#Katarína, ktorá tvorí pod značkou @pridavkova_art, je talentovaná slovenská umelkyňa. Jej pozoruhodné obrazy sú inšpirované najmä exotikou krajín, v ktorých žila, a jej tvorbu zdieľali už aj mnohé zahraničné médiá. Jej cesta však nebola jednoduchá, párkrát padla aj vyhorela, ale každá skúsenosť ju vnútorne obohatila. Čo všetko nám o sebe a svojej tvorbe prezradila?
Aké boli začiatky tvojej tvorby, tvoja prvotná cesta k umeniu?
Vzťah k tvoreniu ako takému sa vo mne vyvíjal od raného veku. K učeniu a podrobnejšej analýze umenia som sa dostala až vo veku 14 rokov, kedy som sa rozhodla ísť na strednú umeleckú školu.
V 15 to nabralo vážnejšie obrátky. Vedela som, čo chcem, vyvíjala som na seba nátlak. Viete, nie som taký ten talent „od prírody“. Predtým som nechodila na nijakú ZUŠ-ku. Fantáziu som mala veľkú, avšak jej pretavenie do vizuálnej a fyzickej podoby bolo a stále je neľahké. K umeniu sa v podstate ešte stále dostávam. Byť umelcom je beh na dlhú trať.
Kedy sa tvoj koníček zmenil na profesionálnu činnosť?
Dá sa povedať, že od 16 rokov. Už vtedy som pracovala popri škole, no po vysokej škole to nabralo ten pravý „dospelácky“ zvrat. Zo dňa na deň som odišla z magisterského stupňa na akadémii umení a presťahovala sa do Indonézie. Bol to neuveriteľný skok do neznáma plný driny, stresu, no vnútorne obohacujúci.
Musím priznať, že som vďačná za svoj možno trošku tvrdší prístup. Práve vtedy som sa naučila, aké dôležité je využiť čas a krok po kroku si tak budovať cestu k profesii. Padala som veľa. Mohla som si dovoliť veľa pádov, keďže ako študent som nebola na sebe finančne závislá.
Čo ťa ako človeka najviac ovplyvňuje pri tvorbe?
Predovšetkým realita, ktorou som obklopená. Vnímam ju cez akýsi „filter“. Je to krásna spolupráca zraku a mysle. V poslednej dobe čerpám najviac zo života v zahraničí, kde som pár rokov žila ako umelec na vlastnej nohe. Pôsobila som v Indonézii, Španielsku či Taliansku. Práve tvaroslovie exotickej krajiny ponorené do hmlistých kabátov ovplyvnili vzhľad mojej aktuálnej tvorby.
Precestovala si teda kus sveta, kde všade si bola?
Po 6-ročnom štúdiu v Ružomberku nasledovalo štúdium na akadémii umení v Banskej Bystrici na katedre maľby. Práve tu sa mi naskytla možnosť študovať cez program Erasmus. Je to skvelá príležitosť pre tých, čo nemajú finančné prostriedky. Škola ich dokáže podporiť v štúdiu mimo krajiny. Rozhodla som sa pre Španielsko. Malorka ma nakoniec zaujala tak veľmi, že som v Palme absolvovala aj stáž.
Čo sa týka života v zahraničí, po ukončení štúdií som žila vcelku minimalisticky – pár kusov oblečenia, dvoje topánok, počítač, foťák. Farby a plátna som si kupovala na mieste. Obrazy som posielala zákazníkom z miesta, kde som sa práve nachádzala, a to bezpečným servisom. Osem mesiacov som strávila v Indonézii, Thajsku, Singapure, potom nasledovalo Taliansko. Na Malorke som žila dokopy vyše dva roky.
Viem, znie to idylicky. Ale bolo to jedno z najstresujúcejších a zároveň najproduktívnejších období môjho života. Pracovala som sedem dní v týždni, 11 až 17 hodín denne. Základom týchto ciest bolo nedovoliť im narušiť moju pracovnú rutinu, ktorá je dôležitou zložkou elixíru sna.
Mala si niekedy ako umelec krízu, v ktorej si spochybňovala napríklad sama seba?
Samozrejme, mala, mávam a chcem mať. Spochybňovanie seba samého je potrebná negácia, ktorá vedie k pozitívnemu výsledku. Taktiež som počas tých rokov párkrát vyhorela. Je však dôležité poznať, zažiť a rozlišovať aj takéto „stavy“ mysle, tela a ducha.
Čo ty a kritika z okolia?
Možno to bude znieť zvláštne, no kritiku som vždy brala pozitívne. Má v mojej tvorbe totižto dôležitú úlohu. Formovala a formuje ju do toho, čo robím dnes. Radím sem aj sebakritiku, triezvy pohľad a názor na vlastnú prácu.
Kritiku je dôležité prijať a oceniť rovnako ako chválu. Očakávam ju zakaždým, keď vykonám nejakú akciu (napríklad pridám príspevok, článok a podobne).
Čo všetko so sebou prináša práca človeka, ktorý tvorí?
