#Ala Balleková je mladá 19-ročná Slovenka v maturitnom ročníku, ktorá bola na 10-mesačnom výmennom pobyte v Ohiu v USA. Svoje zážitky zo Spojených štátov zdieľa na svojom TikToku, kde má viac ako 47-tisíc followerov. O všetko sa podelila aj s nami v príjemnom rozhovore.

V čom sa školský systém v Amerike najviac odlišuje od toho slovenského?
Určite v dĺžke každodennej výuky. V Amerike som prišla autobusom do školy okolo ôsmej ráno a končila som okolo štvrtej poobede, čo je dosť neskoro. Ak máte ešte aj školské krúžky, tak odídete zo školy okolo šiestej večer. Niekedy som mala pocit, že som v škole zaseknutá a žijem len pre učenie.

Na Slovensku väčšinou končíme okolo tretej poobede, čo mi dosť chýbalo. V USA sú hodiny interaktívne, učiteľ nestojí pred tabuľou a píše. Tu ani nemali tabule, väčšinou využívali projektory. Takisto sme dostávali vopred pripravené materiály od učiteľov, vďaka čomu som mala pocit, že som si učivo ľahšie zapamätala. Ja som si vybrala asi najťažšiu kombináciu predmetov z celej školy, čo v Amerike nebýva zvykom.

Zvyčajne to majú rozdelené – prvý rok chémiu, druhý rok fyziku a tretí biológiu, nemusia mať všetky predmety v jednom ročníku, potrebujú splniť iba určité kredity za štvorročné štúdium. Ja som mala všetky tieto predmety v jednom ročníku, takže som strávila nad domácimi úlohami denne aj päť hodín. Úlohy sa tu známkovali, čo na Slovensku nebýva zvykom.

Ak ste si zabudli úlohu, tak to brali veľmi vážne. Dostala som strašne veľa známok, takže ak mi prisúdili jednu zlú známku, tak vôbec neovplyvnila priemer. Oceňujú tu snaživosť žiaka, nie to, či sa vie naučiť na písomky alebo nie.

Čiže ste sa učili celý deň?
Áno, bol to masaker. Záleží to však aj od výmenných študentov, pretože niektorí z nich si vyberú ľahšie predmety, ako napríklad žurnalistiku, varenie a jednu matematiku či angličtinu. Takýto študenti sa tam nudia, takže majú veľa voľného času. Vraveli mi, že chodia stále von, čo som ja počas týždňa takmer nerobila. Snažila som sa pripraviť si rovnaký rozvrh ako na Slovensku, aby som zvládla rozdielové skúšky.

Započítali ti tieto skúšky z USA aj na Slovensku?
Presne preto som si zvolila podobný rozvrh ako na Slovensku, aby mi čo najviac predmetov uznali aj tu. Nemala som však francúzštinu, z ktorej som musela robiť komisionálne skúšky. Aj napriek tomu, že som dejepis absolvovala v angličtine, tak som musela spraviť rozdielové skúšky zo slovenského dejepisu a slovenčiny. Dostala som potom slovenské vysvedčenie, ktoré je takmer celé prázdne, pretože tam boli len tieto tri predmety, z ktorých som robila skúšky na Slovensku.

Čo sa ti na tom školskom systéme v Amerike najviac páči? Vieš si predstaviť, že by niečo možno fungovalo aj na Slovensku?
Určite by som zrušila klasické slovenské memorovanie, tu preberáme učivo do hĺbky. Nerozumiem, prečo by som sa mala učiť životopisy rôznych vedcov – chápem, že títo ľudia prispeli do nášho života, avšak nikdy sa ma to nikto na ulici nespýtal. V USA majú chémiu či fyziku oveľa praktickejšiu, študenti sú najmä v laboratóriu.

Naučila som sa tam napríklad, ako chemicky vypukať popcorn. Samozrejme, ak nemám laboratórium doma, tak to nevyužijem, avšak páčila sa mi skôr tá praktickejšia stránka štúdia – ako rozoznať škodlivé plyny v ovzduší a rôzne krízové situácie. Na fyzike sme opisovali, čo denne vidíme a ako to funguje z fyzického hľadiska.

