#Ak sa čo i len trochu zaujímaš o skutočné zločiny, tak zrejme vieš, že mnoho sériových vrahov má za sebou komplikované detstvo. Výnimkou nie je ani „Výrobkyňa mydla z Correggia“, ktorá začiatkom druhej svetovej vojny pripravila o život tri ženy.
V čom sa však najznámejšia sériová vrahyňa Talianska od iných vrahov líši, je jej motív. Nezabíjala totiž pre vlastné potešenie, ale preto, že to podľa nej bola jediná možnosť, ako ochrániť svojho prvorodeného syna. Aspoň to teda Leonarda Cianciulli tvrdila.
Matku znásilnili
Matka Leonardy Cianciulli, Emilia di Nolfi, vyrastala koncom 19. storočia v talianskom meste Montella. Pochádzala z bohatej rodiny a podľa plánu rodičov sa mala vydať za minimálne rovnako bohatého muža, ktorý by jej zabezpečil komfortný život. Tragická udalosť ale všetko zmenila.
Emiliu vracajúcu sa z večierku raz prepadol a znásilnil miestny alkoholik Mariano Cianciulli. Mladá žena sa o traumatickom zážitku rozhodla mlčať, no po pár mesiacoch jej matka prišla na to, že Emilia je tehotná. Emiliini rodičia teda páchateľa vyhľadali, nie však kvôli pomste. S celou rodinou ho pozvali na večeru a spoločne sa dohodli na jedinom riešení, ktoré podľa di Nolfiovcov mohlo zachrániť rodinnú česť. Emilia sa musela za Mariana vydať, a to čo najskôr.
Emilia, prinútená zobrať si násilníckeho muža zodpovedného za najhoršie chvíle jej života, sa z pohodlného rodičovského domu so služobníctvom musela presťahovať do špinavej chatrče v najhoršej časti mesta. No a akoby to nestačilo, jej rodina a priatelia s ňou prerušili akýkoľvek kontakt.
Vyrastala bez lásky
Keď Emilia priviedla na svet dcéru Leonardu, nedokázala si k nej vybudovať vzťah. Videla v nej príčinu svojho nešťastia, takže k nej často bola krutá, za všetko ju kritizovala a v tom lepšom prípade ju skrátka ignorovala. O dcéru sa nezaujímal ani Mariano Cianciulli, ktorý zomrel, keď mala Leonarda iba päť rokov.
Emilia dúfala, že Marianovou smrťou sa všetko vyrieši, no jej rodičia ju naspäť neprijali. Zakrátko sa teda opäť vydala, čím sa zlepšila jej situácia, nie však vzťah k dcére. Tej sa pozornosti nedostalo ani od nevlastného otca a už ako trinásťročná sa Leonarda prvýkrát pokúsila o samovraždu.
Ako však dospievala, jej matka si ju konečne začala trochu všímať. Niežeby jej na dcére zrazu začalo záležať, ale videla v nej príležitosť vrátiť sa do lepšej spoločnosti. Leonarda totiž zdedila matkinu krásu a keďže stále patrila do rodiny di Nolfi, mala podľa Emilie šancu sa dobre vydať. V tej dobe bolo bežné, že bohatý muž sa postaral nielen o manželku, ale aj o jej rodičov. Emilia tak začala dcére hľadať čo najlepšieho ženícha.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Svadba proti matkinej vôli
Netrvalo dlho, kým Emilia našla Leonarde prvých nápadníkov, no tento premyslený plán mal jednu výraznú medzeru. Leonarda o ňom nemala ani tušenia. Kým jej matka hľadala bohatého muža, ona sa zamilovala do chudobného staršieho úradníka menom Raffaele Pansardi.
Keď Raffaele Leonardu požiadal o ruku, tá nadšene súhlasila. Nadšená ale nebola Emillia, ktorá sa dcére snažila svadbu zakázať. Leonarda však trvala na svojom, a tak jej Emilia – namiesto toho, aby ju konečne zasvätila do svojho plánu – povedala, že ju čaká príšerný život plný nešťastia. Emilia odvtedy s dcérou nikdy neprehovorila a tá jej posledné slová až do smrti vnímala ako hrozivú kliatbu.
