#David Slovák má Slovensko v malíčku. Počas dekády dal takmer pol milióna kilometrov a navštívil každé jedno zo 141 slovenských miest. Minulý rok dokonca prešiel našu rodnú hrudu na elektrickej motorke za týždeň a jeden deň!
Ktoré mestá sa mu vryli pod kožu, ako sa Slovensko mení od západu na východ, ktoré skryté poklady odporúča, kam by poslal digitálneho nomáda či mladého batôžkara – a máme sa v našich končinách ozaj tak zle, ako si často namýšľame?
Ako vznikla myšlienka navštíviť všetky slovenské mestá?
Po Slovensku aktívne cestujem už vyše desať rokov, ale navštíviť všetky mestá mi napadlo po tom, čo sme s kamošom od roku 2015 cestovali po Európe. Povedal som si: Je super, že viem, čo si pozrieť v Estónsku či ako vyzerá albánska riviéra, ale neviem, čo je v takom Trebišove alebo že Lipany sú vôbec mesto. Preto som nechcel byť cestovateľ typu „odfotím sa pri tabuli a mám odškrtnuté“ (smiech).
Ako to vyzeralo v praxi a ako dlho ti trvalo všetkých 141 miest navštíviť?
V roku 2018 mi manželka dala na narodeniny klasickú rozkladaciu mapu Slovenska, kde som si začal značiť prejdené cesty a navštívené mestá. Nemalo to však žiadny „tour plán“, proste som sa – či už v rámci voľného času alebo pracovne – v nejakom meste ocitol a snažil som sa zistiť, čo zaujímavé tam môžem vidieť.
Aby som sa zorientoval v znalostiach z vlastivedy štvrtého ročníka, používal som zoznam slovenských miest na Wikipédii. Ešte v tom roku som doklepol asi 30 miest, ktoré mi zo zoznamu chýbali, predsa len, v Trenčíne som bol párkrát do mesiaca, ale také Medzilaborce som až tak často poruke nemal.
Do všetkých miest sa stále rád opakovane vraciam, ročne sa vrátim asi do 90 percent našich miest. Mimochodom, ak by chcel niekto spraviť „speedrun“ na všetky naše mestá, dá sa to stihnúť za nejakých až 10 dní, a nie dekádu.
Cestovalo sa ti po Slovensku pohodlne?
Čo sa týka bezpečnosti, nepostrehol som, že by sme boli niekde mimo priemeru. Odomknuté auto v meste nenechám, ale zase sa nemusím báť, že by ma na každom druhom kroku chcel niekto okradnúť.
Keďže cestujem primárne autom, musím povedať, že naše cesty síce kvalitou asfaltu nie sú až také super, ale výhľady, ktoré máme, rozhodne stoja za to. Či už to je prechod cez Banské, polia na Záhorí alebo naša „Route 66“ od Tatier až po Šahy.
Misiu sa ti medzičasom podarilo dokončiť. Ktoré slovenské mestá sú tvoje najobľúbenejšie a prečo?
Vynechám Košice, Bardejov a Banskú Štiavnicu, lebo tie sa za topku považujú aj bez môjho odporúčania. Skôr by som sem dal Holíč, Komárno alebo Svidník. To sú skvelé príklady miest, ktoré možno nie sú až také vychýrené, ale každé má čo ponúknuť –- minimálne na jednodňový výlet. Či už je to kultúra, múzeá, stavby alebo iné zaujímavosti.
Spomenieš si na zážitok, ktorý ti počas tisícok kilometrov utkvel v pamäti? Možno aj zmenil tvoj život?
Život mi zmenilo samotné cestovanie – napríklad vďaka Instagramu som spoznal strašne veľa super ľudí, nehovoriac o tých miestach, o ktorých teraz môžem s nadšením rozprávať.
Zážitkov na celý život je hrozne veľa. Napríklad, keď som ako posledné mesto navštívil Tornaľu, tak bol december a ja som sa tam pri húfniciach váľal v snehu a reval od dojatia (smiech). No a napríklad minulý rok som prešiel na elektromotorke z Novej Sedlice do Záhorskej Vsi. Ustrelený nápad sa premenil na asi najlepších tisíc kilometrov naprieč Slovenskom, aké som kedy absolvoval.
Mal si možnosť navštíviť každý kút Slovenska — kde si našiel najpriateľskejších a kde najmenej príjemných Slovákov?
Tu reálne platí stereotyp, že čím je človek viac na východe, tým príjemnejších a pohostinnejších ľudí stretáva. Ale tiež platí, že človek ide do šenku niekde na Liptove a domáci mu buď chcú dať jednu do nosa za krivý pohľad, alebo sa s nimi opije a má nových najlepších kamarátov na svete (smiech).
