#Ak chcete vedieť, aký je človek naozaj, dajte mu do rúk moc. Moc posilňuje ego a touto skúškou prejde len človek so skutočne silným charakterom. Títo šéfovia na pohľadanie však do nej nepatria. Toto sú ich činy, ktorými absolútne pochovali dôveru svojich zamestnancov.
#1 Dôležitá je správna motivácia
V práci sme boli tím ľudí, ktorí sme sa vedeli navzájom potiahnuť. Šéf nás chcel však motivovať k lepšiemu výkonu a tak nám sľúbil luxusnú dovolenku v zahraničí, ktorú však mohli získať len dvaja najlepší zamestnanci. A vtedy to začalo.
Ohovárania, navzájom sme sa začali pretekať, podrážať si nohy. Dvaja kolegovia, ktorí naozaj išli aj cez mŕtvoly, skutočne zvýšili predaj firmy. Odmena mala byť ich. Deň pred vyhlásením výsledkov však náš riaditeľ túto odmenu zrušil. Všetkých to veľmi sklamalo. Firma však do roka skrachovala. Tomu sa vraví karma.
#2 Znižovanie výdavkov
Pracoval som v medzinárodnej korporácii. Vždy som sa tešil na večer, keď k nám chodila upratovacia služba. Pracovala v nej jedna milá pani, ktorá sa vždy pri mne zastavila, ja som jej podal malý kôš a prehodili sme pár slov. Fakt som ešte nezažil príjemnejšieho človeka. Bola skromná a večne usmiata. V jeden večer sa však neobjavila. Šéf mi na druhý deň povedal, že ju vyhodil, pretože musel znižovať výdavky.
Odvtedy si musím smeti vynášať sám. To by však nebolo to najhoršie. Dozvedel som sa, že jej nikto nepovedal, že ostane bez práce. Dozvedela sa to z hodiny na hodinu. A šéf? V rámci „znižovania“ výdavkov prišiel na druhý deň do práce na novom, ešte luxusnejšom aute.
#3 Citát nadovšetko
Náš bývalý šéf bol fakt hrozný. Snažil sa nás motivovať tými najhlúpejšími citátmi na svete. Nad hlavou nám polroka visel plagát s citátom: „Sťažovanie sa je ako vracanie. Síce sa vám po ňom uľaví, ale všetkým vôkol vás sa z toho urobí zle.“ No radosť pracovať nad takým skvostom, však?
#4 Zmena vedenia
Pracoval som v závode, ktorý kúpilo „veľké zviera.“ Mysleli sme si, že sa nás zmena vedenia nebude nejako týkať, ale mýlili sme sa. Nový riaditeľ v prvý týždeň vyhodil až 90 percent zamestnancov. Na druhý týždeň sa ich pokúsil opäť nalákať do svojho podniku. Len so mzdou, ktorá nedosahovala ani minimálnu hranicu. Nečudo, že čoskoro celý závod skrachoval.
#5 Keď na stole nesmie byť nič
Práca na zákazníckej linke ma fakt bavila. Keďže od detstva rada rozprávam a viem si poradiť aj s absolútnym hlupákom, nemala som sa na čo sťažovať. Až keď môjmu oddeleniu priradili novú šéfku, začalo mi peklo. Na stole sme nemohli mať nič osobné. Ani fotografiu rodiny, ani mobil, ani knihu a dokonca ani kaktus, ktorý mi darovala svokra. Na hovor som musela čakať s rukami založenými na stole, aby som sa podľa šéfky zbytočne nerozrušovala „nevhodnými“ podnetmi.
#6 Žiadna káva
Som učiteľka na jednom gymnáziu. Máme akčného riaditeľa, ktorý sa nás snažil držať poriadne nakrátko. Zakázal nám piť kávu pred študentmi. Bol to problém pre všetkých, keďže väčšinu času sme trávili pred študentami (áno, aj veľké prestávky). Tak sme prešli na energetické nápoje. Na druhý deň ich zakázal. Čaj? Ten skončil rovnako. Tak sme sa všetci spojili, nabehli sme do riaditeľne a vyhlásili sme štrajk. Odvtedy sa už neopovážil navrhnúť ďalšiu takúto absurdnosť.
A čo vy? Stretli ste sa s niečím podobným? Podeľte sa o to spolu s nami v komentároch nižšie.
Zdieľať na