#Ľubomíru Mohamady môžeš poznať napríklad z TikToku či iných sociálnych sietí, kde pridáva skvelé videá o živote v Egypte jej očami. Žila obyčajný slovenský život, kým nestrela svojho manžela. Láska je všemocná a silná, čo potvrdzuje aj ich príbeh. Odišli spolu žiť do Hurghady, kde tento rok spoločne so svojimi dvomi synmi strávia piate Vianoce.
Čo jej najviac chýba v Egypte a ako si počína so smútkom za domovinou? Na profile Ľubomíry nájdeš mnohé tipy, zážitky z bežných dní, ale aj tradičné recepty či ukážky egyptskej kultúry. Jej profil ťa prenesie na chvíľu do horúcej krajiny faraónov.
Aký bol váš život predtým, než ste stretli svojho manžela?
Môj život predtým, ako som stretla môjho manžela, bol v podstate štandardný, slovenský. Pochádzam z Rajca, čo je malé mesto na strednom Slovensku. Vždy som túžila byť novinárkou. Keď sa mi podarilo v osemnástich dostať sa do Bratislavy na vysokú školu, katedru žurnalistiky, tak som bola šťastná.
Zbalila som si kufre a odsťahovala som sa do hlavného mesta, kde som štúdium dokončila. A potom som sa hneď aj zamestnala. Zostala som v Bratislave žiť. To bola skôr moja pracovná story. V súkromí som stále čakala na toho pravého. V živote by mi však nenapadlo, že ho nájdem v Egypte, niekde doslova pod pyramídami. Toto keby mi niekto povedal vopred, neverila by som tomu. Ale stalo sa… (úsmev)
Ako ste sa zoznámili? Bolo ťažké fungovať vo vzťahu na diaľku?
Bolo to v roku 2009. Ako šéfredaktorka vtedy najčítanejšieho ženského týždenníka som potrebovala vypnúť, tak som sa vybrala s dvoma kamarátkami zo Slovenska na dovolenku do Egypta k moru. Nemala som v pláne žiadne zoznamovanie sa s miestnymi fešákmi, ale kamarátky ma ukecali na výlet do Káhiry pozrieť si pyramídy.
Zostali sme tam jednu noc, ktorá sa mi stala osudnou, pretože moja kamarátka zorganizovala svojho známeho, ktorý doniesol aj môjho (už teraz) manžela, Mohameda, aby nám ukázali Káhiru mimo turistických chodníčkov.
Keď sme sa na seba s Mohamedom v tú noc pozreli, bola to láska na prvý pohľad. Dalo by sa povedať, že sme odvtedy spolu stále, až dodnes. Nebolo to však také idylické – čakali nás štyri roky vzťahu na diaľku. Nebolo to rozhodne v pláne, ale v Egypte boli revolučné roky, počas ktorých bola situácia nestabilná.
Náš vzťah to odsúdilo na dlhé čakanie. Vedeli sme, že k sebe patríme, no nehovorili sme hneď o manželstve. Po roku vzťahu ma manžel oficiálne s prsteňom v ruke požiadal o ruku, keď som prišla do Egypta za ním. No a brali sme sa potom v októbri 2013, tento rok sme oslávili 10. výročie sobáša.
Názory okolia na náš vzťah boli, samozrejme, pestré – väčšina z nich sa týkala skôr toho, že sa ľudia báli o mňa. Išlo o to, že mám moslima, Araba, dokonca mladšieho o osem rokov, takže predsudky z každej strany. Tí, ktorí verili môjmu úsudku, čo ma poznali a vedeli, že by som do nefunkčného vzťahu nešla, tak nás nakoniec podporili. A to priatelia aj rodina. Videli, že som šťastná, no nadšením (najmä moji rodičia) neskákali.
Tieto obavy mali aj Mohamedovi rodičia, keďže majú jediného syna a tri dcéry. O svoje sestry by sa mal s rodičmi starať, tak sa báli, že im ho zoberiem do Európy a oni oňho prídu. Kvôli tomu nám spočiatku vzťah zakazovali, ale teraz sa to utriaslo.
