Rapídne chudnutie a balansovanie medzi životom a smrťou: Dojímavý ROZHOVOR s Karolínou, ktorá porazila anorexiu

Karolína R.

#Karolína (20) prežila niečo, čo niektorí z nás nedokážu pochopiť a možno sa s tým ani nikdy v živote nestretnú.  Počas dospievania, kde ako každé dievča riešila svoj výzor, sa jej hmotnosť vyšplhala na trojciferné číslo. Potom ale nastal zlom, radikálny úbytok hmotnosti a do jej života vstúpila pliaga zvaná anorexia. Kajina spoveď spôsobuje zimomriavky.

Aké si mala detstvo?

Myslela som si, že veľmi dobre a že mi nič nechýba. Každý deň som mohla sedieť pred telkou tak dlho, ako som chcela a pri tom som sa napchávala čipsami, ktoré som zapíjala kolou. Cez víkendy sme chodili s ockom a sestrou na prechádzky, čo bol vlastne môj jediný pohyb za celý týždeň. V škole som sa bavila iba s 2 dievčatami, ostatní na mňa prehovorili iba vtedy, keď mi vymysleli nejakú novú prezývku. Pamätám si, že asi dva roky ma volali ,,to veľké teleso“. Moja váha sa vyšplhala na 115 kilogramov.

Už od mala si mala sklon k väčšej váhe, alebo to bolo naozaj iba „vypapkanie“ ?

V škôlke som bola normálna – teda ako moji spolužiaci. Až vo štvrtej alebo v piatej triede som začala veľmi rýchlo priberať, takže to bolo naozaj iba kvôli tomu, že som si každý deň dopriala veľmi veľa jedla.

súkromný archív K.R.

Obdobie puberty je pomerne zložité, čokoľvek sa dotkne dospievajúceho človeka a neodmysliteľnou súčasťou je aj riešenie toho, ako kto vyzerá. Ako si ty prežívala tieto roky?

Rodičia ma neraz utešovali tým, že si slová spolužiakov nemám brať k srdcu, že sú to len hlúpe detské reči. Avšak, keď človek počúva niekoľko rokov takéto reči každý deň, začne rozmýšľať nad tým, či všetci tí ľudia okolo neho predsa len nemajú v niečom pravdu. Ja som si to zobrala k srdcu až tak, že som okrem svojho vzhľadu už neriešila vôbec nič iné. zamerala som sa iba na to, že sa chcem zmeniť, aby tí ľudia už nemali dôvod na to, aby ma vyčleňovali z kolektívu.

súkromný archív K.R.

To, že ťa spolužiaci začali vyčleňovať z kolektívu bol ten zlom, kedy si si povedala dosť, musím schudnúť?

Určite to bol jeden z hlavných dôvodov. Ale ak mám povedať pravdu, neboli to iba spolužiaci, ale aj učitelia. Tí ma volali pampuška, gulička alebo bublinka. Je to smutné, pretože učitelia majú na žiakov veľmi veľký vplyv a deťom by mali ísť príkladom, aj čo sa týka takýchto vecí. Keď deti vidia, že učiteľ zosmiešňuje ich spolužiaka, nevidia nič zlé na tom, ak to budú robiť tiež. Toto všetko hovorím preto, že som sa stretla už s viacerými prípadmi, kedy bolo dieťa šikanované kvôli svojej váhe, učiteľ o tom vedel, no nezakročil práve preto, že tieto urážky považoval iba za hlúpe detské reči. Veľa z nich ani nevie, ako takéto, na prvý pohľad bezvýznamné reči, môžu ovplyvniť psychiku dospievajúceho človeka.

súkromný archív K.R.

Ako sa ti podarilo schudnúť prvé kilá?

Keď som začala chudnúť, mala som 13 rokov. Jeden večer sme s rodičmi a sestrou pozerali film a jedli sme pri tom čokoládové keksíky. Ja som si jeden zobrala a rodinke som povedala, že toto je posledná sladkosť, ktorú si dám do úst a že od ďalšieho dňa budem držať diétu. Na druhý deň ma kamarátka zavolala na hodinu zumby, tak som išla. Veľmi sa mi tam páčilo, no hanbila som sa, pretože som mala pocit, že sa každý pozerá na moje natriasajúce sa brucho. Chodila som na každú hodinu, sladkostí som sa už ani nedotkla, a tak išli kilá pekne dolu.

Nakoniec si zo 115 kíl schudla na 49, čo je pri tvojej výške 176 centimetrov priam alarmujúce. Uvedomuješ si, kedy sa ti strata hmotnosti vymkla spod kontroly?