Čo by si, naopak, z amerického školského systému na Slovensku rozhodne nechcela?
V USA mi najviac prekážala dĺžka štúdia, bolo to celkom vyčerpávajúce. Veľmi rozdielna bola aj školská dochádzka, v čom Slovensko úplne milujem. My môžeme vymeškať 30 percent hodín počas celého roka. V USA sme mali deti, ktoré chodili do školy s covidom, pretože si nemohli dovoliť vymeškať, lebo by nedobehli učivo.

Za jednu hodinu sme prešli mnoho nových informácií, ktoré by sme doma nedobehli. Každý jeden deň nám dávali domáce úlohy z každého predmetu, čo na Slovensku až tak nemáme. Hodiny mali okolo 50 minút, navyše prestávky tu majú iba na presun, nestíhate si oddýchnuť. Vydýchla som si až počas obedovej pauzy.

Tvrdíš, že najväčším stereotypom voči americkým študentom je, že nemajú všeobecnú znalosť a sú zabrzdení. Prečo panuje u nás takýto predsudok?
Američania nemajú ako povinný predmet geografiu, preto na videách netušia, kde sa nachádzajú štáty mimo Ameriky. Samozrejme, česť výnimkám. Raz som jednej panej povedala, že som zo Slovenska a keď sa ma spýtala, či je to v Amerike, tak som na ňu neveriacky hľadela. Je to celkom časté, avšak boli tu aj ľudia, ktorí sa zaujímali o geografiu a mali väčšie poznatky. Ja som ju však počas štúdia v USA nemala.

Ktoré predmety idú Američanom oveľa lepšie ako Slovákom a v ktorých, naopak, viac excelujú Slováci?
Myslím si, že tamojšie deti by sa vedeli naučiť čokoľvek, ale ak by prišli na Slovensko, zostali by v šoku z toho, že sa musia všetko bifľovať, na čo nie sú zvyknuté. Napríklad, na literatúre preberajú jedno dielo tri mesiace do hĺbky, u nás je to zvyčajne na jednej hodine. Toto by ich určite šokovalo.

Navyše tu nemajú maturitu, len musia splniť určitý počet kreditov. Okrem toho majú dva špeciálne testy – jeden štátny a test z občianskej náuky, ktoré musia spraviť.

Čo je podľa teba najväčším bizárom Ameriky?
U nás je zvykom, že hneď v prvý deň školy prídeme upravení, v slušnejšom oblečení. V USA boli žiaci nastúpení v Hello Kitty pyžamách. Hneď vedeli, že som cudzinka, pretože som mala na rozdiel od nich košieľku a oblekové nohavice. To bol prvý indikátor, že som z Európy. Ich nezaujíma, čo má človek oblečené, ale to, akú má povahu.

Takisto aj veľkosti jedál, bežne v potravinách majú obrovské balenia, ktoré u nás kúpite v Metre. Okrem toho všade idú autom, čo dáva zmysel, pretože všetko je neuveriteľne ďaleko. Avšak, chodia autom aj na krátke vzdialenosti, napríklad z obchodu do obchodu, čo sú dve minúty pešo. Majú tu aj drive-thru banky a podobne.

Ako tam funguje MHD?
Neexistuje, mohla som sa presúvať len vlakom, ktorý bol niekedy drahší ako letenka. Preto sa miestnym viac oplatilo ísť autom ako vlakom. Do školy som chodila školským autobusom, ktorý vám zastane rovno pred domom a zadarmo.

Prekvapilo ťa, že niečo je v Amerike oveľa lacnejšie ako u nás? Najmä, čo sa týka bežných produktov, ako sú potraviny či drogéria?
Služby sú v USA oveľa drahšie – napríklad u nás spravia nechty za 20 eur, tam v prepočte za 90 eur. Takisto aj u kaderníka stojí len obyčajné podstrihnutie 120 eur. To isté zdravotníctvo – išla som vybaviť len jeden papier na verejnej klinike a vyšlo ma to okolo 60 eur. Dozvedela som sa, že ak by som mala niečo so zubami, zaplatila by som viac ako tisíc eur, a to aj za malý zákrok.

