KRIMI PRÍPADY Celé mesiace žili s podvodníkom: Rodina uverila, že ide o ich nezvestného chlapca!

#Ak zmiznú teenageri, ktorí sa dostanú do problémov a nepochádzajú práve z ukážkovej rodiny, polícia často predpokladá, že utiekli sami. Vo väčšine prípadov je to síce pravda, no v opačnom prípade stratí rodina aj obeť drahocenný čas. Presne na to doplatil aj Nicholas Barclay, ktorý zmizol v roku 1994.

Po Nicholasovi nebolo ani stopy, až kým sa po troch rokoch z ničoho nič neobjavil v Španielsku. Rodina nepochybovala, že je to on. Vyšetrovateľom však trvalo mesiace, kým zistili, že sa k Nicholasovej sestre nasťahoval podvodník. Čo sa však stalo so skutočným Nicholasom?

Tetovania a problémy s políciou

Nicholas Patrick Barclay sa narodil 31. decembra 1980 v San Antoniu v Texase. Jeho matka Beverly mala dve staršie deti z prvého manželstva a Nicholasa vychovávala sama. Snažila sa oňho postarať čo najlepšie a hoci bojovala s drogovou závislosťou, sedem dní v týždni pracovala na nočné zmeny v obchode. Spávala teda cez deň a Nicholas bol často odkázaný sám na seba.

V trinástich tak mal tri domáce tetovania a vyhýbal sa škole. A keď sem aj náhodou zavítal, voči učiteľom sa správal agresívne. Poznali ho aj miestni policajti, a to nielen pre hádky s matkou, pri ktorých pravidelne zasahovali, ale aj pre niekoľko krádeží. Kvôli jednej z nich sa mal Nicholas 14. Júna 1994 dokonca dostaviť na pojednávanie. To mohlo rozhodnúť o jeho umiestnení do nápravnovýchovného zariadenia.

Beverly, ktorá Nicholasa očividne sama nezvládala, požiadala o pomoc svojho staršieho syna Jasona. Ten mal však rovnako výbušnú povahu ako Nicholas a mal podobné problémy s drogami ako jeho matka. Asi nikoho neprekvapí, že jeho príchod do domácnosti veľa osohu nepriniesol.

Z basketbalového ihriska viac neprišiel

10. júna 1994 si išiel Nicholas Barclay zahrať s kamarátmi basketbal. K ihrisku to mal dva či tri kilometre a neskôr z blízkej telefónnej búdky volal matke, aby ho prišla vyzdvihnúť. Telefón však zodvihol Jason. Bratovi povedal, aby prišiel pešo, pretože mama spí a on nechce ju budiť.

Keď Nicholas v ten deň neprišiel na večeru, Beverly to zvlášť neznepokojilo. Na podobné veci bola zvyknutá. Ale keď Nicholas neprišiel ani v najbližších dňoch, 13. júna napokon kontaktovala políciu. Vzhľadom na Nicholasovu povesť však jeho zmiznutie nikto nebral príliš vážne. Policajti predpokladali že ušiel, aby sa vyhol plánovanému pojednávaniu, a čoskoro sa vráti.

Nicholas sa však nevracal a teórii o úteku odporoval aj fakt, že v čase zmiznutia mal so sebou len päť dolárov. Nezobral si ani žiadne osobné veci či náhradné oblečenie. 

Jason aj po Nicholasovom zmiznutí ostal bývať s matkou. Zhruba po troch mesiacoch spôsobil istý rozruch, keď zavolal na políciu a tvrdil, že videl Nicholasa, ako sa snaží vlámať do garáže. Polícia však nenašla žiadne stopy nielen po pokuse o vlámanie, ale ani po Nicholasovi. Neskôr rodinu navštevovala len kvôli domácim nezhodám. Tie sa podobne ako Jasonova konzumácia drog stupňovali dovtedy, kým Beverly Jasona nevyhodila.