Na Leonarde navyše zanechala stopy aj matkina výchova. Keď ju už za všetko nemohla kritizovať ona, zobrala na seba túto úlohu samotná Leonarda. Aj maličkosti vnímala priam tragicky a nič, čo urobila, sa jej nezdalo dosť dobré. Stres a úzkosti sa navyše odrazili aj na jej fyzickom zdraví a čoraz častejšie ju trápili záchvaty.
Temná predpoveď
Leonarda bola okrem iného veľmi poverčivá, čo v danej dobe, najmä v menších mestách, nebolo ničím nezvyčajným. Podobne ako mnoho iných ľudí aj ona verila v mágiu, takže keď do mesta zavítali kočujúci Rómovia, Leonarda k nim zašla a dala si vyložiť budúcnosť.
Možno nie celkom uvážene veštici hneď na úvod povedala, že je prekliata a chcela sa dozvedieť, či ju čaká skorá smrť. Veštba, ktorá nasledovala, ju rozhodne neupokojila. Veštica síce z Leonardinej dlane vyčítala, že má pred sebou dlhý život, ten však mal byť plný smútku a navyše mala prežiť všetky svoje deti.
Predpoveď ale Leonardu od túžby stať sa matkou neodradila. Trvalo celé tri roky, kým sa jej konečne podarilo otehotnieť, no o dieťa prišla a to ju ešte viac ju to utvrdilo o sile matkinej kliatby. Tej pripisovala aj to, že Raffaeleovi sa nedarilo získať povýšenie v práci a mladý pár sa rozhodol skúsiť šťastie na novom mieste.
Pochovala desať detí
V priebehu roku 1920 sa manželia niekoľkokrát sťahovali a privyrábali si sezónnymi prácami na farmách. Nakoniec sa usadili v Raffaeleovom rodnom meste Lauria, kde okrem iného našli oporu v jeho rodine. Keď Leonarda navyše otehotnela a priviedla na svet zdravého syna menom Giuseppe, myšlienky na kliatbu sa takmer vytratili.
Pokojné obdobie ale netrvalo dlho a nasledujúce Leonardino tehotenstvo skončilo potratom. Jej tri ďalšie deti zomreli krátko po narodení a žiaľ neboli jediné. Leonarda celkovo počas života otehotnela až 17-krát, z čoho trikrát potratila a iba štyri z jej detí sa dožili dospelosti. Niet teda divu, že Leonarda sa ich snažila ochrániť za každú cenu a bola až prehnane starostlivou matkou, ktorá svoje deti chcela mať neustále pod kontrolou.
S deťmi prirodzene rástli výdavky, ktoré už Raffaeleov príjem nedokázal pokryť. Rodina nemala peniaze nazvyš, ani keď Leonarda začala pracovať ako upratovačka v miestnej banke. Zlá finančná situácia ju priviedla k zúfalému rozhodnutiu. V práci sfalšovala dokumenty, aby to vyzeralo tak, že má v banke vlastný účet s nemalou sumou peňazí.
Leonardin podvod bol odhalený takmer okamžite, a tak nielenže prišla o prácu, ale najbližšieho jeden a pol roka strávila za mrežami. To nenávratne zničilo povesť celej rodiny a po Leonardinom prepustení nasledovalo ďalšie sťahovanie.
Zemetrasenie aj ďalšia veštba
Rodina našla nový domov v meste Lacedonia. Raffaele získal dobre platenú prácu, takže Leonarda mohla ostať doma a venovať sa deťom. Aj tu navštívila rómsku vešticu, ktorá jej tentokrát povedala, že v jednej jej dlani vidí väzenie a v druhej psychiatrický ústav. To Leonardu vystrašilo a v snahe zistiť, ako svoj osud zvrátiť, začala medzi Rómami tráviť čoraz viac času. Čoskoro sa dokonca aj ona sama začala priúčať vešteckému umeniu.