Máme množstvo krásnej prírody aj architektúry. Ktoré skryté poklady Slovenska podľa teba prehliadame?
Technické pamiatky, hlavne spojené s ťažbou. A kostolíky na Gemeri. Celý Gemer si napríklad zaslúži oveľa viac pozornosti. Krásna je napríklad príroda v okolí Vršatca alebo Polonín. Len na Slovensku máme trochu klapky na očiach, čo sa týka prírody. Tatry, Fatra a vybavené. Našťastie, za posledné roky sa rozmáha turizmus aj v menej vychytených lokalitách. Veľmi nenápadný je napríklad prírodný kostolík za obcou Debraď alebo kúpanie v jaskyni v Sklených Tepliciach.
Decká túžia po dovolenkách v exotike, no doma je predsa len doma. Ktoré miesta na Slovensku by mal podľa teba každý pravý Slovák navštíviť aspoň raz za život?
Nečudujem sa. Letenka krížom cez celú Európu často stojí menej než vlakový lístok z Bratislavy do Košíc. A každý, kto precestoval viac než päť a pol krajiny, si už na Instagrame zakladá travel blog.
Občas hovorím, že každý Slovák by mal aspoň raz za život navštíviť minimálne každé krajské mesto. To je myslím taký ozajstný základ. Namiesto umelého wellnesu skús pozrieť niektoré naše naozajstné kúpele, ktoré ti zdravotne aj skutočne pomôžu. Namiesto insta fotky vína v Paríži skús pozrieť tokajské pivničky. Na východe máme takmer každých 100 km nejakú pamiatku UNESCO, nebavia ťa drevené kostolíky? Utekaj pozrieť Spišský hrad.
Keby si mal poslať na konkrétne miesto na Slovensku štvorčlennú rodinku, slobodnú ženu hľadajúcu dobrodružstvo, digitálneho nomáda a mladého batôžkara, ktoré miesta by si im odporučil?
V tých veciach pre rodinu sa začínam orientovať až teraz, keďže polročný syn nám trochu mení štýl výletov. Ale čo takto výlet na Modrý Kameň? Decká budú mať radosť z bábkarského múzea a rodičom sa môže vrátiť trauma z Raťafáka plachty, ktorý tu odpočíva (smiech).
Baby môžu pozrieť napríklad múzeum Andyho Warhola v Medzilaborciach, ale dobrodružstvo môžu nájsť aj na ferratách okolo Martina. Digitálny nomád si môže ísť spraviť do Stropkova selfíčko pred Teslu alebo pracovať z čajovne na kopci Banskej Štiavnice. Skvelý internet a signál máme na Slovensku takmer všade.
A batôžkar nemusí práve prejsť 770 km po SNP-čke. Môže sa pobaliť a vyskúšať prejsť busom a vlakom zo Záhorskej Vsi do Novej Sedlice. Ak ráno o piatej vyrazí, večer už môže byť na samom východe.
Množstvo ľudí na život na Slovensku frfle. Máme sa tu skutočne až tak zle, ako sa hovorí?
Podľa áut, čo jazdia po uliciach, sa máme očividne super. Robím si samozrejme srandu. Nemožno porovnávať podmienky pre život v Bratislave či Trnave s Jelšavou alebo Kráľovským Chlmcom. Každý deň v týždni som v inom kúte Slovenska pracovne a je hrozne smutné, ako súčasný svet v rôznych regiónoch vnímajú firmy a samotní ľudia.
Na druhej strane je tiež v našej mentalite kúpiť si s tisíceurovým platom 40-tisícové auto, aby som spravil dojem na suseda a potom nadávať na štát, že mi nezostávajú peniaze. Ale tak, to frflanie máme asi trochu v krvi. Kedy si bol naposledy vonku s niekým, kto sa mal natoľko duševne v pohode, že na niečo alebo niekoho nefrflal?
Dobre, spýtam sa inak, na čo slovenské by sme však mali byť právom hrdí?
Buďme radi za kultúru a kultúrne dedičstvo. Nenechajme vymiznúť veľkonočné zvyky, zabíjačky, stavanie májov, svätojánske ohne, chodenie Lucií po dedinách. Podporujme folklórne akcie, učme sa o našej histórii. A buďme hrdí na to, že aj keď má Slovensko svoje muchy, nemáme tu hladomor, vojnu, diktatúru. Buďme radi za slobodu. Bez ohľadu na to, čo píšu mudrlanti v komentároch.
Zdieľať na
Zdieľaní