#Denis Kováč stojí za jedným z najúspešnejších slovenských podcastov. V Mozgovej atletike sa venuje osobnému rozvoju a vede. Po vypuknutí pandémie sa na rok presťahoval do Kanady, kde nabral cenné skúsenosti a podnikateľskú inšpiráciu. Prečo si vôbec požiadal o kanadské víza, ako vyzerá život vo Vancouveri a čo s tým má vyhorenie a dopamín?
Po rokoch práce v korporáte si bol veľmi blízko vyhoreniu. Na svojom webe píšeš, že kvalita tvojho života sa progresívne zhoršovala. Ako sa to prejavovalo v tvojej každodennej rutine?
Keď som v korporáte začínal, bol som ambiciózny, plný energie a motivácie. Bral som portfóliá po viacerých ľuďoch a zrazu som mal obrovské množstvo práce. To mi však na začiatku nevadilo. Dúfal som, že sa dostavia rýchle výsledky a vedenie si to všimne. No jediné, čo prišlo, boli neustále požiadavky na zvyšovanie efektivity. Začal som pracovať aj po večeroch z domu, niekedy aj cez víkend.
V prvom rade si to odniesol môj spánok. Jeho čas sa skracoval a bol menej kvalitný, a to ovplyvnilo aj iné oblasti môjho života. Moja výkonnosť klesala a občasná podráždenosť voči kolegom alebo okoliu stúpala. Nevedel som sa nadchnúť nielen pre prácu, ale ani pre bežné veci, ktoré mi dovtedy robili radosť, ako posilka, beh alebo iné hobby. Bol to pocit, akoby som nemal vlastný život vo svojich rukách.
Ako si sa s tým popasoval?
Z počiatočných príznakov vyhorenia som sa dostal relatívne rýchlo. Dostal som totiž víza do Kanady a presťahoval som sa. Ale rozumiem, že každý zo dňa na deň nezmení prácu a prostredie a nepresťahuje na druhú polku sveta (smiech).
Máme tendenciu neopúšťať veci, hoci vieme, že pre nás nie sú dobré. Je pritom jedno, či ide o prácu, vzťah alebo podnikanie. Vidíme, koľko námahy, energie a peňazí sme do nich investovali. Preto si myslíme, že ak investujeme ešte viac, tak sa to časom zlepší — ale väčšinou sa stane opak. Mal som šťastie, pretože som z korporátu odišiel v správnom čase. Keby som bol zostal, zarobil by som si na dlhodobé problémy.
Kedysi sa o vyhorení hovorilo skôr v súvislosti so staršími ročníkmi. Prečo ide v súčasnosti aj o problém mladých?
Myslím si, že vyhorenie do veľkej miery súvisí so stratou motivácie. Primárne s ňou, naším driveom, ale aj s energiou či pohľadom na svet súvisí jedna molekula v našom tele, ktorá sa volá dopamín. Na každý deň však máme k dispozícii len určitú hladinu dopamínu. Preto veľmi záleží na tom, pri akých činnostiach náš dopamínový systém stimulujeme.
Naša generácia trávi v priemere 4 až 6 hodín na sociálnych sieťach, sledovaním videí či porna. To všetko sú pre dopamín super impulzy, ktoré dokážu v krátkom čase uvoľniť viac dopamínu než pri bežných činnostiach. Ak denne uvoľňujeme viac dopamínu, než by sme mali, naša schopnosť sústrediť sa a motivovať sa znižuje. A to je „dokonalá“ cesta k vyhoreniu.
Takže čím viac si preťažujeme dopamínový systém, tým sme impulzívnejší voči okoliu a menej motivovaní pracovať?
Presne tak. Háčik je v tom, že väčšina mladých nevie, z čoho tento problém pramení, a preto sa postupne zhoršuje. Chceme dosahovať výsledky, ale reálne toho nie sme schopní — a to ovplyvňuje našu psychiku. Potom máme pocit, že náš život nemáme pod kontrolou. Je to taký začarovaný kruh.
Existuje vedecká metóda, vďaka ktorej možno vyhoreniu úspešne predchádzať? A keď už k nemu dospejeme, máme k dispozícii metódu, pomocou ktorej vyhorenie úspešne vyriešiť?
Ja vždy radím jednoduchý mix činností. Prvoradý je spánok. 7 až 9-hodinový spánok vplýva na reguláciu našich hormónov, regeneruje naše telo aj myseľ. Počas spánku dokonca prebieha aj čosi ako „nočná terapia“, keď sa náš mozog vysporadúva s traumami predchádzajúcich dní. Zanedbaný spánok môže znamenať zhoršenú hormonálnu reguláciu či imunitu, ale aj ďalšie problémy.