Rodine sa ale inak darilo a Leonarda chvíľami o účinku kliatby pochybovala. To sa zmenilo, keď v roku 1930 zasiahlo oblasť silné zemetrasenie. Takmer celé mesto, vrátane domu Leonardinej rodiny, bolo zrovnané so zemou, a tak im neostávalo nič iné, než si opäť hľadať nové útočisko.
O jej mydlá bol záujem v celom Taliansku
Rodina napokon zavítala do mesta Correggio, kde ich miestni obyvatelia srdečne prijali. Raffaele si aj tu rýchlo našiel prácu a hoci Leonarde chvíľu trvalo vyrovnať so stratou predošlého domova, čoskoro si zvykla aj ona. Dovtedy bola vždy samotárska, no v Correggiu sa stala dôležitou súčasťou spoločenského života a náznak slobody konečne dopriala aj deťom, ktoré si tak vôbec prvýkrát našli kamarátov.
Svoj voľný čas Leonarda trávila písaním poézie a po istom čase sa rozhodla využiť priestor bývalého obchodu, ktorý patril k domu. Na skúšku vyrobila pár mydiel, ktorými obdarovala kamarátky. Keďže medzi nimi mali veľký úspech, Leonarda onedlho otvorila vlastnú predajňu.
Predajňa si rýchlo získala priazeň nielen medzi obyvateľmi Correggia. Leonarde chodili objednávky zo všetkých kútov Talianska, takže by pokojne sama uživila celú rodinu a ešte by si mohla aj odkladať.
Miestni obyvatelia ale k Leonarde nechodili iba kvôli mydlu., Záujem mali aj o jej veštecké schopnosti a ako sa jej predpovede napĺňali, postupne k nej začalo chodiť takmer celé mesto.
Všetko zmenila vojna
Leonarda, ktorá bola prvýkrát skutočne šťastná, však stále myslela na matkinu kliatbu. Odmietala dopustiť, aby ju o všetko pripravila, a tak sa stále viac zaujímala o mágiu. S rómskymi kočovníkmi často vymieňala mydlá za okultistické knihy a keďže jej teoretické znalosti nestačili, postupne okrem veštenia začala ponúkať ochranné kúzla, talizmany či lektvary.
Kým si Leonarda budovala svoju kariéru výrobkyne mydiel a miestnej čarodejnice, vo svete sa začínala vojna. V Taliansku verbovali mladých mužov do armády a prihlásil sa aj Leonardin milovaný syn Giuseppe, ktorý vojnu vnímal ako ideálnu príležitosť dostať sa spod neustálej matkinej kontroly.
Keď jej to oznámil, na svoje veľké prekvapenie sa dočkal sklamanej, no nečakane pokojnej reakcie. Netušil totiž, že Leonarda už o všetkom vedela. Dozvedela sa to od známych, ktorí jej na ulici ďakovali za to, že vychovala odvážneho syna odhodlaného bojovať za svoju krajinu.
Pravidlo rovnováhy
Giuseppe mal narukovať o niekoľko mesiacov a Leonarda sa ponorila sa ešte hlbšie do štúdia mágie a okultizmu. Bola rozhodnutá nájsť spôsob, ako syna ochrániť, a napokon našla presne to, čo potrebovala. Platí totiž zlaté pravidlo rovnováhy – ak chce človek niečo získať, musí niečo minimálne rovnakej hodnoty obetovať. Inak povedané, ak chce zachrániť život syna, niekoho život musí ukončiť.
Leonarda si svoju obeť vyhliadla rýchlo. Faustina Setti bola starou dievkou, ktorá sa vytrvalo snažila nájsť si muža. Keďže bola sama a nemala veľa priateľov, Leonarda usúdila, že z jej zmiznutia by si nikto nerobil ťažkú hlavu. Faustina u nej navyše často hľadala radu ohľadom svojho (neexistujúceho) ľúbostného života a v Leonardinej hlave vznikol dokonalý plán.
