#Veronika Príbulová si tanec zamilovala odmalička. Keď sa ako maturantka dostala do SĽUK-u (Slovenský ľudový umelecký kolektív), splnila si sen. Pre najznámejšie slovenské zoskupenie, ktoré sa venuje zachovaniu slovenských ľudových tradícií, dnes tancuje na plný úväzok.
V rozhovore ti prezradí, ktoré ľudové kroje sú jej srdcu najbližšie, v čom je slovenský ľudový tanec jedinečný, ale aj to, ako vyzerajú jej náročné tréningy.
Ako si sa dostala k ľudovému tancu?
Odmalička som sa rada hýbala, vrtela som hneď, ako som začula hudbu. Rodičia hovorili, že som tancovala skôr, ako som vedela chodiť (smiech). Na tanečnú do ZUŠ ma prihlásili ako 6-ročnú a k ľudovému tancu som sa dostala, keď som mala asi 8 rokov.
Všetky kamarátky začali navštevovať u nás v Modre čerstvo založený detský folklórny súbor Magdalénka, čo bolo vtedy „in“, tak som sa k nim pridala aj ja. Odvtedy je folklór súčasťou môjho života už takmer 20 rokov.
Za roky tancovania si iste skúsila aj iné tanečné štýly. Prečo si napokon zakotvila pri ľudovom tanci?
Ľudový tanec vychádza zväčša z prirodzených pohybov. V minulosti bol prejavom radosti, formou ľudovej zábavy, útekom od každodenných povinností. Možno je to stále zakorenené aj v nás. Baví ma na ňom hravosť, temperament, rôznorodosť a voľnosť v tanečnom prejave.
Na ktoré regionálne ľudové tance sa špecializuješ konkrétne ty?
Nešpecializujem sa na tance z konkrétneho regiónu. Ako profesionálni tanečníci musíme ovládať techniku tanca viac-menej všetkých regiónov Slovenska.
Existujú zásadné rozdiely medzi ľudovým tancom z okolia Záhoria a napríklad Spiša?
Rozdiely medzi nimi sú v motivike, pérovaní, spôsobe krútenia sa v páre a v mnohých iných aspektoch.
Ktorý slovenský ľudový tanec a kroj je ti najbližší?
Je ťažké si vybrať len jeden, keďže máme na Slovensku krásnu rozmanitosť. Páči sa mi kroj napríklad z Podpoľania, Myjavy či goralský ženský kroj. A čo sa týka tancov, veľmi rada mám krucenu z Margecian, čardáš z Pozdišoviec, ale tiež tance z Podpoľania. Srdcu najbližšie mi však zrejme budú tance aj kroj zo západu, konkrétne z okolia Modry, odkiaľ pochádzam.
Porozprávaš nám o nejakých výzvach či prekážkach, ktorým si ako tanečníčka čelila?
Prvou veľkou výzvou bolo dať sa na dráhu profesionálneho tanečníka. V oblasti ľudového tanca na Slovensku nie je veľa možností na uplatnenie. SĽUK je jediné profesionálne teleso zamerané výlučne na slovenský folklór.
Výzva je aj každý deň v tom pokračovať a stále sa zlepšovať. Jednou z najväčších prekážok bolo pre nás tanečníkov obdobie korony. Boli sme zavretí doma a nemali sme možnosť trénovať, niekoľko mesiacov sme nemohli vystupovať, čo bolo dovtedy nepredstaviteľné. Vrátiť sa potom do normálu bolo pomerne náročné.
Ako sa začala písať tvoja životná kapitola so SĽUK-om?
Tancovať v SĽUK-u bol môj sen už od strednej školy. Keď som začala chodiť na tanečné konzervatórium, tvrdo som si za ním išla. V maturitnom ročníku sme sa spolu so spolužiačkami zúčastnili konkurzu a ja som bola medzi tými šťastnými dievčatami, ktoré prijali. Nastúpila som v auguste 2015, takže momentálne tancujem v SĽUK-u už ôsmu sezónu.
Ako často trénuješ a ako to na tréningu SĽUK-u vyzerá?
Tancovanie v SĽUK-u je dnes moje zamestnanie. Pracovná doba je každý deň od 9:00 do 16:30, v rámci ktorej máme niekoľko tréningov, skúšok a individuálne doštudovanie.
Začíname tréningom klasického tanca, slúži najmä na rozcvičenie a zahriatie sa. Potom máme charakterový tréning ľudového tanca a nakoniec nás čaká hlavná náplň dňa — spoločná skúška konkrétnych choreografií na najbližšie predstavenia. Okrem toho mávame niekoľkokrát do týždňa tréning zameraný na posilňovanie, koordináciu, rovnováhu a cvičenie Gyrokinesis.
Čo ešte robíš popri SĽUK-u?
Keď som do súboru nastúpila, začala som zároveň študovať aj na VŠMU. Časovo to bolo celkom náročné a musela som mať v škole individuálny študijný plán. Vďaka zhovievavosti a trpezlivosti pedagógov i vedenia SĽUK-u sa mi ju podarilo úspešne skončiť. Momentálne ešte popri tom učím v detskom súbore a takisto kurzy ľudových tancov pre dospelých.
So súborom určite veľa cestujete. Kde všade si sa so SĽUK-om dostala a kde ste s vystúpením zožali najväčší úspech?
V súčasnosti tých zahraničných zájazdov nie je až tak veľa ako kedysi. Osobne som mala možnosť sa dostať so SĽUK-om na Sicíliu, do Švajčiarska, Srbska, Chorvátska, Poľska, Maďarska, Čiech či Paríža a Dubaja.
Jeden z najväčších zážitkov bolo vystúpenie na Sicílii, kde sme tancovali vonku na vyvýšenom mieste s výhľadom na more. Diváci sa s nami chceli fotiť, pýtali si autogramy, cítili sme sa ako hviezdy. Taktiež nezabudnem na úžasnú atmosféru a divákov na MFF Strážnice či festivale Tatra Flowers.
Zdá sa, že naše ľudové tradície upadajú. Vidíš budúcnosť a vývoj ľudového tanca na Slovensku pozitívne, alebo je čoraz menší záujem napríklad aj o účinkovanie v SĽUK-u?
Myslím si, že folklórna komunita sa stále snaží vymýšľať niečo, aby pritiahla aj mladých. Rôzne akcie, festivaly či aktivity na sociálnych sieťach. Treba vychovávať deti k poznaniu našej kultúry a koreňov, aby sme mali aj naďalej niekoho, kto bude naše tradície zachovávať.
Čo sa týka ľudového tanca, upadá oň záujem najmä u chlapcov. Absencia mužských tanečníkov je vo folklórnych súboroch bežná. To sa odzrkadľuje aj na konkurzoch, kde klesá počet mužských záujemcov o prácu tanečníka v SĽUK-u.
Ako ovplyvnil ľudový tanec tvoj život mimo súboru?
Keďže v SĽUK-u spolu trávime väčšinu nášho času – či už na vystúpeniach, tréningoch alebo zájazdoch – stáva sa z nás rodina. Vznikajú priateľstvá či lásky na celý život. Aj ja som ich tam niekoľko našla a som za to vďačná.
Ľudový tanec je náplňou mojej práce, venujem sa mu aj vo voľnom čase ako pedagóg a vyhľadávam zábavu, ktorá je spojená s ľudovou hudbou, spevom i tancom. Folklór sa stal pre mňa životným štýlom.
Zdieľať na
Zdieľaní