Tisíce kilometrov od domova

Zvrat v Nicholasovom prípade nastal 7. októbra 1997, keď na linku Národného centra pre nezvestné a ohrozené deti v USA zavolal Jonathan Durean, riaditeľ detského domova v Španielskom meste Linares. Údajne k nemu priviedli vystrašeného, približne pätnásťročného chlapca s útlou postavou a medzierkou medzi zubami, ktorý hovorí anglicky s americkým prízvukom, no nič o sebe nechce povedať.

Opýtal sa, či niekto v databáze organizácie nezodpovedá danému popisu. Operátorka mu po chvíli povedala, že by mohlo ísť o Nicholasa Barclaya. Dureanovi faxom poslala jeho fotografiu a ten jej krátko nato volal naspäť, aby potvrdil, že presne tento chlapec je u nich. Ako sa ale z Texasu dostal do Španielska?

Tri roky hrôzy

Nicholas tvrdil, že ho uniesli priamo z basketbalového ihriska a potom si spomínal už len na to, ako ho letecky previezli do zámoria. On spolu s ďalšími deťmi bol údajne uväznený a stal sa vraj obeťou dlhodobého sexuálneho zneužívania a mučenia zo strany vysokopostavených armádnych hodnostárov. 

Únoscovia sa ich navyše snažili pripraviť o vlastnú identitu. Zakázali im používať materinský jazyk a na ušiach museli mať slúchadlá, v ktorých sa opakovalo „ty nie si ty“. V snahe čo najviac zmeniť ich výzor únoscovia dokonca zašli tak ďaleko, že im do očí vpichovali látky, ktoré mali zmeniť ich farbu. Popritom ich prevážali naprieč Európou a Nicholas nikdy nevedel, kde sa práve nachádzajú.

Raz ale strážnik zle zatvoril dvere na Nicholasovej izbe a jemu sa podarilo utiecť. Od miesta, kde ho držali, sa snažil dostať čo najďalej a neznámymi ulicami blúdil až dovtedy, pokým ho nenašiel pár turistov a nezavolal políciu.

O Nicholasovej totožnosti nepochybovala

Ťažko uveriteľnú správu o Nicholasovi sa od španielskeho kolegu zakrátko dozvedeli na polícii v San Antoniu. Odtiaľ hneď kontaktovali Nicholasovych najbližších. Tí ho chceli mať čo najskôr doma a jeho sestra Carey sa bez váhania ponúkla, že preňho pôjde do Španielska. 

Za posledné tri roky sa Nicholas viditeľne zmenil, no Carey ho spoznala okamžite. Vyobjímala ho, poznamenala, že sa podobá na ich strýka, a neskôr mu ukazovala rodinné fotografie z obdobia, keď bol preč. Nicholas si spočiatku veľa vecí zo života pred únosom nepamätal a podľa Carey pôsobil nervózne. Avšak po jeho prežitej traume ju to neprekvapovalo. Navyše sa zdalo, že vďaka fotkám sa začal rozpamätávať.

Na to, aby sa Nicholas mohol vrátiť domov, potreboval pas. Aby mu ho vydali, jeho totožnosť sa musela potvrdiť s úplnou istotou a na to Careyno slovo nestačilo. Nasledovali teda testy DNA a všetko bolo vybavené… Alebo aj nie. Namiesto testov DNA, ktoré by jednoznačne ukázali pravdu, Nicholasovi ukázali päť rodinných fotografií. Keď väčšinu ľudí na nich správne identifikoval, dostal pas s aktuálnou fotografiou a s Carey letel do San Antonia.

Jason sa bratovi vyhýbal

Počas Nicholasovej neprítomnosti skončil jeho brat Jason na protidrogovom liečení, k čomu mohli podľa príbuzných prispieť výčitky svedomia za to, že v osudný deň matku nezobudil alebo nešiel Nicholasa vyzdvihnúť sám. Jasonovi pobyt v liečebni našťastie pomohol a aj po jeho skončení sa v liečebni rozhodol ostať a pomáhať ostatným. V pohybe ho tu nič neobmedzovalo, brata však privítať neprišiel. A to nielen v deň jeho príchodu, ale ani najbližšie dva mesiace.

