#Inšpiráce na svoje príbehy čerpá v justičnom prostredí, v ktorom pôsobí mimo svojej literárnej činnosti. Na knižnej scéne ju môžeš poznať pod pseudonymom, ktorý jej dáva spisovateľskú slobodu. Na tvorbu svojich diel nemá toľko času, koľko by si priala, no aj napriek tomu ponúka knižnému trhu príbehy, ktoré čitatelia zbožňujú. Sara Mia Velinská je slovenskou autorkou, ktorá debutovala prakticky prednedávnom.
Ak ťa pozadie jej tvorby zaujíma viac, autorka sa s nami podelila o viaceré pikošky.
Ako by si sa predstavila čitateľom, ktorí ťa nepoznajú? Cítiš sa viac ako spisovateľka, alebo je to len jedna z tvojich tvárí?
Som úplne obyčajná mama, manželka, dcéra, sestra, právnička – s každodennými výzvami, bez patentu na ich riešenie. Spisovateľke zostáva miesto niekde na konci tohto zoznamu. Je to skôr moje alter ego, ktoré počas tvorivej fázy prevezme nadvládu, ak mu to okolie dovolí. Spája však v sebe všetky spomenuté „disciplíny“, ktoré prirodzene ovplyvňujú výsledok mojej tvorby.
Priala by som si mať viac času na písanie, ale práca mi to jednoducho nedovolí. Závidím v dobrom všetkým kolegom, ktorí dokážu vyprodukovať viac ako jeden román za rok. Ja horko ťažko „zarodím“ raz za rok. (úsmev)
Nie je tajomstvom, že používaš pseudonym. Prečo je to tak?
Už som niekde spomínala, že pseudonym mi poskytuje slobodu a ochranu. Slobodu v tvorbe, keďže tak ako každého autora i mňa inšpiruje moje okolie a ľudia, ktorých poznám. Niektorí z nich by sa v istých charakteroch našli a neboli by polichotení (úsmev).
Pseudonym zároveň chráni moju rodinu (a mňa na mojej pracovnej pozícii) pred prípadnými nepriaznivými dôsledkami spisovateľskej záľuby, ktorá je často veľmi intímnou a surovou výpoveďou.
Isteže by bol príjemný priamy kontakt s čitateľmi vo všetkých pekných podobách, no zatiaľ sa nechcem vzdať absolútnej autorskej slobody. Verím však, že čitatelia ma dôverne spoznávajú prostredníctvom mojich príbehov, aj keď nepoznajú moju tvár.
Čo bolo impulzom k tomu, aby si začala písať svoju prvú knihu?
Niekedy v pätnástich sme s najlepšou kamoškou napísali román len tak pre nás. Bola to fanfiction na jednu z chlapčenských hudobných skupín. Potom som na dlhé roky s tvorbou skončila.
Moju prácu tvorí okrem diskusií s právnikmi aj neustále čítanie, analýza a písanie právneho textu. Je to taký argumentačný mixér, ktorý ťa dennodenne zomelie, vysaje a večer vypľuje, takže po návrate domov som nemala chuť zosmoliť ani nákupný zoznam, nieto ešte román.
Nanajvýš som bola schopná si večer v posteli otvoriť knihu a do desiatich minút zaspať. Lenže potom prišlo obdobie čítacej krízy – žiadna kniha nedokázala udržať moju pozornosť. V jeden večer som odložila niekoľký román v poradí, otvorila laptop a napísala prológ Pomsty.
Tak to celé začalo – zistila som, aké oslobodzujúce a napĺňajúce je literárne tvoriť, ešte k tomu s vedomím, že tým niekoho potešíte. Tvorivá energia je krásna droga s blahodarnými účinkami. A dokonalý reset popri práci…
Čítaš knihy vo svojom voľnom čase? Máš nejakých obľúbených spisovateľov, ktorí boli pre teba vzorom?
Vždy sa snažím nájsť si čas na dobrú knihu. Mojimi obľúbenými autorkami sú Elena Ferrante a Donna Tartt. Ich diela ma dokážu strhnúť, nútia ma premýšľať a spoznávať sa. Najmä pri Ferrante mám pocit, že vidí do hĺbky ľudskej duše, že mi rozumie viac, ako si rozumiem sama. V tom je jej genialita.
Pri oboch autorkách oceňujem, že hoci píšu inteligentné príbehy, nesnažia sa prvoplánovo filozofovať. A napriek tomu čitateľa obohacujú bez toho, aby umelo predvádzali svoj intelekt (s čím sa naopak občas stretávam v niektorých súčasných dielach, ktoré sa radi označujú za kvalitné). Iba cez samotný príbeh a náhľad do myšlienok postáv prinútia čitateľa premýšľať či dokonca filozofovať, to je pre mňa ozajstný kumšt.
Kto je tvojou najväčšou podporou a motiváciou?
Rodina, čitatelia, vydavateľstvo.
