#Predstavme si svet, v ktorom sme si všetci rovní, všetko spolu zdieľame, meditujeme a sme šťastní. Bývalý východný blok je pravdepodobne ostražitejší, keď počuje sľuby o rovnosti. Pretože vieme, že výrok “Všetky zvieratká sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie,“ z Orwellovej Zvieracej farmy skutočne platí.
Spojené štáty americké v druhej polovici dvadsiateho storočia ale zažívajú slobodu, o ktorej sa východnému bloku v tom čase môže iba snívať. Konzum a strednoprúdový spôsob života nie je ale vždy to, po čom mladí Američania túžia. Chcú meditovať a snívajú o spoločnosti, kde každý člen môže prispievať svojou troškou ku komunitnému dobru. Éra hippies sa skončila, Charles Manson je vo väzení a sny o spolupatričnosti pomáhajú naplniť napríklad rôzne náboženské skupiny. Krásna utópia sa ale v mnohých prípadoch končí katastrofou. Maharishi Yogi je sexuálny predátor, stúpenci Rajneesha Osha plánujú vraždu a otrávia stovky ľudí a pri Jonestowne a Wacu už hovoríme o desiatkach či stovkách smrteľných obetí.
Počas masakru v Jonestowne 18. novembra v roku 1978 v Guyane spáchalo masovú samovraždu viac ako 900 ľudí. Až do 11. septembra 2001, kedy New York a Washington zažili teroristické útoky, išlo o udalosť, pri ktorej naraz zahynulo najviac amerických občanov v dôsledku úmyselného konania. Masový akt bol vyvrcholením utopického sna paranoidného kazateľa Jima Jonesa.
Revolučný kazateľ
Jim Jones založil takzvaný Chrám ľudu (Peoples Temple) v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia v americkom štáte Indiana. Bol to mladý zanietený komunista, ktorý cirkev vnímal ako možnosť šíriť svoje myšlienky. Amerika bola v tom čase v začiatkoch studenej vojny, v McCartyho ére veľmi antikomunisticky naladená.
Jones najskôr začal pôsobiť ako metodistický kazateľ. Nehovoríme o kazateľovi, akých poznáme z katolíckej či evanjelickej cirkvi u nás. Išlo skôr o charizmatického lídra v obleku a zlatým rámom na okuliaroch, ktorý sa vás snaží o niečom presvedčiť. S metodistickou cirkvou mal novorodený boží služobník ale jeden veľký problém. Zakazovali mu totiž integráciu Afro-Američanov do jeho cirkvi. Svoje presvedčenie o rasovej inklúzii deklaroval naplno okrem konania v kostole aj adopciou troch detí z Kórei a jedného afroamerického syna. Svoju rodinu a neskôr aj vlastnú cirkev volal dúhová rodina. V dokumente Pravda a lži o Jonestowne (Truth and Lies Jonestown) z roku 2018 jeho adoptívny syn spomína, ako ho otec vždy volal, môj čierny adoptovaný syn. S dôrazom na obe skutočnosti a nikdy nie inak.
Približne v polovici päťdesiatych rokov sa na jeho cirkevnom radare objavili ozdravné bohoslužby Adventistov siedmeho dňa. Ide o bohoslužby plné sugestívnych prejavov kazateľa, ovládajúce publikum a uzdravujúce ľudí. Ich dôveryhodnosť je sporná, no bývajú extrémne populárne. Jones sa rozhodol, že práve toto bude jeho cesta. Ozdravovacie bohoslužby tvorili v začiatkoch základ jeho novozaloženého náboženského zoskupenia Chrám ľudu.
Paranoja ovládala jeho svet
No tento charizmatický líder od začiatku trpel paranojami. Jeho strach z nukleárneho holokaustu ho napríklad motivovala k presídleniu z Indiany do Severnej Kalifornie. Presťahovanie sekte pomohlo a v Kalifornii sa jeho chrám začal rozrastať. Centrum svojich aktivít tak presunul do San Francisca.
Mesto bolo totiž v sedemdesiatych rokoch v strede diania pre mnohé komunity – od tých bojujúcich za práva homosexuálov až po ľavicu. Jones si tak získal napríklad priazeň prominentných aktivistov Harveyho Milka (známeho z hollywoodskeho filmu so Seanom Pennom) alebo Angely Davis. No koncom sedemdesiatych rokov na povrch pomaly začali vychádzať rôzne obvinenia voči šéfovi.
Povrávalo sa o emočnom, fyzickom či sexuálnom zneužívaní členov. Jones sa tak rozhodol presunúť aktivity mimo Spojených štátov, do karibskej Guayany. Miesto pomenoval symbolicky po sebe samom Jonestown. Jeho mocenské úchylky tak začínali byť čoraz viditeľnejšie.