Zlomeniny stoja aj niekoľko tisíc. Preto mi povedali, nech si neopovážim niečo spraviť, lebo by sa nedoplatili. Našťastie som nemala žiadne zranenie. Aj v obchodoch sú vyššie ceny, jablká napríklad stoja osem eur za kilo, avšak boli tam aj produkty, ktoré boli lacnejšie ako na Slovensku, trebárs mrazené ovocie.

Čo sa ti v USA najviac páčilo?
Som skôr mestský typ a s Ohiom som nebola veľmi spokojná, pretože tam bol extrémny pokoj. Možno som to aj potrebovala, pretože by som taký pokoj nikdy nezažila. Chodievala som behať, popri mne sa prechádzali srnky. Na jednej strane to bolo pekné, na druhej trochu desivé. Hovorili mi, aby som nechodila často behávať, pretože sa môže stať, že zastaví auto a ukradnú ma. To mi povedali na konci roka, keď som odchádzala (úsmev).

Teba si hostiteľská rodina vybrala. Prezradili ti, prečo?
Tieto rodiny si výmenných študentov vyberajú na internetovej stránke, v podstate ako tovar (smiech). Moja rodina sa mohla rozhodnúť medzi mnou a jednou Kórejčankou. Moja house mama bola zbláznená do kultúry Južnej Kórey a nedokázali si vybrať, preto agentúra zvolila za nich, čo sa často nestáva. Americká matka bola Slovenka, vďaka čomu som sa s ňou vedela dorozumieť.

Ako sa vlastne dostala do USA?
Jej manžel pracoval v Čechách ako učiteľ angličtiny, kde sa do seba zaľúbili. Najskôr žili v Čechách a potom sa presťahovali do Spojených štátov. Bolo to pre mňa vcelku mätúce, pretože som nevedela, či sa s ňou môžem rozprávať po slovensky alebo anglicky. V prítomnosti ďalších členov rodiny sme sa rozprávali anglicky, aby nám rozumeli všetci. Dokonca aj jej sestra je Slovenka, ktorá tiež žije v USA.

Čo ťa najviac zarazilo?
Že moji house rodičia si až po desiatich rokoch práce v jednej firme mohli vybrať tri týždne voľna ročne, čo je šialené. Dovtedy mali len dva týždne dovolenky. Očividne to však niektorým vyhovuje. Na Slovensku máte dovolenku počas celého roka niekoľko týždňov, tam iba dva týždne do roka, ak pracujete menej ako desať rokov.

Už na Slovensku majú niektorí ľudia aj dve práce, aby prežili. Je toto bežné aj v USA?
Áno, aj môj americký otec bol cez týždeň učiteľom a po víkendoch pracoval ako člen SBS v múzeu. Počas víkendov nespával, takto tam bežne žijú. Osobne by som takýto životný štýl nechcela viesť, ale očividne im to vyhovuje, keďže tam bývajú už desať rokov.

Tvrdíš, že každá rodina má svoju zbraň. Vlastnila ju aj tvoja americká rodina?
Moja rodina zbraň nemala. Bola som však v mnohých domácnostiach, o ktorých som vedela, že doma držia zbraň. Nevnímala som, že je zbraň v tom dome, no viem že je to nebezpečný nástroj, ktorý vie zachrániť, avšak aj zabiť.

Aký máš najkrajší zážitok z tohto pobytu?
Bolo toho neskutočne veľa, avšak najkrajším momentom bolo asi to, keď som vystupovala na javisku v muzikáli. Celý život som si to chcela vyskúšať a mala som z toho zimomriavky. Splnila som si sen. Hrala som medúzu a minotaura v školskom muzikáli Percy Jackson. Mala som na sebe veľkú býčiu hlavu a dlhé nohy.

Bola to veľká radosť, pretože som spievala a tancovala, aj keď som pôsobila ako komparzistka. Ako medúza som nemusela spievať, tam som iba hrala. Môj akcent postave pridal na hodnote, pretože v originálnom znení hrala medúzu cudzinka, ktorá mala podobný prízvuk. Aj ostatní spolužiaci mali zimomriavky po tele, čo ma potešilo.