Pri najbližšej príležitosti Faustine oznámila, že jej našla manžela. Vraj si vymieňali listy a keď mu Leonarda poslala fotografiu Faustiny, tajomný muž sa hneď zamiloval. Nešlo síce o nikoho miestneho, no Faustina bola odhodlaná pre lásku prekonať akúkoľvek vzdialenosť.
Leonarda ju ale upozornila, že ženy v meste by ju ohovorili pod čiernu zem, keby sa dozvedeli, že sa chystá vydať za muža, ktorého ani nevidela. Poradila jej, aby známym vopred napísala listy a v nich ich ubezpečila, že sa má dobre. Dokonca sa ponúkla, že ich za ňu pošle a neskôr touto úlohou poverila Giuseppeho.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Neznášala pohľad na krv
Nasledujúci deň prišla Faustina s kufrom a listami k Leonarde. Vďačne od nej prijala veľký pohár vína, no čoskoro sa jej začala krútiť hlava a do ramena ju zasiahla sekera. Tou Leonarda mierila na ženinu hlavu, no aby sa vyhla pohľadu na krvavú scénu, v poslednej chvíli odvrátila zrak a minula.
Pri druhom pokuse sa už prinútila pozerať a keď bola Faustina mŕtva, Leonarda jej telo rozporcovala. Jednotlivé časti povešala na háky, kde zvyčajne sušila bylinky, a pod ne pripravila nádoby, do ktorých stekala krv.
Tú Leonarda následne naliala na plech a vložila do vyhriatej rúry, zatiaľ čo časti ženinho tela dala do hrnca a a spolu so siedmimi kilami kaustickej sódy ich nechala variť. Keď sa zrazená krv v rúre vysušila, Leonarda ju rozdrvila na prášok. Ten nasypala do misky, pridala bežné suroviny, ako múku či cukor, a upiekla koláčiky. Zdali sa jej trochu suché a mali mierne kovovú chuť, no zákazníci v obchode proti nim nemali žiadne výhrady.
Leonarda následne dôkladne upratala miesto činu, ukryla Faustinin kufor, z ktorého najskôr vybrala všetky jej úspory, a vrátila sa k hrncu. V ňom ju však čakala tmavá, nechutná a hlavne absolútne nepoužiteľná zmes. Tú frustrovaná Leonarda vyliala do septiku a hneď začala rozmýšľať, kde nastala chyba.
Obetiam sľubovala to, po čom najviac túžili
Leonarda dospela k záveru, že výmenou života nešťastnej starej ženy za život mladíka plného energie skrátka nedodržala pravidlo rovnováhy a druhú obeť vyberala pozornejšie. Napokon sa rozhodla pre bývalú učiteľku Francescu Soavi. Tá odišla z práce, aby sa postarala o chorého manžela, no po jeho smrti bola jej pozícia obsadená a Francesca si v Correggiu inú prácu hľadala len ťažko. Leonarda teda presne vedela, čo na ňu zaberie.
Francesce povedala, že sa od známeho dopočula o voľnom mieste učiteľky na prestížnej dievčenskej škole a že sa za ňu už aj prihovorila. Malo ísť o školu pre deti významných ľudí, ktorí sa jej lokalitu snažia udržať v tajnosti a Francesca teda o svojej budúcej práci nemala nikomu hovoriť. Rovnako, ako od Faustiny, aj od nej získala listy a aj Francesca sa v osudné ráno nechala ponúknuť pohárom vína.
Leonarda bola tentokrát pripravená lepšie. Okolo Francescinej stoličky rozmiestnila nádoby, aby žiadna krv nevyšla nazmar a už prvou ranou trafila presne. Jej nasledovný postup bol rovnaký, ako predtým. Mŕtvu ženu rozsekala, z krvi spravila sušienky a časti tela dala variť. Potom, čo z neho vybrala všetky peniaze, skryla Francescin kufor k tomu Faustininmu, a keď všetko poupratovala, išla skontrolovať hrniec.