Svadba bola síce v Egypte, ale prebehla v tajnosti – naši o tom vedeli, Mohamedovi rodičia nie. Mrzí nás to všetkých doteraz, no dnes už sú šťastní, keď vidia, že sa máme radi, máme dve krásne deti. Takže sa to časom nejak vyriešilo. Tešíme sa z toho, že sme všetci jedna veľká rodina.
Prečo ste sa rozhodli posunúť vzťah na vyšší level?
Pretože sme chceli byť spolu. V Egypte platí to, že iba zosobášení ľudia môžu spolu žiť v jednej domácnosti. Ale ja som v Egypte netúžila žiť, pretože sme obaja vedeli, že budeme chcieť rodinu. V dobe, keď sme sa zoznámili, som mala 30 rokov, a vôbec som nemala v pláne rodiť v Egypte.
Ukecala som môjho manžela, nech príde na Slovensko za mnou. To bolo jednoduchšie, pretože sme boli manželia. Určite si ma však nebral preto, aby sa dostal do Európy, pretože išiel na Slovensko na moje naliehanie. Egypt nechcel opustiť, pretože tu mal dobrú prácu a rodinný život.
Bolo pre vás jednoduché sa v podstate „zo dňa na deň“ zbaliť a odísť do krajiny, akou je Egypt?
V Egypte som sa neocitla dobrovoľne. Po piatich rokoch života na Slovensku, keď sa nám narodili v Bratislave aj naši dvaja synovia, manželovi zamietli žiadosť o predĺženie pobytu na Slovensku. Z dôvodov, pre ktoré sa súdime dodnes, pretože nám nie sú známe. Čakáme, ako dopadne súd. Vtedy, v roku 2019, sme ale nemali inú možnosť – manželovi vypršal pobyt, musel do 30 dní opustiť Slovensko.
Nenechala som ho odísť samého – zbalila som seba a deti a odišli sme spolu s ním do Egypta. Nebolo to naše želanie, ale museli sme to urobiť preto, lebo nemohol zostať na Slovensku.
Je po letnej dovolenkovej sezóne, ale Egypt je stále vyhľadávanou destináciou. A mnohí sa sem radi vrátia. Na čo by si mali dovolenkári dávať pozor?
Klasická dovolenková sezóna skončila, ale Egypt má sezónu celý rok. Mnoho ľudí práveže čaká na chladnejšie počasie. Plánujú si poznávacie zájazdy až na juh – zvyčajne Luxor, Karnak až Asuan, v lete sú tam poväčšine také horúčavy, že by to turisti nezvládli. Takisto chodia aj na pyramídy do Káhiry.
Na čo si treba dávať pozor, sú určite žraloky. Človek by mal byť v mori opatrný… Tak ako Slovensko má v lesoch medvede, aj tu sú mnohé nebezpečné živočíchy. Egypt je strašiakom turistov aj kvôli možným žalúdočným problémom. Ideálne je si pred dovolenkou nasadiť probiotiká na podporu imunity.
Odporúčam nejesť, ako sa hovorí, „piate cez deviate“. Je tu iná voda, iné baktérie a druhy potravín či korenín. Nie každý žalúdok to zvládne. V kombinácii s prílišným slnením alebo plavbou na lodi to rozhádže žalúdok mnohým ľuďom. Dodržiavajte pitný režim v teple, vyhýbajte sa priamemu slnku, ktoré svieti silno aj počas zimy.
V poslednej dobe je u mladých žien hitom, že cestujú samy. Je podľa vás táto krajina bezpečná na solo traveling?
Solo traveling v Egypte je možný. Poznám viacero ľudí, ktorí s nadšením cestujú po krajine, ale je pravda, že sú to muži. Ženy to v tejto krajine nemajú také stabilné – niežeby sa im mohlo za každým rohom niečo stať, ale predsa len je tu iná kultúra.
Tu sa na ženy pozerá trošku inak ako na mužov. Pokiaľ by ženy chceli cestovať Egyptom, odporúčame len klasické dovolenkové trasy. Je to v poriadku, keď majú dobrého sprievodcu, no ísť osamote s batôžkom cez púšť neodporúčam nikomu.
Aké predsudky sa ľuďom často spájajú s Egyptom a Egypťanmi?
