NÁZOR: Ako som prestala riešiť, čo si o mne myslia ostatní a zmenilo mi to život

#Jedna z vecí, ktorá nás najviac blokuje, je strach. Práve ten nám nedovolí, aby sme sa stali sami sebou. Čo sa však stane, keď prijmete rozhodnutie, že ho viac nebudete podporovať? Vyskúšala som to a je to jednoduchšie, než sa môže zdať.

Ten najlepší spôsob, ktorým môžete poraziť strach, je postaviť sa mu tvárou v tvár. Len vtedy zistíte, že strach je len prázdna bublina. Samozrejme, nemyslím tým strach spätý s pudom sebazáchovy. Strach z výšky neprekonáme tak, že skočíme z piateho poschodia, ale to vari netreba nikomu vysvetľovať.

Keď sa strach stane kľúčovou emóciou vášho života

Od detstva som sa bála všetkého nového a preto som sa radšej snažila stratiť v dave. Pretože už len predstava toho, že by ma niekto nemal rád, alebo si nedajbože o mne pomyslel niečo zlé, vo mne prebúdzala nočné mory. Chcela som, aby ma mal každý rád. Pretože som bola slušne vychované dievčatko, ktoré robí radosť rodičom. Preto sa učí na samé jednotky (veď čo by na dvojky povedali rodičia mojej spolužiačky), nespieva (pretože spieva falošne a druhí by ju vysmiali), a nakoniec ide na gymnázium, pretože tá škola každému ukáže, že som tá naj.

A tak to išlo až do dospelosti. A viete čo? Všetci v skutočnosti majú tých ostatných v paži. Každý sa trápi tým, čo vy. Čo si o ňom pomyslia ostatní, pričom tým ostatným to je jedno.

Preto som sa nedala ostrihať nakrátko, prestala som sa priateliť s Mišom (pretože slušné dievča sa môže kamarátiť len s dievčatami), nešla na žurnalistiku (pretože novinári sú nechutné hyeny, ktoré sa živia na nešťastí druhých), a verila som tomu, že presne táto cesta ma urobí šťastnou. Bol to jeden obrovský omyl, ktorý za to nestál. Až prišiel deň, keď som to pochopila.

Nikto nikdy nebude kráčať v mojich topánkach

Pochopila som, že vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú s mojím konaním nesúhlasiť. A to bez ohľadu na to, aké bude moje rozhodnutie. Veľmi pekne to vystihuje tento príbeh o dvojici manželov a oslovi:

Keď si na osla vysadol muž, zatiaľ čo žena kráčala vedľa neho, dedinčania bývajúci v dedine, cez ktorú prechádzali, boli zhrození: „Ako to, že muž sa nespráva ako džentlmen? Chúďa žena, musí kráčať vedľa neho.“ Keď si muž vymenil miesto so ženou, ľuďom sa to nepáčilo ani tak. Hovorili si: „On celý deň ťažko robí a ona sa nechá vyvážať ako kráľovná. Vôbec si ho neváži.“ V ďalšej dedine si na osla sadli obaja. Ľuďom to však nedalo: „Chúďa zviera, musí niesť na sebe oboch dospelých. To vôbec nemajú úctu k tomu zvieraťu?“ Z toho vyplýva jedno dôležité ponaučenie. Nech robíme čokoľvek, vždy sa nájdu ľudia, ktorým to bude proti srsti.

Ale viete čo? To vôbec nie je náš problém. Akonáhle som prestala riešiť, čo si kto o mne pomyslí, získala som kvantum energie na podstatnejšie veci, než neustále premýšľať o tom, aby ma mali všetci radi. Už nepočúvam hlas v hlave, ktorý mi zvykol hovoriť blbosti. Pretože som pochopila, že to je zlý radca. Miesto toho sa sústredím na vnútorný pocit. Ten nikdy nesklame. Ak niečo cítim, že mám urobiť a viem, že to bude to najlepšie pre môj vnútorný posun, urobím to. Poviem slová, o ktorých viem, že sú pravdivé. Cestujem, pretože je to niečo, čo som vždy chcela. Stretávam sa s kým chcem a nedbám na zhrozené pohľady. A viem, že byť sama sebou je to najoslobodzujúcejšie na svete. Aj okolie si na to nakoniec zvyklo.

Náš život máme v rukách my sami. Za nás ho neprežije ani naša mama, ani náš šéf alebo susedka. Preto si môžeme vypočuť ich názory, avšak smelo sa rozhodneme tak, ako cítime, že to je to najlepšie. Ten pocit vnútornej slobody, ktorý tým získame, je naozaj na nezaplatenie.