Akých si mala spolužiakov?
Nahrnuli sa ku mne ako supi hneď v prvý deň a chceli sa so mnou kamarátiť (úsmev). Našla som si veľa kamarátov, sme v kontakte doteraz. Boli by mi schopní dať hocičo, vytvorila som si tu skvelé putá a bezpodmienečnú lásku.

Zažila si nejaký konflikt?
Mala som asi štyri menšie incidenty, jeden zo spolužiakov mi povedal, že ma nemá rád, pretože Slovensko susedí s Ukrajinou. To som celkom nepochopila. Bola som totiž v najsilnejšej republikánskej časti Spojených štátov. Tam sú ľudia, ktorí nesúhlasia s niektorými názormi. Ďalší ma nazval imigrantkou, čo svedčí o tom, že nepoznajú význam tohto slova. Išlo o dvoch spolužiakov, ktorí ma hneď odsúdili.

Nepociťovala som to až tak, pretože som biela. Mala som však kamaráta černocha, ktorý mi vravel, že má každý jeden deň pocit, že ho na ulici zabijú. Viackrát sa mu stalo, že ho dotlačili do vlastného auta a vyhrážali sa mu s nožíkom v ruke.

Medzi miestnymi sa objavovali veľkí extrémisti. Raz jeden chlapec povedal, že chce vystrieľať celú školu, na druhý deň ho vyhodili. Ak niečo takéto spomeniete na škole v USA, tak vás okamžite vylúčia. Vraj išlo iba o srandu. Školu však museli evakuovať, pretože niekto nahlásil bombu na škole. To isté sa udialo v septembri, keď som sa vrátila na Slovensko. Môže sa to stať hocikde.

Keďže majú v Spojených štátoch na školách pomerne časté útoky, absolvujú študenti nejaké pravidelné obranné cvičenia, ako by sa mali zachovať v prípade útoku?
Áno, každý mesiac minimálne jedno. Išlo o tri druhy cvičení – jedno zamerané na strelca, hurikán alebo tornádo a tretie na zemetrasenie. Vyskúšala som si všetky tri, každý mesiac aspoň jedno.

Takisto sme raz mesačne mávali aj tzv. assembly, teda prednášky o psychickom zdraví, ako sa vyrovnať s negatívnymi emóciami. Takto sa usilujú predísť samovraždám. Bohužiaľ, ani to niekedy nepomáha zabrániť tragédiám na školách.

Majú na škole nejakých psychológov?
Áno, majú viacerých, dokonca aj terapeutických psov. Ak náhodou prišlo dieťa do školy smutné, tak sa úplne rozžiarilo, keď uvidelo takéhoto psíka. Učitelia boli pre žiakov doslova ako kamaráti, takže sa mohli na nich úplne spoľahnúť. Aj ja som mala takéhoto učiteľa, ktorý bol pre mňa ako druhým otcom. Vzťah medzi učiteľmi a deťmi je o dosť rozdielny ako na Slovensku.

Vieš si predstaviť, že by si tam študovala na univerzite, alebo by si sa tam časom presťahovala?
Ameriku si viem predstaviť precestovať. Študovať by som tam určite nešla, jedine, ak by som mohla študovať zadarmo. Akonáhle by som si mala niečo platiť, tak určite nie. Najlacnejšia univerzita tam stojí  okolo 20-tisíc eur ročne, čo si určite nemôžem dovoliť.

Navyše, v Európe máme kvalitné univerzity, ktoré sú oveľa lacnejšie. Takisto nesúhlasím s mnohými vecami, ako je napríklad zdravotníctvo. Nezdá sa mi v poriadku, aby bolo také drahé, keď ho často využívame. Určite sa tam však plánujem ešte vrátiť.

Na TikToku máš viac ako 47-tisíc followerov, zarábaš si aj ako content creatorka?
Dostala som niekoľko ponúk na spolupráce, aj som niekoľko prijala. Obsah pre sociálne siete mi zaberie veľmi veľa času, avšak zdieľať reklamy ma nebaví, pretože ani mojich followerov to nezaujíma. Navyše, aj mne lezie na nervy, ak majú influenceri rôzne spolupráce. Nevynáša mi to až tak veľa peňazí, preto mám ešte rôzne brigády. Avšak, som vďačná za spätnú väzbu od mojich sledovateľov.

Sleduj náš TikTok