Guyana, jediná krajina Južnej Ameriky s angličtinou ako oficiálnym jazykom, bola v tom čase výrazne ľavicovo orientovaná. Budúci Jonestown sa nachádzal uprostred džungle. Pôda okolo nebola veľmi úrodná a podmienky na život ťažké, podmienené horúčavou a vlhkosťou.
Čo z tohto divného dealu mala Guyana? Krajina si od prenájmu sľubovala okrem peňazí aj využitie prítomnosti amerických obyvateľov pre vlastné ciele, napríklad v prípade napätej situácie s Venezuelou kvôli sporným hraniciam. Pozitíva pre Jonesa boli jasné od začiatku. Karibik mu poskytol izoláciu a prakticky úplnú samosprávu.
Socialistický farboslepý raj
Ideologicky mal byť Jonestown socialistickým rajom, kde bude charizmatický líder kázať a ľudia všetkých rás pracovať a zdieľať medzi sebou všetko. Realita ale vyzerala inak. Keďže na vybranom mieste v džungli nebola žiadna infraštruktúra, museli stúpenci chrámu všetko vybudovať od základov. Komunitným cieľom bolo vytvorenie agrokultúrnej sebestačnosti.
Pestovali tak plodiny a chovali zvieratá. Na začiatku členovia pracovali 12 hodín denne aspoň šesť dní týždni. Spoločnosť pri práci im robil lídrov hlas, ktorý neustále kázal z reproduktorov. “Pozor, pozor. Nie ste otrokom mzdy, nie ste komoditou. V kapitalistickom svete ste len komoditou.” Situácia pripomínala niečo medzi pracovným a koncentračným táborom. Na konci sedemdesiatych rokov a populačnom vrchole v ňom bola uväznená takmer tisícka ľudí. “Všetko, čo si pamätám o mojom otcovi je negatívne, spojené s hororom, ktorý predstavoval život v Jonestowne a chráme.” Hovorí v zmieňovanom filme Jonesov syn Stephan, ktorý bol počas krvavých udalostí na basketbalovom zápase v Georgetowne, hlavnom meste Guayany. Preto prežil.
Hlad, únava, izolácia, manipulácia.
Členovia kultu boli úplne izolovaní od vonkajšieho sveta. Nemali prístup ku knihám, médiám a nemohli sa spojiť ani so svojimi rodinami. Postupne boli obmedzované aj ich možnosti komunikácie medzi sebou v Jonestowne. Nesmeli sa počas práce zhovárať alebo si pozerať do očí. Navyše začala príliš veľká časť komunity kvôli neúrodnej pôde trpieť hladom. Stúpenci, ktorí Jonestown prežili a boli v sekte dlhší čas hovoria o tom, že v období Guayani začínal byť Jones veľmi paranoidný a choromyseľný. Jeho vyjadrenia začínali byť čoraz nesúvislejšie. Napríklad: “Dnešní šialení vedci vymysleli prístroj na kontrolu mysle, ktorý je prevenciou proti kradnutiu v obchodoch.”
Obľúbené metódy týrania boli sexuálne násilie a manipulácia. Líder sexuálne zneužíval všetkých, ženy aj mužov. Pre neho bol pohlavný styk formou kontroly nad ľuďmi. Manipuloval nimi, snažil sa o vytváranie vzťahov, ktoré využíval, aby si ľudí pripútal. Zvykol dokonca hovorievať, že v sexe nevidí žiadne potešenie a robí to len pre svoje ovečky. “Volajte ma otec, volajte ma matka, volajte ma hermafrodit, volajte ma teploš. Volajte ma ako chcete. Je mi jedno ako ma voláte,” hovoril.
Okrem zneužívania a otrockej práce, ľuďom ubližoval aj inak. Členov svojho kultu väznil a bil. Na znepokojujúcich autentických nahrávkach je zachytená jeho agresia a potešenie z utrpenia iných. Všetky metódy slúžili na posilnenie kontroly nad jednotlivcami. Ak sa vzoprieš, dostaneš a budeš ponížený. Utrpenie bolo súčasťou každého dňa a podľa Jonesa malo byť akceptované pre vyšší cieľ: “Karl Marx a Lenin a Mao, ľudia väčší od nás, tvrdili, že jediný spôsob na zmenu je ozbrojené úsilie.”
Nácvik samovrážd
Jones so stúpencami už nejaký čas nacvičoval masové samovraždy. V rituálnej revolučnej samovražde, ako tento akt ideologický pomenoval, videl možnosť úniku z nepriaznivej reality. Prvý nácvik sa odohral už začiatkom sedemdesiatych rokov a v Guyane v cvičeniach pokračovali. Od ľudí vyžadoval takú oddanosť, že by pre neho musia byť ochotní umrieť. Presviedčal svojich stúpencov, že samovražda pre ich cieľ je lepšia ako život bez zmyslu na tejto zemi. Účastníci pri skúškach síce neumreli, no emocionálna ťarcha, s akou sa museli vysporiadať, bola enormná. Prežili, ale dokedy? Čo ak najbližšie biele noci budú skutočné? Čo sa stane, ak neposlúchnu?