Bolo to v lete pred tromi rokmi. Sestra si objednala diagnostickú váhu, pretože tiež chcela schudnúť. Začala som sa vážiť každý deň. Spravila som si tabuľku, kde som si zapisovala svoju hmotnosť, BMI, percento svalov a podobné veci, ktoré zmeria takáto váha. Mala som neuveriteľnú radosť z každého strateného gramu. Keď som mala dva dni po sebe rovnakú hmotnosť, jedla som už na ďalší deň zasa o niečo menej, aby to išlo dolu ešte rýchlejšie.

súkromný archív K.R.

Môžeme bez cenzúry povedať, že nastala fáza odmietania jedla, posadnutosť vlastnou váhou, anorexia. Čo sa deje v hlave človeka, ktorý trpí týmto ochorením?

Osoba s takouto chorobou prestáva byť človekom. stáva sa robotom, ktorý je naprogramovaný na neustále počítanie kalórií. Neznášala som samú seba, svoje telo. V mojom prípade to bolo tak, že som sa postupne úplne odrezala od kamarátov, od rodiny. Ráno som vstávala s myšlienkou, že nemôžem pocítiť hlad, pretože keby som sa najedla, znamenalo by to, že som slaboch, ktorý nedokáže splniť cieľ, ktorý si stanovil. Mojim cieľom bolo práve to, že váha musela ísť každý deň dole.

Robila som úplne bláznivé veci, napríklad som si na raňajky pripravila štyri kusy orechov, ktoré som požula, aby som aspoň chvíľu mala pocit, že jem, no potom som to všetko vypľula do smetného koša. Doobeda som cvičila tri, niekedy štyri hodiny. Točila sa mi hlava, zahmlievalo sa mi pred očami, ale musela som to prekonať. Na obed som si dala malý kúsok tofu syra, pretože po cvičení mi od hladu bývalo naozaj zle. No práve ten pocit, že mi bolo zle, ma posúval vpred, pretože to znamenalo, že to robím správne. Poobede som sa hodiny bicyklovala, plávala, behala, proste som robila hocičo, pri čom som pálila kalórie. Na večeru som si dala polovicu cottage syra. To bolo všetko…

Bolo to aj horšie, keď si prestala mať energiu napríklad na cvičenie? Aké ďalšie hrôzy ti priniesla anorexia?

Je to veľmi zaujímavé, no energiu na cvičenie som mala stále. Nebol ani jediný deň, kedy by som nešla cvičiť. Okrem toho som chodila na brigádu, čo bola tiež fyzická práca. Najhoršie to bolo, keď som si večer ľahla do postele. Vtedy ma boleli kosti, svaly, no vlastne ma bolelo úplne celé telo. Nemohla som ležať na chrbte, pretože ten ma bolel najviac, no nemohla som si ľahnúť ani na bok, pretože ma pichali rebrá. Každý večer som asi polhodinu hľadala takú polohu, pri ktorej som ako-tak necítila vlastné kosti a tú odpornú bolesť. Okrem toho som päť rokov nemala menštruáciu. Po každom umytí vlasov som sa bála pozrieť do zrkadla, či mi nejaké vôbec zostali na hlave, až tak mi padali.

súkromný archív K.R.

Ako reagovala rodina?

Rodičia mi neustále dohovárali, no nevedeli, ako postupovať, aby to ešte viac nezhoršili. Stačilo, keď mi povedali iba jedinú vetu, ktorá sa nejako týkala jedla a ja som v tom momente odišla a odmietala som sa s nimi rozprávať. Mamina ma raz nenápadne doniesla k doktorke s tým, že mám ísť na preventívnu prehliadku. Pani doktorka mi povedala, že mám anorexiu a mám začať jesť vyprážané rezne a keksíky. Toto situáciu iba zhoršilo. Ďalšia doktorka, ku ktorej ma mamina dostala, povedala, že to, že som príliš chudá, sa mamine iba zdá, pretože predtým som mala nadváhu a že takých chudých „žížaliek“ ako som ja je všade plno. Takže som v tejto posadnutosti pokračovala ďalej s tým, že som vlastne úplne v poriadku.

súkromný archív K.R.
súkromný archív K.R.

To znie otrasne! Ako sa ti nakoniec podarilo dostať sa z toho?

Ani neviem, kedy presne som si uvedomila, že to už zašlo príliš ďaleko. Stále viac som si všímala pohľady ľudí, ktorí sa na mňa pozerali ako na trosku, na také zúbožené stvorenie. Moja maminka dokonca plakala, keď ma videla v plavkách. Začalo sa to zlepšovať, keď som nastúpila na vysokú školu. Som teraz prváčka a bývam na internáte. Tam na mňa začali pôsobiť ľudia, s ktorými som sa stretávala a ktorí mi hovorili, že vyzerám hrozne.