Manžel nie je žiadnym fanúšikom romantickej literatúry, no je perfekcionistom, čo sa prejavuje napríklad tak, že číta rukopisy dovtedy, kým nevychytá aj poslednú chybičku. Kým jeho negatívne feedbacky sú dosť výživné, tie pozitívne sú biedne – keď sa mu nejaká kapitola páči, povie iba „super to bolo“. Nič viac z neho nevyžmýkam (úsmev).
Zato feedbacky mojich čitateliek, to je iná paráda. Milujem ich! Sú nesmierne dôležitým hnacím motorom pre každého autora. Keďže som posadnutá tým, aby reálie použité v príbehoch čo najvernejšie odrážali skutočnosť, pomáhajú mi napríklad aj odborné debaty s mojou kamoškou – trestnou sudkyňou.
Nesmiem zabudnúť na moju skvelú beta-readerku Val, ktorá je knižná blogerka na Instagrame, známa pod menom #vknihach. Jej postrehy počas tvorby Bossa boli pre mňa veľmi cenné.
Oporu som našla aj v mojom vydavateľstve Moderné romány. Pragmatické rady jeho šéfky, ktorá má bohatú skúsenosť, nadhľad a zároveň pochopenie pre autorské ego, je presne to, čo má tvoriť pevný podstavec autorskej tvorby.
Bol proces tvorby prvej knihy náročný? Ako dlho ti trvalo vytvoriť ju od prvotného nápadu až po uvedenie na trh?
Áno, fyzicky náročný. Písala som po nociach, keď som uložila deti na spánok. Bola to eufória, ktorá trvala rok a odrazila sa na hrúbke Pomsty (úsmev). Ďalší polrok som ju potom skracovala a popritom písala ďalší román Prokurátor a ja.
Rodina na mňa pozerala pochybovačne, ako môžem investovať toľko energie a nadšenia do niečoho, čo možno nikdy neuzrie svetlo sveta. No ja som si možnosť, že by sa moje príbehy nevydali, nijako nepripúšťala, hoci som si nikdy neotestovala reakciu publika trebárs prostredníctvom Wattpadu. Asi to bolo naozaj iba silou endorfínov, pretože nájsť vydavateľstvo, ktoré zdieľa aspoň časť nadšenia autora, nie je vôbec jednoduché.
Aký to bol pre teba pocit, keď si vydala svoju prvú knihu?
Moja prvotina je Pomsta, ale vyšla až druhá v poradí. Prvý vydaný román bol Prokurátor a ja. Cítila som nadšenie, že ten wordový dokument, ktorý som už od neustáleho vylepšovania poznala naspamäť, sa zhmotnil do trojrozmerného, hmatateľného pokladu s uhladenou kultúrou a nádhernou vôňou.
A zrazu tie mesiace práce a plávania v mojom imaginárnom svete dostali zmysel. Na druhej strane som bola, pravdaže, v napätí, ako bude román prijatý.
Bolo písanie aktuálneho románu pre teba ľahšie alebo zložitejšie?
Bolo celkom zložité urobiť hlavného hrdinu z postavy, ktorá bola v Prokurátorovi skôr negatívnou. Snažila som sa nájsť tú správnu hranicu, aby zostal sám sebou – zachoval si svoju temnú stranu a zároveň si našiel cestu k čitateľovi, stal sa preňho sympatickým.
Tvorba tretej knihy však bola ľahšia v tom, že po dvoch románoch som bola predsa len o trochu viac „vypísaná“ ako pri prvom. Čo môže byť na druhej strane aj nebezpečné, aby som neskĺzla do overených „receptov“, rutiny, a nezačala sa vykrádať. Netlačiť na pílu v humore, v romantických scénach a pri zápletkách neťahať realitu za vlasy, neurážať čitateľa.
Sú to moje osobné autorské výzvy. Prísť vždy s niečím novým, hoci aj za cenu horšieho prijatia v publiku, nepísať „na objednávku dopytu“, ale vydať zakaždým to najlepšie zo seba, a zostať pritom originálny – to je presne to umenie, pred ktorým treba mať rešpekt. Či to dokážem, ukáže budúcnosť…
Čo je pre teba najväčšou inšpiráciou v tvorbe?
Inšpirácia je všade okolo mňa, stačí len hľadieť na svet s vnímavými očami a otvorenou mysľou. Ľudia sú bezodným zdrojom námetov pre rôznorodé charaktery.
Pokiaľ ide o samotný príbeh a zápletky, tam už zapájam primárne fantáziu. Napríklad, v jedno leto som v Španielsku stretla profesionálnu taliansku tanečnicu. Volá sa Vanessa Specchia a nájdete ju aj na Instagrame. Videla som jej vystúpenia a hneď som vedela, že moja ďalšia hrdinka bude drobná tanečnica.
O dva týždne neskôr som niesla vrece nepotrebného oblečenia do rómskej osady v jednej tatranskej obci a do cesty sa mi priplietlo malé nádherné rómske dievčatko. Malo karamelové kučierky a neskutočne hlboké oči ako trnky. Boli pátravé, úprimné a mali nevídanú iskru. Tak sa zrodila moja Nina.