Okrem Jasona čakali Nicholasa priamo na letisku všetci. Careyin manžel, obe ich deti, aj Beverly. Tá údajne pôsobila trochu odmerane, čo v dokumente The Imposter neskôr vysvetlila tak, že odmeraný sa jej zdal Nicholas a ona len rešpektovala jeho osobný priestor. Beverly však Nicholasa ani nezavolala opäť bývať k sebe. Ten sa tak nasťahoval ku Carey. Cestou z letiska rodinu neprekvapil len francúzskym prízvukom, ale aj vyhlásením, že mu chýba škola.

Do školy sa ale Nicholas čoskoro vrátil. Našiel si kamarátov a do oka mu padla aj spolužiačka Amy, s ktorou podľa Carey často telefonoval a červenal sa vždy, keď o nej hovoril. Nicholas vychádzal aj  rodinnými príslušníkmi a zdalo sa, že jeho prípad mal napokon šťastný koniec. 

Zaujal médiá aj FBI

Podľa toho, čo Nicholas údajne zažíval počas posledný troch rokov, sa predpokladalo, že bol obeťou obchodovania s ľuďmi. Nestáva sa často, že sa niekomu podarí z takejto vážnej situácie uniknúť a tak bol Nicholas dôležitým svedkom pre FBI. Jeho výpoveď mohla byť kľúčom k odhaleniu medzinárodnej zločineckej siete, no pri rozhovore s agentkou Nancy Fisher si nespomínal na žiadne mená ani na nič, čo by pri vyšetrovaní pomohlo. 

O chlapca, ktorý sa po rokoch akoby zázrakom objavil, sa zaujímali aj médiá a producent televíznej relácie Hard Copy si najal súkromného detektíva Charlieho Parkera, aby sa na prípad pozrel. Nicholas, ktorý sa mal podľa pokynov FBI médiám vyhýbať, bol ochotný poskytnúť pre reláciu rozhovor a celý prípad nabral úplne iný smer.

Prezradili ho uši

Rozhovor pre Hard Copy sa konal doma u Beverly. Prítomný bol aj detektív Parker. Práve on si všimol jednu zo starších fotografií Nicholasa a keď ju porovnal s mladíkom na sedačke, nedokázal uveriť tomu, že išlo o tú istú osobu. Zatiaľ čo na fotke bol modrooký chlapec s blond vlasmi, ten, čo sedel oproti nemu nielenže rozprával s francúzskym prízvukom, ale jeho oči boli hnedé a v zjavne odfarbených vlasoch bolo vidieť tmavé odrasty.

Podľa Nicholasa tieto zmeny úmyselne spôsobili jeho únoscovia, detektíva to ale nepresvedčilo. Kameramana počas rozhovoru požiadal, aby zaostril na Nicholasove uši a fotografiu, ktorú našiel, si nenápadne privlastnil. Vedel totiž, že ľudské uši sú jedinečné podobne ako odtlačky prstov.

Keď porovnal naskenovanú fotografiu so záberom z rozhovoru, Parkerovo podozrenie sa potvrdilo. Neuniklo mu ani to, že tento nový Nicholas so zjavným strniskom vôbec nevyzeral na šestnásť.

Podozrenie potvrdil psychiater

Detektív Parker tiež od očného lekára zistil, že z modrých očí sa hnedé spraviť nedajú, no agentka Nancy Fisher jeho zistenia spočiatku vážne nebrala. Bola si istá, že rodina by si všimla, keby nešlo o skutočného Nicholasa. Forenzný psychiater v Houstone, ku ktorému ho vzala, však zhodnotil, že „Nicholas“ neprejavoval známky takej intenzívnej traumy, ako opísal. A pri jeho prízvuku je vylúčené, že vyrastal v anglicky hovoriacej rodine.