Začala som teda trochu viac jesť, no a potom začalo ďalšie peklo, ktorým bolo záchvatové prejedanie. Za tri mesiace som pribrala 25 kíl. Nevedela som ovládať svoje chute. Bolo to hrozné. Veľakrát som jedla aj dve hodiny vkuse a ani som si nepamätala, čo všetko som do seba v tom záchvate nahádzala. Ale tá chuť neustále sa prejedať súvisela s tým, že moje telo potrebovalo doplniť všetko to, čo som mu roky odopierala. Ale aj toto sa už, našťastie, dalo do poriadku, ale bolo to naozaj náročné, pretože som sa bála toho, že znova skončím na váhe, na ktorej som začínala.

Ako vyzerá tvoj životný štýl dnes? Aké je tvoje obľúbené jedlo?

Snažím sa už jesť podľa toho, na čo mám práve chuť. Cvičeniu som zostala verná, rovnako aj zdravej strave, no tentokrát ju naozaj môžem označiť ako zdravú. Takisto moje cvičenie nepozostáva už iba z nekonečných hodín kardia. Práve naopak. Ak sa má telo formovať, netreba sa báť ani ťažších váh. U mňa to už teda nie je ani o nezmyselnom zakazovaní si rôznych typov potravín. Minulý týždeň som si po siedmich rokoch dala výborný guláš, pred pár dňami som zjedla jeden trojuholník pizze, viac som nevládala. A bol to skvelý pocit, pretože som na to mala v tej chvíli chuť a nemala som ani najmenší pocit viny kvôli tomu, že som to zjedla. No a milujem mliečne výrobky – jogurty, cottage cheese, tvaroh, syry, no som aj dosť veľký mäsožrút. A v podstate všetko, čo som vymenovala, sú moje obľúbené jedlá, ktoré vždy nejako chutne skombinujem.

súkromný archív K.R.

Ak by si mala porovnať Kaju spred pár rokov a tú dnes, aká je tá dnešná? Ako vidí samú seba, ako sa zmenila a čo chce v živote dosiahnuť?

Kaja spred pár rokov sa pozerala na svet veľmi povrchne. Dôležité bolo iba to, ako vyzerá, čo si o nej myslia ostatní a aby si tých ostatných nepripustila k telu. Dnes sa snažím byť obklopená pozitívnymi ľuďmi, ktorí ma nabíjajú energiou. Anorexia nie je iba choroba, ktorá zo dňa na deň zmizne. Je to spôsob, akým človek vníma sám seba. Ja ju prirovnávam k takému malému diablikovi, ktorý sedí v mojej hlave a občas mi dá vedieť, že tam stále je a čaká, kedy bude môcť znova udrieť. A práve v takýchto chvíľach, kedy toho diablika počujem, mi najviac pomáhajú moji kamaráti a rodina.

Teraz som už niekto úplne iný, žijem iný život a tento život sa mi veľmi páči. V budúcnosti chcem učiť slovenský a anglický jazyk, žiť aktívny život, neustále sa vzdelávať, cestovať a nebyť na seba príliš kritická. Sestra mi stále pripomína, aby som žila tak, aby som si o 60 rokov mohla povedať, že som svoj život nepremrhala nezmyselnými diétami a aby som si bola istá tým, že tu po sebe niečo zanechám. Jednoducho chcem si povedať, že som svoj život prežila najlepšie ako sa dalo.

súkromný archív K.R.

Je niečo, čo by si chcela odkázať na záver?

Možno iba toľko, že aj keď to bolo hrozné obdobie, tak mi to niečo určite do života dalo. Až teraz vidím, akí sme my ľudia všetci rôzni a že je to vlastne krásne a úžasné. Tá inakosť vôbec nie je niečo, čo sme mali skrývať, alebo za čo by sme sa mali hanbiť.

4 odpovede na “Rapídne chudnutie a balansovanie medzi životom a smrťou: Dojímavý ROZHOVOR s Karolínou, ktorá porazila anorexiu”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

Nastavenia cookies na tejto webovej stránke sú nastavené na "Povoliť cookies" vám prehliadanie možné skúsenosti. Ak budete pokračovať na používanie tejto webovej stránky bez zmeny nastavenia cookies alebo kliknite na tlačidlo "Prijať" nižšie potom dávate súhlas k tomu.

Zavrieť