Prezraď nám, ako vyzerá deň alebo bežný harmonogram spisovateľky? Kedy sa ti píše najlepšie?
Moja predstava je ráno vstať v romantickom domčeku na pláži alebo v horách, ísť si zabehať, dať si výdatné raňajky a s kávou sa posadiť za monitor… Realita?
Ráno vypravím deti do školy, letím do práce, po práci do kuchyne variť večeru, kde sa s deťmi rozprávame o tom, čo zažili cez deň. Keď sa pred spaním utiahnu do svojich izieb, mám čas pre seba. Spravidla som však taká unavená, že ma do pár minút uspí kniha alebo telka.
Píšem iba počas víkendov alebo cez dovolenku. Ale keď už píšem, nepotrebujem žiadne špeciálne prostredie ani jedlo. Iba hudbu, žuvačky a trochu cukru, najlepšie v čokoláde. Dokázala by som sa sústrediť aj uprostred cirkusovej manéže.
Venuješ sa tvorbe romantických románov. Prečo je tento žáner tvojou srdcovkou?
Priznám sa, že pre mňa ako čitateľku nie je tento žáner srdcovkou. Napokon, už mená mojich obľúbených autoriek nasvedčujú, že romantiku ako takú v literatúre primárne nevyhľadávam, no ani sa jej nestránim. Keď už po nej siahnem, tak skôr v podobe historického románu alebo romance.
Je teda trochu paradoxom, že píšem romantiku, hoci treba povedať, že ani Prokurátor a ja, ani Boss a ja nie sú čistokrvnou romantikou. Ide aj o spoločenské romány vzhľadom na témy, ktoré v nich riešim, a ktoré nie sú spomenuté okrajovo, ale sú významnou súčasťou deja a zápletiek.
Na druhej strane sa nebránim ani milostným scénam, pretože patria k životu postáv a ja sa ho snažím podať veľmi otvorene a úprimne.
Plánuješ sa v budúcnosti posunúť aj iným smerom alebo zostaneš verná „romantickej literárnej klasike“?
Nie som si istá, čo spadá pod tento pojem, preto nebudem špekulovať, či tam patrí moja tvorba, ale poviem to takto. Plánujem sa posúvať v štýle, v narácii, vo vierohodnom opise charakterov a medziľudských vzťahov.
Bez ohľadu na to, v akom žánri sa budem pohybovať, chcela by som, aby pre čitateľov boli moje knihy emočným zážitkom a zároveň, aby v nich našli odraz našej doby a objavili realistické osudy, ktoré si zapamätajú a radi sa k nim vrátia. Asi niet pre mňa ako autorku krajšej odmeny, ako keď mi čitatelia píšu, že sa im príbeh dostal pod kožu, alebo že ho čítali viac ako raz.
Recenzie čitateľov na tvoju knihu „Boss a ja“ sú veľmi milé a plné podpory. Čakala si takýto support od ľudí v čase, keď kniha vznikala?
Niečo také sa nedá čakať. Autor ide s každou knihou na trh s malou dušičkou, ako zapôsobí na čitateľov. Je to vždy vabank – môžete v tom príbehu nechať aj dušu a napriek tomu môže mať vlažné ohlasy. O to viac ma, samozrejme, teší, ak sa kniha páči.
Je to, akoby mi naraz porozumeli stovky ľudí, akoby sme sa na chvíľku ocitli na rovnakej vlne. Je to čarovné a návykové, no zároveň veľmi zaväzujúce. S úspechom sa zvyšujú očakávania a z knihy na knihu je stále ťažšie ich naplniť.
Ako by si túto knihu opísala čitateľom? Čo ich čaká, keď sa rozhodnú po nej siahnuť?
Čaká ich príbeh vášnivého vzťahu, ktorý sa nemal stať – medzi mladou sudkyňou a obávaným mafiánom. Spôsobí smršť v životoch hlavných hrdinov a ich blízkych. Stojac na morálnej križovatke bojujú s vlastným strachom a hľadajú silu ísť proti očakávaniam spoločnosti aj podsvetia.
Izabela sa vyrovnáva s predsudkami, s korupciou, s falošnou tvárou elity, a to aj na mieste, ktoré by malo byť etalón morálky – v justícii. Marcel bojuje s démonmi z minulosti, hľadá cestu, ako sa z nej vykúpiť a ochrániť pritom svojich najbližších. K tomu všetkému sa po nich načahujú chápadlá podsvetia. Ak sa pýtate, prečo za takýchto okolností nešli od seba a ako toto mohlo dopadnúť, odpovede určite nájdete v knihe.
Aké máš teda plány do budúcnosti?
Veľmi prosté. Byť oporou rodine, tráviť s ňou čo najviac času. Nájsť si viac priestoru na oddych, šport, prírodu. Čítať knihy, ktoré ma obohatia. Vyhľadávať spoločnosť úprimných, vyrovnaných a prajných ľudí, ktorí šíria pozitívnu energiu. A pritom písať, pravdaže (úsmev).
Zdieľať na
Zdieľaní