Teraz už bolo jasné, že „Nicholas“ nie je Nicholas a agentka Fisher na ceste z Houstonu zavolala Carey, aby ju o tomto šokujúcom zistení informovala. Povedala jej, aby ich na letisku nečakala, že ona sa o všetko postará.

V telefóne sa zdalo, že Carey táto správa patrične vydesila, no keď agentka Fisher s falošným Nicholasom priletela do San Antonia, Carey bola na letisku. Mladíka, ktorý vďaka svojim klamstvám už mesiace žil pod jednou strechou s ňou a jej rodinou, objala a zobrala naspäť domov. Pre Nancy Fisher bola táto reakcia nepochopiteľná a čo najskôr potrebovala zistiť, kto vlastne prišiel pod Nicholasovým menom zo Španielska.

Rodina odmietala spolupracovať

„Nicholas“ s rodinou vehementne popierali tvrdenia FBI aj Charlieho Parkera. Beverly s „Nicholasom“ odmietli dobrovoľne poskytnúť vzorky DNA a vyšetrovatelia sa k nim dostali až vo februári 1998, keď agentka Fisher získala súdne príkazy. Keď Nancy Fisher prišla so súdnym príkazom k Beverly, tá si podľa jej slov ľahla na zem a odmietla akokoľvek spolupracovať. 

FBI získalo okrem vzoriek DNA aj odtlačky prstov falošného Nicholasa. Po tomto momente udalosti nabrali rýchly spád. V rovnakom čase, ako súkromný detektív získal od „Nicholasa“ priznanie, sa na FBI podarilo nájsť zhodu s odtlačkami. 

Chameleón

To, že zo Španielska sa nevrátil skutočný Nicholas Barclay, už teda vieme. Dokonca to vôbec nebol tínedžer, ale dvadsaťtriročný Frédéric Bourdin z Francúzska. V danom období už po ňom pátral Interpol a v Európe si vyslúžil prezývku Chameleón.

Predstieraním, že je niekto iný, strávil Bourdin veľkú časť svojho života. Vymýšľal si falošné identity a v uliciach európskych krajín sa tváril ako stratený tínedžer. Zvyčajne skončil v detskom domove, no v priebehu pár mesiacov pravda vždy vyšla najavo. Vtedy Bourdin utiekol a všetko zopakoval inde. Je možné, že takto vystriedal desiatky či dokonca stovky identít. V prípade Nicholasa Barclaya si prvýkrát privlastnil identitu skutočnej osoby, no aj tu si ich pár vymyslel. 

Jonathan Durean, riaditeľ detského domova v Španielsku? Nikto taký neexistuje. Do Národného centra pre nezvestné a ohrozené deti volal samotný Bourdin, pretože potreboval nájsť dieťa, za ktoré by sa mohol vydávať. Ako španielsky vyšetrovateľ oznámil polícii v San Antoniu, že sa Nicholas našiel a dokonca bol aj „turistom“, ktorý na vystrašeného chlapca upozornil.

Príbeh o únose zimprovizoval

Keď z Národného centra pre nezvestné a ohrozené deti prišla nekvalitná čiernobiela fotografia Nicholasa, Bourdin mal pocit, že sa na neho podobá dostatočne. Až keď sa k nemu dostala jej farebná verzia, zistil, ako veľmi sa mýlil. To už ale všetkým povedal, že je Nicholas Barclay a po neúspešnom pokuse o útek nemal inú možnosť než improvizovať.

Vymyslel prepracovaný príbeh, aby vysvetlil rozdiely vo výzore, odfarbil si vlasy a chovankyňu v domove požiadal, aby mu urobila rovnaké tetovania, aké mal Nicholas. Na stretnutie s Carey prišiel čo najviac zahalený, no aj tak bol presvedčený o tom, že ho odhalí. Keď nezaváhala ani sekundu a keď v ňom spoznala Nicholasa, podobne ako neskôr aj zvyšok rodiny, bol úplne ohromený.

Oklamal ich, alebo je v tom viac?

