#Až v deň odchodu si začínam uvedomovať, že skutočne vyrážame na 18 dní do Japonska. Nadšenie nemôže zničiť ani predstava dlhočiznej cesty – 11 hodín let do Taipeiu, 3 hodiny let do Fukuoky a 3 hodiny autobusom do Ebina, prvej finálnej destinácie.
Jedenásť hodín sa zdá nekonečných a hladina mrzutosti sa mierne zvyšuje, keď už hodinu sedíme v druhom lietadle v Taipei, ktoré čaká na opravu nejakej technickej poruchy. Vraj nejde „Entertainment system“. Nakoniec sa ukáže, že tým mysleli malé obrazovky na sedadlách. Po 11-hodinovom lete by som tie tri hodiny vydržala aj bez entertainmentu.
Konečne sme na letisku vo Fukuoke. Mierne zmätkujeme, ako sa dostať do mesta, ale aj to zvládneme a nájdeme aj nástupište autobusu. Dovezieme sa na hlavnú autobusovú stanicu, kde sa zároveň nachádza aj desať poschodí obchodov. Na nákupy ale teraz nie je čas. Čaká nás ešte trojhodinová jazda diaľkovým autobusom. Predtým však ešte vbehneme do obchodu a vyberáme si jedlo z hromady bento boxov. Výber je skutočne široký, a to sú menšie potraviny. Nič pre nerozhodných jedincov ako som ja.
Autobus „uháňa“ rýchlosťou 100 kilometrov za hodinu. Taká je tu totiž maximálna povolená rýchlosť po diaľnici. V strachu, že prespíme tú správnu zastávku, radšej nastavujem budík na telefóne. Aj keď si za hlasné vyzváňanie telefónu v prostriedku verejnej dopravy pravdepodobne vyslúžim pár varovných pohľadov. Tu sa to jednoducho považuje za neslušné. Takisto tu takmer nikoho neuvidíš telefonovať vo vlakoch či autobusoch. Nakoniec budík ani nebol potrebný. Vystupujeme správne, aj keď sa zdá, že sme takmer uprostred ničoho. A čakáme na odvoz.
Ebino je malá dedinka, ktorá sa nachádza úplne na juhu Japonska. No, poopravím sa. S približne 18 000 obyvateľmi by to už bolo na Slovensku menšie mesto. Tu je to však – vzhľadom na veľkosť ostatných miest – skôr dedina. A aj tak pôsobí. Všetko je od všetkého ďaleko, bez auta si stratený, sociálne vyžitie nula bodov a mladí sa radšej sťahujú do miest. Náš odvoz prichádza a mierime domov k otcovmu bratrancovi. Už je večer. Rýchlo sa zvítame s tetou a ujom vo vedľajšom dome a ideme si zložiť veci.
Hneď ako prvé padá otázka, čo by som si dala jesť. Úplne vyšťavená z cesty si uvedomujem, že mi ani veľmi nechutí a dala by som si len studené somen rezance alebo niečo podobne jednoduché. Teta nedbá a zrejme usúdi, že po dlhej ceste musíme byť naozaj hladní. A tak o niekoľko minút pristane na stole dokonalá miso polievka (recept nájdeš na konci článku), ryža, nejaké smažené rezance s mäsom, ďalšie zeleninové prílohy a, samozrejme, studené somen rezance. Hotová hostina. A tak sedíme pri nízkom stolíku na zemi a pomaly ujedáme, pretože nechať to len tak by bol hriech.
Zaspávam aj po sediačky, a tak ideme „rozložiť postele“. Nasledujúce dve noci spíme tak, ako sa kedysi tradične v Japonsku spalo – na zemi. Bratranec vyťahuje futony (hrubé matrace) a hrubočizné deky, ale ako tak pozerám na hrúbku týchto futonov, zniesli by ešte pár centimetrov navyše. Spanie na zemi už nie je také rozšírené ako kedysi, ale na dedinách a u staršej generácie to nie je nič nezvyčajné.
Hotely dokonca ponúkajú ubytovanie v tradičnom japonskom štýle. Takýto typ ubytovania sa nazýva ryokan a po celom Japonsku ich je asi 50 tisíc. Od veľmi jednoduchého štýlu, ako je aj na fotke, až po luxusné izby uprostred prírody s privátnym kúpeľom.
Zobúdzam sa jemne dotlčená a povzdychnem si za mojím hrubým matracom z pamäťovej peny s kokosovými vláknami. Vstávame pomerne neskoro, ale aj tak sa nikam neponáhľame. Čakajú nás len povinné vybavovačky v banke, na pošte a na miestnom cintoríne. Teta zisťuje, či majú pre mňa zháňať nejaký chlebík či pečivo na raňajky, pretože asi tušia, že miso polievku, ryžu a zeleninu ozaj nezvyknem ráno jedávať.
Na vybavovačky nám, samozrejme, treba auto. Ujo nás vraj ochotne povozí, kam treba. Hovorím si: „Wau.“ Nie preto, že by ma uchvátila jeho ochota, ale preto, že ujo má už vyše 90 rokov. Nasadáme do auta a v duchu sa pýtam samej seba, či sa mám báť. Ujo však s prehľadom zvláda zákruty, odbočky a nakoniec perfektne nacúva na parkovacie miesto. Bez okuliarov.
Prídeme domov a teta je na tom s vitalitou snáď ešte lepšie. Má takmer 90 rokov. Svižne vyskočí z auta (z miesta šoféra) a rozdáva nám nakúpené sladkosti. K tomu ešte s ujom pravidelne sedávajú na zemi a bez nejakých väčších problémov sa z nej aj sami postavia, spia na zemi a zakaždým rozkladajú a skladajú futony. Že by to bolo tou miso polievkou, ktorú si pravidelne doprajú na raňajky? Vitálnejších dôchodcov som fakt nevidela. Vlastne áno, v Japonsku ich bolo vcelku dosť. Ale o tom ešte neskôr.
A teraz sľúbený recept na tú najtradičnejšiu japonskú polievku.
Potrebuješ (na 2 porcie)
- 400 ml vody
- 1 PL wakame rias
- 1 ČL dashi prášku
- 1 PL miso pasty
- tofu a ostatná zelenina
Postup
-
Do hrnca si dáme variť vodu. Nasypeme do nej dashi prášok a wakame riasy
-
Pripravíme si zeleninu, ktorú sa snažíme nakrájať na približne rovnako veľké kúsky. Ako prvú vždy pridávame tú, ktorá sa potrebuje variť dlhšie. A akú zeleninu použiť? Skús napríklad čínsku kapustu, fazuľové struky, cuketu, baklažán, hlivu, jarnú cibuľku alebo dokonca sladký zemiak. Po zelenine pridaj tofu nakrájané na menšie kocky.
-
Keď sa už zelenina varí, do misky si dáme miso pastu, pridáme k nej z hrnca trocha vody a pastu rozpustíme na riedku kašu. Tú potom vlejeme späť do hrnca. Párkrát pomiešame, ale polievku už nevaríme, len chvíľu zohrievame, aby sa miso pasta rozpustila. Polievka by už nemala vrieť.
Dobrú chuť!
Viac receptov nájdeš aj na blogu Hiroshimas Kitchen.
Zdieľať na
Zdieľaní