Dôležitá je aj svetelná hygiena. Ak stráviš prvú hodinu dňa na telefóne alebo stimuláciou dopamínového systému, už to ovplyvní zvyšok celého dňa. Vždy je najlepšie uplatňovať staré príslovia — najprv práca, potom pláca. Najprv si spravme všetko, čo potrebujeme, a potom sa môžeme zabaviť. Naopak to nefunguje. Po zotmení sa zase treba vyhýbať umelému svetlu, keďže negatívne vplýva na spánok.
Potom sú tu ešte pravidelný pohyb a strava. Obe majú pozitívny vplyv na naše hormóny a vyvolávajú pocit spokojnosti a šťastia. Dnes už vieme, že polotovary, tuky a rafinované cukry súvisia s nárastom stresu a depresie. Naopak, stredomorská kuchyňa vplýva pozitívne na zdravie aj náš celkový pocit.
Ty si tvoje vyhorenie vyriešil tak, že si sa na rok presťahoval do Vancouveru. Ako spomínaš na prvé týždne v Kanade?
Bili sa vo mne pocity nadšenia a strachu z niečoho nového. Zároveň som sa nevedel zbaviť pocitu, že som doma všetkých nechal. Mal som priateľku, perfektné vzťahy s rodinou a veľa kamošov, ale chcel som si dokázať, že dokážem žiť rok v zahraničí. Chcel som sa dať dokopy a načerpať inšpiráciu v podnikaní.
Tri dni pred odletom som pracoval v najkrajšej kancelárii v Bratislave a o dva týždne neskôr som čistil strechu na opačnej polovici zemegule. Zápasil som s novou prácou, novou kultúrou, hľadaním ubytovania a nových kamošov a úplne novým prostredím. Bola to taká obrovská zmena pre môj mozog, že mi trvalo dva až tri mesiace, než som si zvykol. Až potom som si to začal naplno užívať.
Ľudia hovoria, že pri sťahovaní sa do novej krajiny si každý prejde tzv. kultúrnym šokom. Do akej miery si ho zažil po príchode do Vancouveru? Nakoľko si ho zažíval pri návrate na Slovensko?
Pre mňa bol vcelku výrazný (smiech). Presťahoval som sa do cudzieho mesta s veľkou populáciou Aziatov, množstvom Indov a samozrejme Kanaďanov, ktorí sú sami osebe iní ako my Slováci. Nebol som na taký mix kultúr, štýl života a bývania vôbec zvyknutý.
Ľudia majú úplne iné hodnoty a neriešia veci ako my na Slovensku. Bolo ľahké zvyknúť si na to, že domáci nikoho nesúdia, neohovárajú, nedbajú na vzhľad, sú extrémne milí a tolerantní. Ale boli aj veci, na ktoré som si nezvykol vôbec – napríklad menej prístupná zdravotná starostlivosť alebo málo kvalitné služby.
Keď som sa potom vrátil na Slovensko, zažil som ešte väčší kultúrny šok. Myslel som si, že viem, do čoho sa vraciam. Ale človek toho za rok veľa zabudne. Okamžite ma šokovalo, ako vieme súdiť, kritizovať a nadávať si v bežnej komunikácii — to som rok nezažil a úplne som si od toho odvykol. Znova som si uvedomil, ako veľmi sa na Slovensku pije a že ľudia vo svojom živote často hľadajú skôr prekážky ako riešenia.
Keby si mal vymenovať pár bizarností zo života v Kanade, čo by ti napadlo?
Najbizarnejšie pre mňa bolo, že vo Vancouveri 6 mesiacov v roku prší. Nemajú tam síce chladnú zimu, namiesto toho však každý deň prší a teplota je okolo 5 stupňov. To bolo super najmä vtedy, keď som pracoval vonku (smiech).
Prekvapil ma aj ich vzťah k alkoholu, ktorý sa predáva len v špecializovaných obchodoch. Čo by v mojich očiach predstavovalo normálnu konzumáciu alkoholu, by tam považovali za rozvinutú závislosť (smiech). Kanada mi redefinovala vzťah k alkoholu. Samozrejme, prispel k tomu aj fakt, že pivá sú tam naozaj hnusné. Keď som si dal niekde čapovanú Plzeň, tak mi ju priniesli bez peny.
V Kanade je na druhej strane legálna marihuana. Na každom rohu nájdeš obchody, v ktorých sa dá kupovať nielen sušina, ale aj marihuanové čokolády, cukríky, želé, maslo a podobne. Majú z toho obrovský príjem do štátnej kasy – na rozdiel od nás, kde je predaj marihuany nelegálny.
Čo si v Kanade za rok stihol? Bol si spokojný s platovými podmienkami?
