#Panorámu Štrbského plesa už desiatky rokov zdobí gigantický skokanský mostík. Patrí dokonca k najfotografovanejším objektom v celých Vysokých Tatrách. Ako vznikal Areál snov, ktorého je mostík súčasťou a ktorý bol svojho času unikátom vzbudzujúcim závisť po celom svete? A aká budúcnosť ho čaká, keď pohľad naň dnes vyvoláva skôr smútok než obdiv?
Mostíky sa s Tatrami spájajú už takmer storočie
V ústí Mlynickej doliny na južnom chrbte Predného Soliska, konkrétne v jeho najnižšej časti, postavili prvý lyžiarsky skokanský mostík ešte v roku 1927. Bol celý z dreva a stál za ním pražský architekt Karel Jarolímek. Už o rok na to sa stal dejiskom medzinárodných lyžiarskych pretekov.
Získaval Tatrám dobré meno, a preto sa tu vo februári 1935 uskutočnili prvé preteky FIS – majstrovstiev sveta v severskom lyžovaní. Skokanský mostík bol pre túto príležitosť upravený z 50 na 70 metrový doskok. Rekord mostíka bol vtedy 76,5 m.
Prvý veľký problém prišiel v noci z 1. na 2. septembra 1941. Okrem toho, že vo svete zúrila 2. svetová vojna, sa v tom čase Štrbským plesom prehnala mimoriadne silná víchrica. Za obeť jej padla 54 metrov vysoká nájazdová veža. Športoví nadšenci však neváhali a mostík na druhý rok opravili. Vo funkčnom stave vydržal až do roku 1960, kedy prestal slúžiť skokanom a ostal nevyužívaný.
Medzinárodná pozornosť upriamená na Tatry
Jedna z najväčších športových udalostí v podobe majstrovstiev sveta v severskom lyžovaní na území Slovenska? Keď Medzinárodná lyžiarska federácia (FIS) rozhodla o konaní majstrovstiev sveta v roku 1970 na Štrbskom Plese, rozbehla sa výstavba nového moderného mostíka. Ten navrhli architekti Eugen Kramár a Ján Šprlák-Uličný. Prvý spomínaný sa podpísal aj pod budovu železničnej stanice na Štrbskom plese.
V skutočnosti boli postavené mostíky dva. Stredný, s kritickým bodom P-70, slúžil skokanom už od roku 1967 a veľký mostík, s kritickým bodom P-90, otvorili v januári 1968. Celá stavba mala celkovú výšku 132 metrov, čo je pre porovnanie o 7 metrov viac, ako má aktuálne najvyššia budova v Bratislave, Nivy Tower. Pod mostíkom bol vybudovaný veľký komplex lyžiarskych zariadení, dokonca nový hotel.
Areál vyrážal dych
Areál, ktorého súčasťou boli mostíky, bol jedným z jasných príkladov silnej periódy neskorej modernej architektúry šesťdesiatych rokov 20. storočia v Československu. Oceľ sa v tomto ťažko dostupnom teréne ukázala ako najprijateľnejší materiál. Obvodové plášte obsahovali oceľový a hliníkový plech spolu so sklom. Súčasťou areálu bol 240 metrov dlhý a 35 metrov široký bežecký štadión. Ten bol z dvoch strán obklopený tribúnami a z tretej strany bola trojpodlažná rozhodcovská veža, ktorá mala tvar kvádra s obvodovým plášťom závesnej konštrukcie. Tribúny mali kapacitu 60-tisíc divákov, pre porovnanie, Národný futbalový štadión v Bratislave má kapacitu 22 500 miest. Pretekári sa k vežiam dopravovali lanovkami.
V rámci areálu vyrástol aj hotel. Bol vystavaný s tehlovými nosnými múrmi, ktoré vypĺňali oceľobetónové konštrukcie, doplnené o múry z miestneho granitu. Charakteristické šikmé a kryštalické tvary reagujú na účel stavby a prostredie v ktorom sa nachádza, no súčasne aj na dobové architektonické tendencie. Výstavbou areálu sa okrem iného obnovil turistický a športový význam Vysokých Tatier.
V Tatrách sa rozbehla masívna výstavba a rekonštrukčné práce, ktoré naše najkrajšie hory zmenili na nepoznanie a priblížili sa k tomu, ako ich poznáme dnes. Samotným majstrovstvám a súčasnému stavu budov sme sa venovali v tomto článku.
Zmena, ktorá oslovila celý svet
Rozhodnutie umiestniť areál do Mlynickej doliny zachránilo Štrbské Pleso od obostavania hotelmi. Minimálne v tom čase tomu tak bolo. Areál so sebou priniesol svetovú novinku – sústredil vedľa seba doskoky a dojazdy všetkých severských lyžiarskych disciplín. Hneď za nízkym hľadiskom dojazdu behov sú tribúny skokanského areálu s dvoma mostíkmi.
Priestorovým usporiadaním areálu sa po prvý raz ukázalo, že všetky klasické lyžiarske disciplíny možno výhodne zoskupiť na jedno miesto. To sa páčilo aj usporiadateľom majstrovstiev sveta vo fínskom Lahti, ktorí boli nadšení športovým areálom a vypýtali si projektovú dokumentáciu. Ich športové stredisko preto vyzerá podobne, ako vyzeralo to v Tatrách, samozrejme, nájdeme ho zrekonštruované a vyzerá naozaj luxusne.
Smutná súčasnosť
Na veľkom mostíku sa naposledy skákalo vo februári 1999. Odvtedy sa využíval napríklad na akcie, ako Red Bull 400. V súčasnosti to však s celým areálom nevyzerá veľmi ružovo. Bežecký štadión stále funguje, no mostíky, ktoré v minulosti pútali pozornosť, sú v nepoužiteľnom stave.
Vzhľadom na zmenu kritérií skokov na lyžiach neexistuje iná možnosť, ako veľký mostík postaviť nanovo, pretože jeho prestavba je neuskutočniteľná. Ešte pred pár rokmi bolo mostík možné využívať na bungee jumping, dnes už nie je dovolené ani to a stavba chátra.
Je príbeh areálu snov na konci? Podľa všetkého to vyzerá tak, že osud mostíkov smeruje tam, kde skončili iné nevyužité stavby. Kvôli nemožnej rekonštrukcii a dezolátnemu stavu možno predpokladať, že časom príde na ich zbúranie a zostanú len spomienkou na fotkách.
Zdieľať na