Nevyšiel ani druhý pokus
V hrnci Leonarda opäť našla rovnakú hmotu ako v prvom prípade, čo ju nielen nahnevalo, ale aj prekvapilo. Leonarda totiž pod Francescinou pokožkou videla tenkú, žltkastú vrstvu tuku, ktorú extrémne chudá Faustina nemala. Ani to ale nepomohlo a hmota opäť skončila v odpade.
O niečo lepšie dopadli koláčiky, ktoré síce znova boli suché a mali kovovú chuť, no Leonarda pri ich ochutnávaní pocítila na jazyku mravčenie, čo bol pre ňu jasný dôkaz ich magickej sily. Leonarda ich teda naservírovala aj Giuseppemu, no stále potrebovala mydlo. Keďže sa ale čas Giuseppeho odchodu približoval, ďalšie zlyhanie si dovoliť nemohla.
Život kamarátky za život syna
Leonarda dospela k záveru, že pri vraždení sa tak sústredila na jeho technickú stránku, že svoje skutky vôbec neprecítila, takže ani neboli pravou obetou. Tentokrát si však zaumienila nájsť niekoho, koho smrť ju skutočne zasiahne.
Tým niekým bola bývalá operná speváčka Virginia Cacioppo, ktorá sa po ukončení kariéry nasťahovala do Correggia k svojmu bratovi a jeho manželke. V meste ju vnímali ako miestnu celebritu a hoci na ňu Leonarda žiarlila, nakoniec sa z nich stali veľmi dobré priateľky.
Virgina sa Leonarde zdôverila s tým, ako jej chýba spev a istá dávka dobrodružstva a že v Correggiu veľmi dlho nezostane. To Leonarde vnuklo istý nápad, no veľmi dobre vedela, že oklamať Virginiu nebude také ľahké.
Leonarda jej začala hovoriť o bohatom obchodníkovi, ktorý Virginiu obdivoval a rád by ju zamestnal ako svoju asistentku. Muž vraj finančne podporoval mnohých umelcov, ktorí ho potom pozývali na rôzne podujatia. On ale chcel zostať v anonymite a Virginiinou úlohou by bolo tieto podujatia navštevovať miesto neho. Stretávala by sa tak s dôležitými ľuďmi zo sveta umenia a možno by spoznala niekoho, kto by jej pomohol opäť sa dostať k spevu.
Rituálny kúpeľ pre syna
Asi po mesiaci bola Virginia pripravená odísť za novou prácou. Aj ona pred cestou prišla s kuframi k Leonarde a aj ona vopred napísala rodine listy. Nakoniec sa nechala nahovoriť aj na pohár vína, po ktorom nasledoval už dobre známy postup.
Leonarda v kamarátkinom kufri našla viac peňazí, než ona sama zarobila za celý rok. A keď pri rozrezávaní jej tela zbadala vrstvu bieleho tuku, bola si istá, že tentokrát sa všetko podarí.
Prvým úspechom boli koláčiky, ktoré konečne neboli suché a podľa Leonardy chutili priam dokonalo. K variacim sa častiam tela Leonarda pridala celú fľaštičku Virginiinho parfumu a presne tak, ako dúfala, konečne vznikla hmota podľa jej predstáv. Vyrobila z nej teda mydlá a už stačilo len počkať na Giuseppeho.
Po jeho príchode domov mu Leonarda mu pripravila kúpeľ, nad čím sa Giuseppe, zvyknutý na jej zvláštne správanie, ani nepozastavil. Keď mu ale oznámila, že ho má v úmysle umývať ona, bolo to veľa aj pre neho.
Rázne odmietol, no Leonarda rozhodnutá dohliadnuť na to, aby mydlo pred kliatbou ochránilo každý kúsok jeho tela, naliehala dovtedy, kým sa Giuseppe nepodvolil. Ponižujúci kúpeľ nenávratne rozvrátil vzťah medzi matkou a synom a nepomohlo mu ani to, keď Leonarda Giuseppemu nanútila koláčiky z Virginiinej krvi.