Ono sa to veľmi líši vo fázach kryštalizovania tvorby. Popravde, prvé roky práce to bolo iba vzdelávanie, samoštúdium, práca s klientmi, administratívna práca a podobne. Neskôr sa pridružilo už aj zdieľanie fotografií a videí na sociálnych sieťach, písanie článkov a iné záležitosti, ktoré dokážu zhltnúť veľkú časť pracovnej náplne kreatívca a nie sú až také záživné ako samotné maľovanie.
Pomáha tradičnej maľbe štetcom aj fenomén sociálnych sietí?
Určite áno. Internet je miesto, kde sa zo dňa na deň môže vaša tvorba stať virálnou a urobiť tak veľký boom. V dnešnej dobe sa všetko pomerne dosť posudzuje cez sociálne siete, keďže práve tam môže umelecký prejav získať na hodnote.
Keď dielo vzniká, je cenné mať ho zaznamenané, či už formou fotografií alebo videa. A tým myslím i jeho postupný vznik, nielen finálnu verziu. Následne viem s týmito výstupmi ďalej pracovať a obohatiť tak aj sledovateľov. Tu pre mňa platí, že čím viac sa obsah šíri medzí ľudí, tým väčšia šanca je osloviť potenciálneho zákazníka.
Čo je tvojou najobľúbenejšou časťou života umelca?
Pre mňa ako človeka tvoriaceho je to možnosť realizovať sa, hľadanie seba samého v tvorbe. Tá rovina, keď je človek k sebe sebakritický, pokorný a dokáže akceptovať názor iných. Keď to stratí, tak je to celé o ničom.
Na tvojich obrazoch nezvyknú byť postavy, však?
Myslím si, že práve preto majú tieto krajiny svoje zvláštne čaro, atmosféru. Vyvolávajú otázky: „Kto postavil tie záhadné mestá? Kto ich vlastne obýva alebo obýval?“ Práve to ma na tom fascinuje – určitým spôsobom divákovi rozrozprávať a nedokončiť príbeh, nechať ho rezonovať v jeho mysli.
Na niekoho môžu moje maľby vplývať až postapokalypticky, aj vzhľadom na „útržky“ architektúry vytŕčajúce spoza kopcov a stromov. Niekto vidí krajinu, ktorá zaniká, iný zas takú, ktorá sa buduje.
Všimli sme si, že si svoju tvorbu rozšírila aj o tlačené obrazy, povieš nám viac?
Tlačené reprodukcie na plátne sú veľmi obľúbené. Nielenže pôsobia takmer ako maľovaný obraz, ale ešte sú aj cenovo dostupnejšie širšej verejnosti.
Aj toto je jeden zo spôsobov, ako tvorbu dostať viac medzi ľudí. Tlačené obrazy sú obľúbené nielen ako dekorácia pre seba, ale často ich klienti kupujú ako darček pre blízkych, čo ma, samozrejme, teší.
Na ktoré svoje dielo alebo životný úspech ste najviac hrdá?
Ak by som, si mala vybrať jedno dielo, tak je to určite moja bakalárska práca „GROW UP“ z roku 2015 , ktorá pozostáva z 26 miniatúrnych domčekov. Tento projekt bol inšpirovaný španielskymi uličkami, kde som istú dobu študovala na akadémii umení a neskôr žila dva roky.
Pri tomto projekte som použila veľa identického materiálu z miesta, ktorý som našla v uličkách Palmy – súčiastky zo starého televízora, skrutky, tyčinky z lízaniek, úlomky plastov a pod. Mám rada „chudobné“ materiály, nepoužívané a doslova človekom už odmietnuté. Snažím sa im vdýchnuť dušu i keď podľa mňa majú svoj príbeh, len ho treba oživiť.
Tento projekt som poňala ako osobný suvenír – preto bol symbolicky nainštalovaný formou uloženia miniatúr na policu. Ako keď niekto príde z dovolenky a vystaví si doma suvenír.
Veľmi ma potešilo, že moje drobné domčeky boli objavené zaujímavým projektom v Hong Kongu prostredníctvom medzinárodnej platformy Behance. Oslovili ma na spoluprácu s vydavateľstvom, tak sa objavili 3D miniatúry v knihe „ALCHEMY“ – Arts and Crafts of illustration.
Spomínané miniatúry dokonca často zdieľali veľké stránky na Facebooku, napríklad Bored Panda, handmade či medzinárodné weby o architektúre, na Pintereste, no niekedy bez uvedenia autora. Odvtedy sa na fotografiách mojich prác objavili malé vodoznaky, ktoré odkazujú na to, kto ich „stvoril“ (úsmev).
Taktiež ma teší, že sa moja tvorba dostáva čoraz viac do povedomia nielen v zahraničí, ale aj doma. Nedávno ma neskutočne potešilo, že dva z mojich najnovších obrazov kúpil raper Separ. Beriem to ako neskutočnú poctu, keďže sama obdivujem jeho tvorbu, osobnosť a celkový prejav.
Zdieľať na