Keď sa z Guayany podarilo utiecť malej skupine odpadlíkov, tak sa na verejnosť opäť dostali informácie o zneužívaní a neľudských podmienkach. Okrem toho tlak na politikov vyvíjali aj rodiny, ktoré stratili kontakty so svojimi najbližšími. Ich prosby ostali vypočuté a v roku 1978 sa kongresman Leo Ryan rozhodol, že sa so skupinou pozorovateľov na podmienky pozrie sám. Delegáciu tvorilo dohromady 18 členov a boli medzi nimi politik, jeho spolupracovníčka, novinári a rodiny niektorých členov sekty.
Väčšina sa vrátiť nechcela
Písal sa 18. november 1978. Po príchode našli pozorovatelia v Guyane polia, kliniku a škôlku. Príbuzní sa snažili presvedčiť svojich blízkych, aby sa vrátili, no väčšina členov chrámu o tom nechcela ani počuť. Stret delegácie a sekty vyzeral menej dramaticky, ako kongresman a zvyšok výpravy predpokladali. Ich pozornosť upútalo, až keď pár jednotlivcov novinárom podalo odkazy, že chcú odísť. Stále ale hovoríme o menej ako dvoch desiatkach ľudí.
Jones sa aj tak snažil zmeniť názor odídencov a začal ich presviedčať, čo vyhrotilo situáciu. Vo svojich očiach líder prehral, keďže ľudia chcú ísť od neho preč. K celej tragédií ale stále vôbec nemuselo dôjsť, pretože z pozorovania kongresmana Ryana vychádzalo, že v Jonestowne súčasná situácia nevedie k obavám.
Kazateľ Jim Jones, ktorý trpel paranojou, sa ale v tomto momente so všetkým pravdepodobne vnútorne začal lúčiť. Bol očividne nervózny. Navyše na kongresmana v jednom z pavilónov niekto zaútočil nožom. Útočník ho neporanil a delegácia sa rozhodla odísť. Niektorí už ale začali tušiť, že odchod možno nebude tak jednoduchý.
Začiatok konca
Keď novinári, príbuzní a odídenci dorazili na neďalekú pristávaciu dráhu, uvedomili si, že potrebujú ďalšie lietadlo. Bolo ich viac, ako keď prišli. Spojili sa s americkou ambasádou a kým čakali na druhé lietadlo, situácia sa začala vyhrocovať.
Jones poslal k pristávacej dráhe svojich ozbrojených bodyguardov s rozkazom, aby nikto neodletel. V čase, keď skupina pripravená na odchod nastupovala do lietadiel sa pri pristávacej ploche objavilo červené nákladné auto z Jonestownu. Vyskočila z neho malá ozbrojená skupinka z Chrámu ľudu a začala strieľať.
Kongresman Ryan bol na mieste mŕtvy. Zastrelená bola tiež jedna bývalá členka kultu a traja novinári. Zvyšku skupiny sa buď podarilo utiecť do džungle alebo predstierali, že sú mŕtvi. Následne Jones dostal potvrdenie, že nikto neodletel a rozhodol sa všetko ukončiť. Svojím ľuďom povedal, že nič už nemá zmysel, pretože zabili kongresmana a z tohto nevyviaznu. Ich sen sa skončil a musia sa všetci zabiť, lebo inak ich zabijú alebo pôjdu do väzenia. Niektorí členovia sa síce snažili odporovať, no samotný Jones alebo iní členovia ich zmanipulovali.
Sladený nápoj s kyanidom
Do sudu so sladeným nápojom úzka skupinka okolo Jonesa pridala kyanid a zvyšok komunity ho musel vypiť. Sud s tekutinou strážili ozbrojení muži. Ak by sa predsa len niekto skúsil vzoprieť, zastrelili by ich.
Ľudia poslúchli a otravu vypili. Ako prvé otrávili a pozabíjali deti, aby sami rodičia stratili zmysel života. Kto bude predsa chcieť ďalej žiť potom, čo otrávil vlastné dieťa?
Takmer tristo obetí z celkového počtu tvorili deti, medzi nimi aj batoľatá a mládež. Samotný Jones sa zastrelil. Dohromady počas masakru umrelo 918 ľudí. 87 členov sekty, ktorí boli v čase incidentu v Guyane prežilo.
Pohľad, ktorý sa naskytol nasledujúci deň guayanským zložkám, ktoré dorazili na miesto po alarme americkej ambasády, bol príšerný. Deti, mládež, starí ľudia, všetci mŕtvi, stovky obetí. Utopický sen o alternatívnom spôsobe života sa skončil nezmyselnou a ohavnou tragédiou.
Zdieľať na