Prvé podozrenie
Zvyšné mydlá z Virginiinho tela Leonarda rozdala priateľom a koláčikmi ponúkala nič netušiacich zákazníkov i svoju rodinu. Nevedela však, že zatiaľ čo sa zbavovala „dôkazov“, začal na ňu padať prvý tieň podozrenia.
Virginiinej švagrinej sa jej náhly odchod a najmä to, že po pár listoch prestala komunikovať, zdalo podozrivé. Opýtať sa na Virginiu, samozrejme, zašla aj k jej dobrej priateľke Leonarde. Tá tvrdila, že Virginia síce u nej bola, no ani jej nepovedala, kam ide. Susedia Leonardy potvrdili, že Virginiu k nej videli prichádzať, odchádzať ju ale nevidel nikto.
Švagriná Virginie sa o túto informáciu podelila s políciou, ktorá si rýchlo dala dokopy podozrivé zmiznutia troch žien a prišla aj na to, že všetky boli v kontakte s Leonardou. Tá to vysvetlila tým, že k nej predsa chodí väčšina obyvateľov Correggia a policajtom tvrdila, že o zmiznutiach nevie vôbec nič.
Polícia sa tak vrátila k jediným fyzickým dôkazom, ktoré mala. K listom. Zistili, odkiaľ boli posielané a pracovníci pošty vedeli opísať aj ich odosielateľa. Jeho opis nápadne pripomínal Leonardinho syna Giuseppeho.
Jej priznaniu neverili
Policajti prišli s teóriou, že Giuseppe vraždil kvôli peniazom a keď v dome jeho rodiny našli batožinu nezvestných žien, okamžite ho zadržali. Kým ho vypočúvali, na policajnej stanici sa objavila aj Leonarda, ktorá sa ku všetkému priznala.
Postaršej milej panej spočiatku nikto neveril. Policajti v nej videli obetavú matku, ktorá by pre syna spravila všetko, dokonca išla aj do väzenia. To sa ale zmenilo, keď im Leonarda podrobne opísala svoje skutky. Policajti si ale stále nevedeli predstaviť že by Leonarda dokázala rozsekať ľudské telo. Tá ale trvala na svojom a nakoniec ju zobrali do márnice, kde im svoje zručnosti názorne predviedla. Mŕtvolu sa jej podarilo rozrezať na kusy počas pätnástich minút.
V jednej dlani väzenie, v druhej ústav
Leonardin súdny proces oddialila vojna a konal sa až v roku 1946. Jej duševné zdravie počas neho viditeľne upadalo a Leonarda sa na súde často žartovala, smiala sa, či neustále menila tému. Keďže bola podľa odborníkov duševne chorá, nakoniec ju odsúdili na 30 rokov väzenia a tri roky v psychiatrickej liečebni.
Ostatné väzenkyne si Leonardu rýchlo obľúbili a keď začala pracovať vo väzenskej kuchyni, vždy sa tešili na jej jedlá. Leondarda sa okrem nadväzovania priateľstiev za mrežami venovala tiež písaniu svojej autobiografie s názvom Priznania zatrpknutej duše. Tá okrem jej príbehu obsahovala mnoho tradičných talianskych receptov, na ktoré talianski kuchári odkazujú dodnes.
Leonardin zdravotný stav sa rokmi zhoršoval a zistilo sa, že utrpela krvácanie do mozgu. Jeho príčinou boli výpary kautickej sódy, ktorú používala pri lúhovaní svojich obetí, a Leonarde sa pomôcť nedalo. Kým sa dostala do ústavu, prišla o zrak a práve tu nakoniec v roku 1970 zomrela. O tom, čo sa stalo s Giuseppem, žiaľ, informácie nie sú. Je však pravdepodobné, že ani napriek Leonardinej snahe vojnu neprežil. Nástroje, ktoré Leonarda pri svojich činoch používala, sú dodnes v múzeu kriminológie v Ríme.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Zdieľať na