Predsudky voči Egyptu a Egypťanom sú podľa mňa veľmi porovnateľné s tými, ktorým čelia ľudia z arabských a moslimských krajín. Hlavné predsudky sú, že muži sú násilní, bijú svoje ženy, majú štyri manželky…
Podľa mojich skúseností to nie je pravda – odhaduje sa, že iba jedno percento egyptských mužov má viac ako jednu ženu. Pokiaľ ide o násilie, muži sú takí istí ako inde na svete – nájdu sa aj násilníci, ale aj veľmi milí muži. Nemožno ich všetkých hádzať do jedného vreca.
Ako, naopak, podľa vašich skúseností vnímajú Egypťania Európanov alebo samotných Slovákov?
Čo sa týka vnímania Slovákov, tak v dovolenkových destináciách ich majú veľmi radi. Mimo týchto miest Slovensko až také populárne nie je, takže asi nemajú úplnú predstavu o tom, akí sme.
Aká je vaša rada pre mladé dievčatá, ktoré uvažujú nad takýmto životom v cudzine?
Dievčatám, ktoré by sem chceli ísť žiť, radím, aby si to určite dobre premysleli. Hlavne si poriadne overte, za kým idete, čo by ste tu robili a ako budete žiť. Mnohé dievčatá sem chodia s tým, že idú robiť do cestovného ruchu animátorky. Je dôležité preveriť si agentúru, tak ako všade vo svete. Väčšinou sú tu ľudia zamestnaní na čierno (na to tiež pozor), vyberajte si dobré hotely, dajte vedieť blízkym, kde ste, prípadne oznámte nejakú kontaktnú osobu.
Pokiaľ sem človek ide za Egypťanom, treba si dávať pozor ešte viac. Nie všetci ľudia sú tu dobrí (tak ako všade), ale práve mestá ako Hurghada sú turistické, a teda priťahujú ľudí, ktorí majú jediný zámer – dostať sa k peniazom alebo vycestovaniu do Európy. Nikdy neviete, či to konkrétny muž myslí naozaj, alebo má o vás záujem ako o chodiacu peňaženku či priepustku do Európy.
Sú často očarujúci, vedia, ako zapôsobiť na ženu, dokážu dobre manipulovať… Neskočte na lep hocikomu, kto si vypýta číslo, najmä ak je to taký chlapec, čo to robí pravidelne! Nechcem byť zlá, ale v Hurghade by som si na mužov dávala extra pozor a neverila nikomu. Obávam sa, že len malé percento mužov pracujúcich v turizme má skutočne čisté úmysly.
Čo Vám v Egypte najviac chýba a, naopak, čo egyptské by ste dopriali Slovákom?
Zo Slovenska mi (okrem rodiny a priateľov) chýba naša zeleň, hory, lesy, potoky, jazerá… Slovensko je krásne! Chýbajú mi aj ročné obdobia, to je niečo, čo v Egypte síce trošku je, ale nie je to také viditeľné ako na Slovensku. V zimnom období okolo Vianoc mi chýba slovenská zima – také to vianočné čaro vo vzduchu a vianočné trhy. To mi je vždy smutno, že tam nie som…
Z Egypta by som Slovákom dopriala slniečko, najmä v sychravých dňoch. V Egypte nám možno trošku lezie na nervy, ale je to také milé a pozitívne. Slovákom by som ešte dopriala viac takého životného nastavenia, aké majú Egypťania – sú vďační za každý deň, tešia sa aj z maličkostí, neporovnávajú sa a neriešia, že iní majú viac.
Komunita je tu veľmi súdržná a pevná. Ľudia si tu veľmi pomáhajú. Dokonca, ak by sa vám niečo stalo na ulici, určite sa dočkáte pomoci!
A čo Egypťania? Akí sú to ľudia? Aký majú napríklad zmysel pre humor?
Sú veľmi ohľaduplní a starostliví. Podelia sa, pohostia… Ísť na návštevu k Egypťanom je obrovský maratón jedenia. Majú výrazný zmysel pre humor, radi sa smejú, ale zároveň sú veľmi hrdí na svoju krajinu, rodinu a náboženstvo. Nepoznám Egypťana, ktorý by svoju krajinu nemiloval.
Bola pre vás a vašu rodinku nedávna dovolenka na Slovensku po toľkých rokoch kultúrnym šokom?