Pracoval som vo firme Xcelcor. Prvé dva či tri mesiace som robil údržbu domov, ako umývanie okien, čistenie odkvapov a striech, vapkovanie betónov na záhrade a podobne.
Potom prišla najväčšia skúsenosť mojej pracovnej kariéry, a to „door to door sales“ (podomový predaj). V praxi som sa dobýjal od domu k domu a ponúkal ľuďom naše služby. Vec, ktorú som nikdy nerobil a ktorá je na Slovensku považovaná za odpad. V Kanade to však bolo úplne normálne a dalo sa na tom pekne zarobiť. Aj keď dnes by ste ma na takúto prácu už nenahovorili, som rád za cennú skúsenosť. A platové podmienky v Kanade sú super.
V čom konkrétne zmenila Kanada tvoj pohľad na život a na svet?
V prvom rade Kanada zmenila môj vzťah k alkoholu a k prírode. Páči sa mi, ako ľudia žijú v blízkosti nádhernej prírody a každý víkend sem chodia oddychovať. To je niečo, čo mi na Slovensku chýba.
Dokázal som si, že viem zvládnuť aj rôzne výzvy, ktoré si pre mňa Kanada pripravila. Dodalo mi to neuveriteľnú inšpiráciu a sebavedomie do života. Ideš na vlastnú päsť do zahraničia aj napriek strachu a musíš si tam vybudovať všetko odznova, vrátane domova a kamošov. Musíš sa naučiť, ako funguje ich kultúra, systém, spoznať každú jednu uličku – malo to taký obrovský dopad na mozog a jeho rozvoj. Svoj život odvtedy delím na obdobie pred Kanadou a po Kanade.
Podarilo sa ti Kanadu aj precestovať? Čo by som pri návšteve Vancouveru nemal vynechať?
Cez víkendy sme veľa času trávili v prírode a na rôznych túrach. Odporúčam ísť cez zimu na túru na Elk Mountain pri Chilliwacku, čo je relatívne blízko Vancouveru. Zažil som tam nádherný výhľad na hory, na ktorý nikdy nezabudnem.
Perfektný panoramatický výhľad bol na Evans Peak v parku Golden Ears. Rockies pri Calgary sú pre zmenu najkrajšie kanadské hory. Najsilnejšie emócie som mal počas túry po Helen Lake a chutnú fotečku si môžeš spraviť aj pri Morraine Lake.
Cez leto je paráde ísť na vinnú tour do Kelowny. Ocitneš sa v púštnom meste, neďaleko ktorého nájdeš obrovské jazero s mestečkom Okanagan Lake.
Vo Vancouveri zase treba zažiť letnú atmosféru stredajších stretnutí pri Trout Lake, kde trénujú ľudia rôzne ohňové a svetelné show. Odporúčam aj kempovanie v Squamish Valley, kde je krásna príroda a žiadny signál. A treba určite skúsiť reštauráciu Pho Tan. Vyzerá síce tak, že by naši hygienici okamžite zavreli, ale mal som tu najlepšie arašidové pho, aké som kedy ochutnal (smiech).
Po návrate si na Slovensku spustil jeden z najúspešnejších podcastov Mozgová atletika. Prečo si sa rozhodol pre návrat na rodnú hrudu?
Podcast som začal robiť ešte v Kanade. To boli asi tri – štyri mesiace a pár epizód vyšlo aj počas mojej dovolenky na Havaji. Kanada mi dala presne tú inšpiráciu, ktorú som hľadal. Vďaka nej pracujem na podcaste, ktorý ma dnes už živí.
Odchod z Kanady bol veľmi ťažký. Ale človeku vždy ostanú korene tam, kde sa narodil a vyrastal, preto sa aj väčšina ľudí zo zahraničia vracia po určitom čase domov. Ďalším dôvodom bolo, že som chcel rozbehnúť Mozgovú atletiku ako firmu a značku. Na to však bolo potrebné byť na Slovensku a budovať si slovenské kontakty.
Aktuálne pracuješ na svojej knižnej prvotine. O čom bude a kedy vyjde?
Predpokladaný čas vydania je jar 2023. Knihu píšem v štýle svojich podcastov. Bude o malých veciach, ktoré človeku môžu zlepšiť alebo zmeniť život. Každá kapitola vychádza z vedeckých alebo psychologických poznatkov, no píšem ju mojím „vtipným“ a jednoduchým štýlom. Teóriu prepletám príbehmi jednej karikatúrnej postavy, ktorá bola inšpirovaná reálnou osobou z môjho života. Veľmi sa teším, keď bude kniha hotová. Som zvedavý na feedback poslucháčov aj neposlucháčov.
Chceš byť nonstop v obraze?
Zdieľať na