Keď už Frédérica Bourdina odhalili, vyšetrovateľom povedal, čo sa podľa neho stalo so skutočným Nicholasom. Spočiatku sa vraj neustále bál toho, že sa Nicholas objaví vo dverách a on skončí za mrežami, no postupne tomu prestal veriť. Namiesto toho nadobudol pocit, že Nicholas sa nikdy nevráti a jeho rodina to dobre vie.

Bourdin si bol istý, že Jason mu neuveril ani na chvíľu. Nikdy ho neoslovil menom a keď sa s ním po dvoch mesiacoch stretol, na rozlúčku mu poprial veľa šťastia. Podozrivé sa Bourdinovi navyše zdalo aj to, že rodina odmietala spolupracovať s FBI.

Táto teória pokojne mohla byť len Bourdinovym výmyslom, ktorým chcel od sebe odpútať pozornosť. Nicholasova rodina sa však podozrivá nezdala len jemu.

Kde je skutočný Nicholas?

To, že Jason mohol byť zapletený do bratovho zmiznutia, si myslel Charlie Parker a isté podozrenie nadobudla aj agentka Nancy Fisher. Pocit, že rodina alebo niekto z jej členov skrýva temné tajomstvo, ešte umocnila Jasonova nečakaná smrť. Hoci sa zdalo, že Jason s drogami skoncoval, krátko po Bourdinovom zatknutí zomrel na predávkovanie.

Nie je jasné, či išlo o nehodu alebo o samovraždu, no už samotný fakt, že sa opäť vrátil k drogám, podľa mnohých nasvedčuje, že ho trápili pocity viny. Otázne však je, či sa cítil vinný preto, že Nicholasa nechal ísť v osudný deň pešo, alebo je v tom niečo viac.

Mohol Jason ublížiť bratovi ublížiť? Ak áno, bola to nehoda alebo vražda? A vedela o tom Beverly? Možno mu pomohla zahladiť stopy, možno Jasona len podozrievala a v snahe ochrániť ho pristúpila na Bourdinovu hru. A čo ak Nicholasovo zmiznutie zapríčinila ona?  

Nicholas sa však takisto mohol stať obeťou neznámeho zločinca. Jeho rodina tak veľmi túžila po tom, aby sa vrátil, že rozdiely medzi ním a Bourdinom prehliadla. Len ťažko sa predsa dá veriť tomu, že Carey by nechala v synovej izbe spávať potenciálne nebezpečného cudzinca. Aj keď je Nicholasov prípad stále otvorený a nikdy na ňom neprestal pracovať, dokonca ani súkromný detektív Charlie Parker, je dosť možné, že skutočnú pravdu sa nedozvieme.

Nezastavilo ho ani väzenie

Frédéric Bourdin bol za podvod odsúdený na šesť rokov väzenia a následne ho poslali do Francúzska. No a môžeš trikrát hádať, čo tam robil. Presne to, čo predtým, a svoje „umenie“ zjavne zdokonalil. V roku 2004 uveril tridsaťročnému Bourdinovi to, že je tínedžer, aj lekár a ďalší rok z neho bol Francisco Hernandez Fernandez, jeden z najpopulárnejších žiakov na strednej škole vo francúzskom meste Lyon.  

Bourdin podľa vlastných slov chcel len byť niekde, kde sa o neho budú starať. Podľa všetkého si tak vynahradzoval to, čo sa mu počas detstva v nefunkčnej rodine nedostalo. Zdá sa však, že Frédéric sa napokon rozhodol stať sám sebou.

Oženil sa a údajne má aj päť detí. Svoju minulosť ale nikdy neskrýval.  Poskytol viacero rozhovorov a ak ťa jeho príbeh zaujíma, v roku 2012 o ňom vyšiel dokumentárny film The Imposter. Okrem Bourdina v ňom účinkujú aj členovia rodiny Nicholasa Barclaya, agentka FBI Nancy Fisher či súkromný detektív Charlie Parker. 

Sleduj náš Instagram