Čo sa im na našej krajine páčilo a nepáčilo?
Naša dovolenka bola veľmi rýchla. Mali sme len dva týždne a chceli sme stihnúť všetko, čo sme za štyri roky zameškali. Túžili sme sa stretnúť so všetkými, ktorých sme nevideli. Bolo to až nemožné.
Ja som stále v kontakte so Slovenskom prostredníctvom Slovákov, takže som tušila, čo ma tam čaká. Pozitívne bolo napríklad to, že Bratislava nádherne „vyrástla“. Taktiež som si užívala množstvo zelene, cítila som sa trochu ako v džungli. Trošku ma prekvapilo, že niektoré obchody v menších mestách boli menej zásobené ako sú tie egyptské. Zároveň ma tiež prekvapilo, ako veľmi ľudia riešia peniaze. Mala som pocit, že dokonca viac než pred štyrmi rokmi, keď som odchádzala.
Môj manžel žil na Slovensku päť rokov, takže pre nás to bolo oprášenie príjemných spomienok. No naši chalani to vnímali ako veľký šok v pozitívnom slova zmysle. Zažili niečo celkom iné. Adamko má 6 rokov a vôbec si nepamätal nič zo Slovenska. Karimko, ktorý má 8, si už čo-to pospomínal. Bolo pre nich ťažké odchádzať od starkej a deduška. Uvedomili si, že to je ďaleko, že musia ísť lietadlom. Pobehali lesy, parky, mestá, boli jednoducho nadšení. A myslím, že by sa na Slovensko radi vrátili.
Prežívali ste kultúrny šok v čase, keď ste sa natrvalo presťahovali do Egypta?
Kultúrny šok z presťahovania sa som nemala. My sme v manželstve chodievali aj s deťmi na dlhé obdobie do Egypta. Chodili sme ku Káhire do Banhy k mojim svokrovcom, kde je život „echt“ egyptský. Vždy sme tam trávili štyri až päť týždňov z roka a zúčastňovali sa všetkých vecí.
Oproti tomu je Hurghada skôr medzinárodná – tu som až taký kultúrny šok z Egypta nemala. Tu Egypt až tak nie je cítiť… Bola som na zmenu pripravená. Vytvorili sme si vlastnú bublinu, v ktorej si tu žijeme.
Nakoľko ste sa museli prispôsobiť krajine? Prípadne, na čo ste si zvykali najťažšie?
Pokiaľ ide o nejaké tradície, zvyky a obliekanie, nikto odo mňa nevyžadoval nijaké prispôsobovanie sa. Nosím oblečenie (a správam sa) ako v Bratislave, dokonca aj u mojich svokrovcov. Výnimkou je, ak ideme na nejakú svadbu do mešity alebo na návštevu k starším príbuzným. Vtedy si prehodím symbolicky šatku, aby som im urobila radosť a ukázala, že si vážim a rešpektujem ich kultúru a náboženstvo. Reálne ale nerobím nič také, čo by ma obmedzovalo alebo nútilo sa prispôsobiť.
Jedlo mám viac-menej slovenské, respektíve medzinárodné. Tých pár egyptských jedál, ktoré za mesiac robíme, nie sú ničím neobvyklým – robila som ich aj v Bratislave, aby som manželovi pripomenula jeho krajinu.
Predpokladáme, že ste sa museli venovať aj samoštúdiu tamojšieho jazyka. Bolo to pre vás náročné?
Pokiaľ ide o štúdium arabčiny, žiadne som neabsolvovala. Rozprávam arabsky a rozumiem tomu, čo sa na mňa nalepilo. Môj manžel hovorí s deťmi od malička po arabsky. Také základné veci okolo domácnosti a života mám nachytané.
V Egypte sa človek v pohode dohovorí s angličtinou – detičky sa ju tu učia od jasličiek. Aj ja sa s väčšinou ľudí rozprávam anglicky, plus ovládam ešte nemčinu, aj keď teraz už asi pomenej. Dá sa to aj takto… Dokonca, poznám pár expertov, ktorí tu žijú roky a riešia všetko cez prekladač (smiech)
S manželom máte dvoch synov. Ako vnímate z pohľadu matky budúcnosť svojich detí?
