebo Dánsko. Škandinávske krajiny sú v mnohých veciach, najmä v zmýšľaní a systéme, veľa krokov pred nami. Je to pre mňa veľká inšpirácia. Ak by som si mal vybrať krajinu rozumom, bolo by to Švédsko…
My Slováci sme naučení byť viazaní na jedno miesto, hoci to tak nemusí vôbec byť. Poznám ľudí, aj mimo mojej brandže, ktorí miesto pre život menia. Možnosti sú neobmedzené – pokiaľ nemáš potrebu niečo vlastniť, môžeš pracovať odkiaľkoľvek. Stačí mať tolerujúce okolie a dá sa kadečo. Jeden čas som sa s touto myšlienkou pohrával, ale nejakým spôsobom som prepojený so Slovenskom. Zároveň ma baví robiť si výlety do zahraničia za oddychom, prácou alebo inšpiráciou.
Aký je tvoj najsilnejší cestovateľský zážitok?
Na prvom mieste mi napadne Santiago de Compostela. Je to niečo, čo začalo moju lásku k cestovaniu. Ďalej je to busking (pouličné umenie) po Amerike, keď sme si s kamarátom Maťom Smutným požičali auto a na mesiac sme šli len tak hrať po východnom pobreží Spojených štátov. Bol to úlet, ale strašne veľa sme toho zažili a spoznali nových ľudí.
Potom spomeniem roadtrip po západnom pobreží s Paťkou. Bolo to zasa niečo úplne iné ako spomínaný muzikantský trip. Chodili sme po nádherných amerických národných parkoch, navštívili sme v Kanade moju kamarátku Naďu… Vždy som chcel vidieť vo voľnej prírode medvede grizly, to bol môj neskutočný sen.
Nedá mi nespomenúť jeden mesačný trip na prelome rokov 2015 a 2016 s Paťkou. Kúpili sme si multi-city letenku, ktorá mala asi 15 prestupov – prešli sme Afriku a Áziu. Boli sme v Tanzánii, kde sme zažili safari v stane. V noci nám okolo neho chodili levy. Tanzániu by som určite zaradil k najsilnejším zážitkom, je to úžasná krajina.
Ako si spomínal, pár rokov dozadu si absolvoval aj pešie púte. Človek sa len tak z ničoho nič neodhodlá prejsť stovky kilometrov… Čo ťa k tomu viedlo?
Bol som úplne burnout. Vyhorel som z mojej práce a z hudby, pretože sme hrali asi 120 koncertov ročne. Mal som vtedy asi 17 či 18 rokov, potreboval som čas pre seba, aby som si mohol utriediť myšlienky. To bol asi hlavný dôvod, prečo som sám seba presvedčil na niečo takéto. Nikdy som predtým k takýmto veciam neinklinoval…
Práve tam som našiel cestu sám k sebe a k tomu, že chôdza a cestovanie je niečo, čo ma veľmi fascinuje. Bol to pre mňa taký liek. Keď sa na to pozerám spätne, so svojím 28-ročným rozumom, myslím si, že to bola dosť veľká frajerina.
Som na to veľmi hrdý, lebo obzvlášť v takom mladom veku je mnoho iných spôsobov, ako decká riešia svoje problémy. Toto bol spôsob, ktorým sa nedá nič pokaziť. Odporúčam to každému, kto má pocit, že si potrebuje utriediť myšlienky a možno stojí na nejakej životnej križovatke.
Absolvoval si viac takýchto pútí? Je naozaj Compostela tá legendárna?
Myslím si, že nie som až tak veriaci, takže nemôžem hovoriť o tom, prečo je Compostela čarovná. Zhrnul by som to tak, že práve ľudia sú tým kúzlom.
V súčasnosti už táto púť nie je žiadna trasa, kde sa človek s mačetou presekáva džungľou. Je to skôr komunitná záležitosť, ktorá ťa nenechá spať vonku pod holým nebom. Všetko je zariadené a bezpečné.
