#Opúšťam Kjóto a mierim do neďalekého mesta Nara. Na vlakovej stanici upúta moju pozornosť tmavá búdka, ktorá len posilní povesť Japoncov ako workoholického národa. Na búdke je napísané „station work“ a ako už samotný názov napovedá, slúži na prácu.
Za pár japonských jenov poskytne priestor a pokoj na vybavenie telefonátu alebo inej pracovnej záležitosti. Vymotať zo stanice mi trvá už len pár minút. Asi získavam prax, alebo si to len myslím. Alebo to bude tým, že táto stanica v Nare je o dosť menšia, než boli tie predchádzajúce.
Kráčam na ubytovanie a opäť každú chvíľu vidím vo výkladoch makety jedla. Ale keďže je ešte len doobedie, väčšina reštaurácii je zatvorená. Na ubytovaní ma privíta hostiteľ, a tak mi zápalisto začne vysvetľovať, že blízko na stanici je skvelý obchod s potravinami, kde nájdem všetko, čo potrebujem. Na varenie. Pán majiteľ rád varí a očividne aj rád pohostí ubytovaných.
Inokedy by som ochotne prijala zdieľanie kuchárskych znalostí, ale čas je obmedzený a tentokrát sa tu variť rozhodne nechystám. Pousmejem sa, poďakujem a vyrážam do mesta. Prechádzam pešou zónou, prevádzky sa začínajú pomaly otvárať a na konci vidím dav ľudí. Som teda správne.
Blížim sa k obchodíku, ktorý predáva len jednu vec. Je taký populárny a stojí pred ním toľko ľudí, že tu majú človeka na to, aby kvôli bezpečnosti usmerňoval návštevníkov aj autá. A čo teda ponúkajú? Jeden druh mochi koláčika. Ako inak plnený sladkou adzuki pastou a obalený v opraženej sójovej múke. No všetci tí ľudia tu nečakajú len preto, aby si kúpili mochi koláčik, ale chcú vidieť aj šou.
Mám pocit, že práve toto malé predstavenie preslávilo obchodík viac než samotné koláčiky. Spočíva v ukážke, ako sa kedysi tradične ručne miesilo cesto na mochi koláčiky. Vyžaduje si dokonale koordinovanú spoluprácu dvoch ľudí. Jeden s veľkým dreveným kladivom búcha do cesta a druhý musí medzitým rýchlo cesto naťahovať a prevracať. Momentálne je tu toľko ľudí, že nie je šanca dostať sa bližšie k obchodíku a niečo vôbec uvidieť. Nateraz to vzdávam a idem ďalej.
Dostávam sa na okraj parku, ktorý je asi najväčšou atrakciou mesta Nara. Ani nie tak kvôli samotnému parku, ale kvôli nebojácnym srnkám, ktoré všade posedávajú. Po parku sú rozmiestnené stánky, kde sa dajú kúpiť keksíky určené na ich kŕmenie.
Tie vychovanejšie sa ti uklonia späť, ak sa im pokloníš prvý, ale len za predpokladu, že máš keksík. Ani srnka nebude robiť klauna zadarmo. Tie pažravé nič nezastaví. Vidím, ako hryzú a ťahajú ľudí za oblečenie a naháňajú ich po celom parku. Pre istotu ukrývam jedlo a keksíky si rozhodne kupovať nejdem.
Prichádzam do „epicentra“, kde sa má nachádzať aj obrovský chrám. Realita začína byť trošku iná, ako som väčšinou videla na sociálnych sieťach. Privítajú ma srnčie bobky, ktoré sú skutočne všade, a musím dávať naozaj dobrý pozor, kam stúpam. A k tomu smrad.
Z tých srniek a ich exkrementov príjemná vôňa veru nejde. Navyše je piatok pred víkendom a to znamená snáď trikrát viac ľudí než zvyčajne. Okrem turistov je tu aj veľa domácich a hlavne veľké skupiny stredoškolákov, ktorí majú zo srniek ohromnú zábavu.
Usúdim, že je čas presunúť sa na pokojnejšie miesto – do záhrad. Vždy ma bude fascinovať, aký pokoj dokážu razom navodiť. Akoby som sa zrazu ocitla niekde úplne inde. Záhrady sú v podstate pri parku, ale ľudí tu je úplne minimum. Až takmer nikto. Užívam si to ticho. Nuž, srnky sú zjavne populárnejšie než akési záhrady. Dokázala by som tu presedieť aj celý deň, ale je čas ísť naspäť.
Po ceste stretávam figúrku maskota mesta Nara. Táto postavička svojho času vyvolala istú vlnu kontroverzie. Mestskí predstavitelia chceli pri príležitosti mestského výročia uviesť oficiálneho maskota a zároveň tak chceli aj podporiť turizmus. A tak si pozvali dvanásť dizajnérov, ktorí priniesli svoje návrhy a vybrali snáď ten najneobyčajnejší.
Sento-kun (meno maskota) vyzerá ako chlapec s výzorom typickým pre Budhu a so srnčími parohmi. Postavička pôsobí tak zvláštne, že sa ihneď objavili titulky, ktoré opisovali maskota ako škaredú desivú príšeru. No našli sa aj takí, ktorým sa zdal roztomilý, ale groteskným spôsobom. Nuž, ako takmer vždy, kontroverzia zafungovala, a vraj na licenčných poplatkoch priniesol maskot mestu slušnú sumu peňazí.
Prechádzam naspäť tou istou trasou okolo populárneho obchodíka. Stále je tam pár ľudí, ktorí si ešte kupujú posledné kúsky mochi koláčikov. Pristavujem sa aj ja a kupujem si na ochutnávku jeden kúsok za cenu, za ktorú by som v bežných potravinách kúpila aspoň tri kúsky. Za zelenú farbu tentokrát prekvapivo nie je zodpovedná matcha, ale rastlina s názvom palina, ktorá rastie aj u nás na Slovensku.
Mám pocit, že koláčik už takto na večer trocha spľasol a aj mierne stvrdol. Bol by zrejme o dosť mäkší, ak by som ho kúpila skôr počas dňa. Chuťovo je však dobrý. Ale ja aj tak tvrdím, že tieto fazuľové kreácie by väčšine ľuďom pravdepodobne nechutili.
Zdieľať na