#Po dvoch nociach v dedinke Ebino vyrážam do iného mesta. Týždeň budem na cestách sama, no v Japonsku sa akosi o bezpečnosť vôbec neobávam. Len teta sa niekoľkokrát uisťuje, či budem v poriadku a popri tom mi do ruky strká papierové peniaze, ktoré si jednoducho musím vziať, aj keby som nechcela.
Čaká ma trinásťhodinová plavba loďou na hlavný ostrov Japonska – Honshu. Loď vyráža z mesta Miyazaki a pripláva do prístavu v Kóbe. Je to asi najrýchlejšia a najekonomickejšia trasa. Ďalšie obrovské plus je, že sa plaví v noci. Večer nastúpiš, prespíš na lodi a ráno si v inom meste.
Vlak z miestnej stanice v Ebine vyráža skoro ráno. Iná možnosť ani veľmi nie je. Vlak ide takmer slimačím tempom a s každým koľajnicovým spojom nás všetkých mierne nadhodí. Nuž, ani v Japonsku nemôžu byť všade šinkanzeny, ale na okolitú scenériu je pekný pohľad.
Veľká škoda, že mesto Miyazaki tentokrát nestíham viac preskúmať, ale stíham poobdivovať luxusne zabalené mango. Miyazaki patrí k top producentom ovocia v Japonsku. Najtypickejšie lokálne ovocie je hyuganatsu. Je to niečo medzi citrónom a grapefruitom. No a ďalším je Miyazaki mango. Je vraj sladšie a omnoho väčšie než obyčajné mango.
Presvedčiť sa o tom osobne som sa fakt nechystala. Jeho cena sa pokojne môže pohybovať od 50 eur vyššie. Tu ho majú za výhodných 23 eur a k tomu si môžete kúpiť luxusne vyzerajúce balenie, ktoré mne osobne pripomína skôr škatuľu na prvotriedny alkohol. No ovocie je v Japonsku všeobecne o dosť drahšie v porovnaní s našimi cenami.
Mierim do prístavu, kde už kotví obrovská loď, ktorá preváža aj kontajnery, autá a kamióny. Na výber je niekoľko typov ubytovania. Od kajút pre dve osoby, cez kajuty pre viac ľudí, až po jednu veľkú spoločnú miestnosť, kde sa spí tradične japonsky, čiže na zemi. To by bolo na mňa už priveľa.
Keďže od tejto chvíle som už sólo cestovateľ, volím posteľ v izbe pre viac ľudí. Je však stred týždňa, a tak je loď takmer prázdna a v celej kajute som aj tak sama. More je zrejme dosť rozbúrené, pretože kolísanie je výraznejšie. než som čakala. Po chvíli zisťujem, že to hojdanie mi nie je veľmi príjemné a vôbec ma neuspáva, skôr naopak. Na lodi je aj reštaurácia, ale na jedlo teraz ozaj nemám chuť. Nevyspatá ráno 7:30 vystupujem z lode.
Mierim na jednu zo staníc v Kóbe. Je to peklo. Je obrovská, milión východov, vchodov, poschodí. A to je ešte slabý odvar v porovnaní s tými najväčšími stanicami v Tokiu. Hľadám skrinku, v ktorej dočasne nechám kufor. Potrebujem drobné, ktoré nemám. Už teraz mám pocit, že som len na stanici nabehala 10 kilometrov.
Poteším sa, keď uvidím voľnú skrinku a hoci netuším, v ktorej časti stanice je a kadiaľ som sa k nej dostala, vkladám do nej kufor a dúfam, že ju potom aj nájdem. Mám namierené do bylinkových a kvetinových záhrad Kobe Nunobiki Herb Gardens. Sú to najväčšie bylinkové záhrady v Japonsku s asi 75-tisíc bylinkami a kvetmi. Záhrady sú rozdelené na 12 častí a každá sa nesie v inej téme.
Sú dve možnosti, ako sa tam môžeš dostať. Pešo alebo lanovkou. Jasné, že si vyberiem tú náročnejšiu trasu. A nebola som jediná. Po ceste stretávam vcelku dosť vitálnych dôchodcov. Trasa by mala trvať jednu hodinu po najbližšiu medzizastávku a ďalších 40 minút na úplný vrch. Ale od samotnej zastávky v podstate už aj tak začínajú záhrady. Trasa vedie lesom a prechádza sa popri Nunobiki vodopádoch.
Čím som vyššie, tým viac prestávok potrebujem. Je teplo. Určite aspoň 30 °C. V lese je príjemnejšie, ale záhrady sú na otvorenom priestranstve, kde je málo stromov a menej tieňa. Motiváciu mi dodávajú okoloidúci dôchodcovia, s ktorými sa na striedačku predbiehame.
Na samom vrchu sa už dá občerstviť, nakúpiť suveníry či pozrieť aróma múzeum a ovoňať rôzne vône. Naspäť už idem lanovkou. Taký bol aj pôvodný plán, ale aj keby nebol, tak rozhodne volím túto cestu. Nielen kvôli únave, ale aj kvôli úžasnému výhľadu na celé mesto.
Podvečer prechádzam mestom a chcem si ešte pozrieť prístav. Ten v Kóbe patrí k jedným z najrušnejších a najdôležitejších prístavov v Japonsku. Dávam si prestávku na studené soba rezance (to sú rezance z pohánkovej múky). V týchto horúčavách padnú neskutočne dobre.
Ale tí väčší hladoši by rozhodne nemali v Kóbe vynechať hovädzie. Toto mäso sa považuje za jedno z najkvalitnejších na svete a je zvláštne pre svoju jemnú textúru, precízne mramorovanie a vynikajúcu chuť. Čakaj však aj vyššiu cenu. Ani priamo v Japonsku nepatrí Kóbe hovädzie medzi lacné záležitosti, ale bude zrejme oveľa lacnejšie než v nejakej reštaurácii u nás na Slovensku alebo niekde inde v zahraničí.
Nakoniec sa neskoro večer vraciam po kufor a v duchu sa modlím, nech ho nájdem. Našťastie bez nejakých väčších problémov nachádzam správnu skrinku.
Štatistiky z Kóbe:
- 20 km
- 28 813 krokov
- 92 poschodí
A ešte tá horúčava k tomu. A to ešte nie je poriadne leto. Väčšina ľudí odporúča navštíviť Japonsko počas jari alebo jesene. A ja tiež súhlasím. Letá dokážu byť nepríjemné. Vzduch je horúci a najmä vlhký a dusný. A ďalším užitočným odporúčaním je zohnať si fakt pohodlnú obuv. Veľa sa nachodíš. Už len na samotných staniciach.
Prečítaj si tiež Naprieč Japonskom: časť 1
Zdieľať na
Zdieľaní