Budúcnosť pre nich určite vidím takú, akú budú chcieť oni. Predpokladám, že v Hurghade nezostávame natrvalo, už len kvôli tomu, že tu nie sú kvalitné vysoké školy, kam by naši chalani mohli ísť. Uvidíme, aká bude dovtedy situácia, či budeme žiť tu alebo v Európe, alebo odídu študovať do Káhiry či do zahraničia. To je všetko otvorené.
Snažíme sa im zabezpečiť čo najlepšie štúdium, dbáme na to, aby vedeli čo najviac jazykov. Kam nás život zavedie, to uvidíme. Ale nemyslím si, že to bude navždy Egypt.
Na svoje sociálne siete pridávate zaujímavé a poučné videá. Je toto váš full-time job, alebo sa živíte v Egypte aj niečím iným?
Moje sociálne siete, s výnimkou YouTube, ma neživia. Ako novinárku ma to však veľmi baví. Teší ma, že sa ľuďom moja tvorba na Instagrame, TikToku a Facebooku páči.
Príjem mám len z YouTube, vnímam ho ako taký full-time job. Hoci mojím „pravým full-time jobom“ je rodina, domácnosť a deti. V Egypte majú takéto malé deti školu iba päť mesiacov v roku. Väčšinu roka trávim s nimi, preto je veľmi ťažké nájsť si prácu v normálnom zamestnaní.
Dostávate na sociálnych sieťach veľa negatívneho feedbacku?
Je pravda, že keď som začínala so sociálnymi sieťami, mala som strach z negatívnych komentárov a vecí, ktoré sa so sociálnym životom spájajú. Musím ale povedať, že je toho oveľa menej, než som očakávala. Samozrejme, vždy sa nájdu nejakí ľudia, ktorí budú komentovať veci, budú nenávistní a islamofóbni atď. Neviem to odhadnúť na percentá, ale ak ich je päť percent, tak hovorím veľa.
Väčšinou mám okolo seba ľudí, ktorí sú podporní, zaujíma ich život v Egypte. Možno s mojím contentom nemusia vždy súhlasiť, ale rozhodne to neodsudzujú. Za toto som naozaj veľmi vďačná! Verím, že mi takáto komunita aj zostane. Snažím sa šíriť pozitívne myšlienky, tak snáď to má zmysel.
Máte nejakú historku so svojimi sledovateľmi?
Pokiaľ ide o mojich sledovateľov, som s nimi v pravidelnom online kontakte. Snažím sa odpisovať každému, keď sa to dá. Niekedy je to ako „podaj prst a zoberú ti celú ruku“. Niektoré ženy mi posielajú celé screenshoty konverzácií s „ich Egypťanmi“, aby som im povedala, či to s nimi myslia vážne…
Aj keby som veľmi chcela, pri tom množstve správ, ktoré mám, naozaj nedokážem riešiť každého súkromný život. Niekedy je to veľmi časovo náročné a nie je na to priestor.
Najviac ma však šokovalo, že ma toľko ľudí na Slovensku pozná, zrejme vďaka TikToku. To som naozaj netušila. Všade, kde sme sa pohli, sme natrafili na niekoho, kto nás poznal. Ľudia boli zlatí, priali nám, že sme sa dostali na Slovensko.
Bol to pre mňa pozitívny šok, netušila som, že ma takto Slovensko vníma cez moju tvorbu. Ďakujem za to každému, kto nás stretol a oslovil. Mnohí mi aj písali, že nás videli, no hanbili sa prísť. Ak nás niekde budete vidieť, nehanbite sa a príďte – budem sa tešiť!
Aké máte plány v najbližšej budúcnosti?
Pokiaľ ide o súkromné plány, bola by som rada, keby všetko zostalo aspoň tak, ako je teraz. Aby sa mi naďalej darilo na sociálnych sieťach a robila som mojimi príspevkami ľuďom radosť. A ešte jedno prianie? Nie je to síce v mojich silách, ale bola by som veľmi rada, keby sa situácia v susednom Izraeli nejak vyriešila a upokojila. V Egypte je bezpečne a pokoj, ale nikto nevieme, čo nás môže čakať.
Zdieľať na
Zdieľaní