Absolvujú ju aj ľudia, ktorí predtým neboli na inej pešej púti, pretože sa nemajú veľmi kam stratiť. Je skvele značená, človek tam nie je sám, máš sa stále kde napiť… Toto sú veci, ktoré nie sú na iných peších púťach samozrejmosťou.
Je mnoho trás s rôznou dĺžkou – francúzska, španielska či portugalská, takže si každý príde na svoje. Vyberieš si podľa zdatnosti či počtu voľných dní, ktoré pre daný trip máš. Každý kráča podľa svojich možností. V závere sa stretnú všetci pútnici pred katedrálou v Santiago de Compostela bez ohľadu na to, koľko kilometrov prešli.
Prihodila sa ti na cestách aj nejaká negatívna alebo netypická vec, ktorá ťa nemilo prekvapila?
Pri cestovaní, tak ako pri každej inej činnosti, treba zapájať zdravý sedliacky rozum. To znamená, že teraz nebudem cestovať do Izraela, keď sú tam nepokoje len preto, lebo sú tam lacné hotely, lebo aj takých ľudí poznám (smiech).
Nie som ani ten typ, ktorý by si pred vycestovaním googlil stupeň kriminality v danej oblasti. Popravde, keď som niekde a cítim, že toto nie je správna cesta, tak tam nejdem. Riadim sa tým, čo mi napovedá srdce.
Čo by si odporučil našim čitateľom, ktorí by chceli pochodiť kus sveta ako ty?
Úplne by som to zjednodušil – sadni si do auta alebo kúp letenku a vyraz. Pokiaľ máš chuť cestovať, nájdeš spôsob. Vybavíš si to v práci, s rodinou… Už som sa rozprával s mnohými ľuďmi, ktorí majú tri deti, a cestujú. Mne sa to ľahko hovorí, deti zatiaľ nemám (smiech).
Vždy sa to dá, je to len o tom, ako si to naplánuješ a čo si tomu ochotný obetovať. Jasné, stojí to nejaké peniaze, čas a energiu… Väčšina cestovateľov, ktorých poznám, až tak veľmi neinklinujú k materiálnym veciam, pretože pochopili, že skutočné bohatstvo v tomto nespočíva. Radšej zbierajú zážitky.
Spomenul si, že sa venuješ aj buskingu. Priblížiš našim čitateľom, o čo ide?
Busking je akákoľvek forma pouličného umenia, ktorú môže robiť ktokoľvek a kdekoľvek. Pokiaľ práve nenatrafíš na nejaké konkrétne pravidlá a zákazy či obmedzenia daného miesta.
Ja konkrétne chodím hrávať na ulicu. Teraz už pomenej, ale kedysi som to robil dosť často – napríklad, predminulý rok sme s kamošom išli len tak hrať na vianočné trhy do Nemecka. Skôr to ale vnímam ako takú malú dovolenku na zmenu myšlienok, taký chalanský trip. Miesta si po ceste vyberáme spontánne so snahou robiť hudbu.
Často máme pred sebou obal od gitary, kam nám ľudia môžu hodiť peniaze alebo si kúpiť naše CDčko. Je to vlastne slobodná forma šírenia kultúry v mestách, ktorá je na západe absolútne bežná. Patrí to k bežnej prechádzke metropolami. Veľmi ma to baví v rámci môjho hobby. Spájať hudbu s cestovaním, čo sú moje dve obľúbené činnosti, je fajn (úsmev).
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Máš nejaké zaujímavé zážitky aj z tejto netradičnej aktivity?
Pre všetky zážitky by som čitateľov odkázal na môj Instagram, kde ich rád aktívne zdieľam. Mám ich vo výberoch a feedoch. Je to content, ktorý má na sociálnych sieťach úspech, takže sa snažím čo najviac týchto zážitkov zdieľať.
Ak mám povedať konkrétne, napríklad tento rok som hral na niekoľkých svadbách. Oslovili ma nevesty, ktoré prechádzali okolo mňa ako okolo náhodného pouličného muzikanta. Bol som takto hrať na Malorke, tento rok idem do Bernu.
