#Medzi ľuďmi sa rozšíril zvláštny fenomén. Možno si si to všimol aj ty. Máš pocit, že ti stále niečo chýba a že niečo potrebuješ. Nazýva sa to potreba, ktorá je definovaná ako pocit nedostatku, ktorý človek potrebuje odstrániť.
Túto poučku si mimochodom pamätám ešte z čias strednej školy. Ale nie o tom som chcela. Čoraz viac sa stretávam s ľuďmi, ktorí mi pri otázke „Ako sa máš?“ odpovedia, že dobre, ale nie je to ono. Že im niečo chýba. Sami nevedia popísať, čo konkrétne.
A tak sa vydávajú na tour de obchody a nakupujú hlava nehlava, aby zistili, že nie, toto nie je to, čo potrebovali. Lebo kúsky látky ťa možno potešia na milisekundu v skúšobnej kabínke, ale nenaplnia na dlhšie obdobie. To isté platí aj pri kúpe nového auta či mobilu. Stále ide len o materiálne veci, na ktorých sa nedá zakladať.
Mnohí tiež vo veľkom využívajú akcie na letenky a rozhodnú sa cestovať. Je to skvelé, spoznávajú a užívajú si. Dnes už nie je problém byť zo dňa na deň v New Yorku alebo na Bali, zajednať si výlet k pyramídam alebo objavovať iný z divov sveta. Cestovanie ťa dokáže naplniť v momente, keď ho prežívaš a chvíľu potom. Ale čo ďalej? Keď si splníš jeden, dva, či tri cestovateľské sny, zrazu ti už tá cesta lietadlom nepríde taká zaujímavá ani balenie sa na dovolenku také vzrušujúce.
To isté platí aj keď niekto trávi celé dni tým, že fotí toto a hento a ešte aj ono, len aby na Instagrame získal niekoľko nových lajkov či followerov. Lebo aj on má, aj ona má a mne chýba ešte toľkoto followerov do okrúhleho čísla. A tak hľadajú ten najsprávnejší uhol, miesto, filter. Zrazu ale príde zlom, kedy sa (snáď) človek zasmeje na tým, že je to vlastne celé jedno veľké divadlo bez hlbšieho významu.
No a potom je tu ten najlepší príklad, keď si ľudia uvedomia, že sú síce šťastní aj sami, ale možno by im bolo lepšie, keby po ich boku niekto bol. Ale ak im aj niekto príde do života a všetko je fajn, vynoria sa otázky a pochybnosti. Niekoľko príkladov je určite aj vo vašom okolí. Zrazu sa dvaja ľudia stretli a všetko bolo skvelé, až si klopkali na drevo a neverili, že niečo také môžu zažiť. Teda, až do momentu, kedy si jeden nepovedal, že hups, nejde to nejako rýchlo? Je toto to, čo chcem? A tak sa začali brániť citom a ovládať sa.
Povedala by som, že sa z ľudí stávajú tak trochu detektívi, ktorí stále po niečom pátrajú a niečo alebo niekoho hľadajú. Vieš, čo je ale najvtipnejšie? Že ak to už nájdu, zrazu nevedia, či je to „to“, čo chceli a či je to naozaj ono. Nevedia, čo s tým. A tak sa pýtam, čo ľudia vlastne chcú? Chcú všetko a zrejme nič.
Možno by bolo skvelé, keby sme aspoň občas prestali hľadať. Lebo nech to znie ako klišé, to najkrajšie a najlepšie vážne prichádza vtedy, keď človek najmenej čaká. Potom to však treba vedieť rozoznať a nenechať odísť…
Zdieľať na