Na buskingu je najzaujímavejšie to, že nikdy nevieš, čo sa ti prihodí. Na ulici môžeš stretnúť kohokoľvek. Je to možno výstup z komfortnej zóny, najmä preto, že tam prídeš a začínaš z nuly. Potom ťa ale osud obdarí niečím pekným, čo nečakáš. Je to akási mentálna posilňovňa, ktorá ma naučila brať veci také, aké sú.
Ľudia ťa poznajú hlavne ako speváka a hudobníka, keby si sa mal sám charakterizovať, kto je podľa teba Martin Harich?
Martin Harich je 28-ročný chlap, ktorý má rád hudbu stále viac. Rád koncertuje, rád cestuje, rozpráva sa s ľuďmi a skúša nové veci. A chce od života strašne veľa. Robí to, čo ho baví, má šťastie na ľudí a to ho robí šťastným človekom... (úsmev)
Prejdime k hudbe, spájajú si ťa fanúšikovia stále so SuperStar, alebo sa to už rokmi zmenilo?
Často áno, ľudia si to ešte pamätajú z tej „megasilnej bubliny“ okolo SuperStar. Nepovažujem to za zlé, bola to obrovská mediálna sila, ktorej súčasťou som bol.
Som človek, ktorý stále viac a viac miluje hudbu, a to naozaj nepreháňam. Mám pocit, že som relatívne skoro vo svojom živote objavil to, čo ma baví a napĺňa, aj keď ma baví viac vecí, ako napríklad cestovanie. Hudba ale bola a asi aj vždy bude číslo jeden, hoci už to nie je také fanatické, aké to bolo v pätnástich. Láska k nej je ale stále rovnako intenzívna, ak nie aj väčšia.
Keď som mal 15, hudba (a aj moja osoba) bola obrovský zdroj horlivej energie. Pamätám si, ako som skákal na pódiu a prinášalo mi to iné pocity ako teraz. Ako mi pribúdajú roky, mám v hudbe rád skôr opak – pokoj a jemnosť, ktorú hudba prináša. Sám ako poslucháč počúvam hudbu, ktorá ma upokojuje. To sa pomaly prenáša aj do mojej tvorby...
Máš v rámci hudby nejaký nesplnený sen?
Bude to znieť zvláštne, ale nemám. V rámci hudby som si sny splnil. Veci ako vypredať O2 Arénu a podobne sú skôr ciele než sny. Mojím snom bolo robiť hudbu, ktorá nebude musieť hľadať kompromisy, bude ozajstná a úprimná. To v podstate robím 12 rokov, hoci to nie je vždy jednoduchá cesta.
Myslím si, že to je zároveň dôvod, prečo to stále funguje. Robím veci srdcom, nie rozumom. Možno to nie je pre masy, ale je to pre správnych ľudí. Pre mňa bolo vždy o čosi dôležitejšie to, aby sa moja hudba dostala do tých správnych uší a duší...
Aké sú tvoje plány v najbližšej budúcnosti?
Momentálne mám pripraveného relatívne mnoho rozpracovaného. Zvažoval som, že by som v priebehu tohto roka vydával pesničku každý mesiac. Uvidím, ako to dopadne...
Minulý rok som toho veľa nevydal, vyšiel len Birdstrike a písal som nejaké pesničky pre Lucka Szíkoru. Predtým cez covid som vydal tri albumy – Blue, Karola Pajera a Tuláka. Dúfam, že 2024 bude v hudbe plodný. Mám vo finálnej fáze dosť veľa projektov, ktoré by som chcel postupne pustiť do sveta.
Do toho budem hrať koncerty – vyzerá to tak, že sa v lete uvidíme na mnohých miestach, nielen na Slovensku. Budem rád, ak ma niekto z čitateľov dobehne niekde vo svete pozrieť. Samozrejme, chcel by som aj cestovať. V pláne je spomínaná pešia cesta na Kanárske ostrovy, možno aj nejaké ďalšie Santiago po tretíkrát. Tam ma to veľmi ťahá.
Zdieľať na
Zdieľaní