#Jana Kristeková študovala knižnično-informačnú vedu. Namiesto naháňania sa za titulom sa však nakoniec vybrala do sveta. Z animátorky sa časom stala sprievodkyňa a delegátka, až si vydláždila cestu na palubu zaoceánskych lodí.
S odhodlaním levice a dušou cestovateľky sa plavila naprieč Atlantikom, objavila známe aj zabudnuté slnečné karibské ostrovy, ľadové Špicbergy či nórske fjordy. O neznámom svete na mori a o zákulisí života na palubách výletných kolosov píše na svojom úprimno-vtipnom blogu Lodouposvete.sk. O niekoľko zaujímavostí sa s nami podelila aj v dnešnom rozhovore.
Na zaoceánskych lodiach si pracovala tri roky – bola to tvoja práca snov?
Skôr to bola zhoda náhod. Pracovala som ako animátorka, neskôr sprievodkyňa a delegátka. Keď som hľadala možnosť ďalšieho postupu, pozerala som na prácu letušky. Zdalo sa mi, že by ma síce cestovanie bavilo, ale práca samotná ani nie. Potom som narazila na pohovory na výletné lode. Išla som sa pozrieť, vyskúšať a o necelé dva mesiace som na nalodila.
Na akých lodiach si pracovala a kam všade si sa na ich palubách dostala?
Pracovala som na veľkých aj malých lodiach jednej talianskej spoločnosti. Menšia uniesla asi 1 500 pasažierov, najväčšia cez 6 000. Odviezli ma do severnej Európy, k Islandu, do Nórska, na Špicbergy. Plavila som sa okolo karibských ostrovov, Kuby, Jamajky, ostrovov Malých Antíl. Na lodi som prekročila aj Atlantik.
Navštívila si aj riadne exotické destinácie – Kajmany, Roatán, ale aj zamrznuté fjordy a Špicbergy – našlo sa niečo, čo ťa tu prekvapilo?
K zvykom som sa za krátke návštevy až tak nepriblížila. V Karibiku, najmä na Jamajke a na Roátane, ma prekvapil „no problem“ prístup, ktorí mali aj k pravidlám a predpisom. Ešte keď som doprevádzala výlety v Nórsku a na Islande, sprievodca chodil uličkou a kontroloval, či je každý pripútaný. Kým nebol, vodič neodišiel. Na Jamajke sa to neriešilo, hádam by nikto nič nepovedal, ani keby som v uličke skákala na hlave. Na Roatáne som sa išla vo svojom voľnom čase potápať na pláž, kam chodia aj naše výlety pre pasažierov. Jedným z ich minibusov som sa chcela odviezť naspäť na loď, ale v žiadnom nebolo miesto. Pre vodiča to nebol problém, len mi povedal, nech naskočím a sadnem si do uličky.
Práca na lodi pôsobí ako veľmi lukratívne zamestnanie – vidieť svet a ešte za to dostať aj zaplatené…
Môže tak pôsobiť, ale za lukratívne by som ho neoznačila. So zvyšujúcou sa priemernou mzdou sa rozdiely obrusujú. Okrem toho, peniaze nie sú len tak, pracuje sa sedem dní v týždni, väčšina oddelení okolo 10-12 hodín denne rozptýlených od skorého rána do noci. Výhodou je, že na lodi máme len osobné výdavky, keďže zamestnávateľ poskytuje ubytovanie, stravu, zdravotné poistenie aj cestovné náklady. Len s nimi musíme rátať do budúcnosti. Hneď, ako nám skončí zmluva a začína sa dovolenka, sa staneme nezamestnaní, bez nároku na akékoľvek dávky. Hlavne tí, čo si ušetriť nedokážu, to môžu vnímať ako negatívum.
Mala si nejaké očakávania, ktoré sa hneď ukázali ako mylné? Prišlo vytriezvenie?
Na to, že je to práca, nie dovolenka na mori, som bola pripravená, no nečakala som, že budem pracovať hneď – pár hodín po nalodení. Prvý deň, keď som bola úplne nová, som už pracovala so zákazníkmi, pasažiermi, predávala som výlety a ani netušila aké. Pri druhej zmluve som v prvý deň v krajine so šesťhodinovým posunom a po 20 hodinách na ceste robila do polnoci.
Čo presne bolo tvojou náplňou práce?
Robila som Tour Escorta, už to však začínajú volať Excursion Hostess. Asi konečne prišli na to, že eskort skôr evokuje niečo iné. Je to človek, ktorý má na lodi na starosti všetko okolo výletov v prístavoch. Patrí tam aj zákaznícky servis a predaj výletov – niekedy niečoho, čo si v živote nevidel. Chodievali sme aj tlmočiť – najmä v Karibiku chýbajú nemeckí sprievodcovia. Mali sme aj kancelársku robotu, účtovné operácie a reporty, prácu s rezervačným softvérom alebo prípravu propagačného materiálu na ďalšie plavby. V prístavoch sme vypravovali výlety a rozdeľovali ľudí do autobusov, v niektorých to trvalo aj celý deň, niekedy sme vypravili 3 000 ľudí za 2-3 hodiny.
Je to skôr drina či dobrodružstvo?
Oboje. Pracuje sa po dobu 5 mesiacov 7 dní v týždni, niekedy 10-12 hodín denne. A každý deň, každý prístav, hoci sa opakujú, sú iné. Občas, hlavne, keď nejdú veci podľa plánu, to je výzva.
Ako vyzerala tvoja kajuta?
Ubytovanie pre posádku sme nemali také zlé, ako som pred nalodením počúvala. Bývali sme na 4. palube, čiže nad vodou a ďaleko od hučiaceho motora. Moja prvá kajuta bola bez okna, o rok som mala klasickú králikáreň s poschodovými posteľami. Miesta tu nebolo na nič, mali sme len malú skrinku, malú kúpeľňu, málo úložného priestoru. Králikáreň bola výnimočne s oknom. Super. Kým vlny neboli až po to okno – po 4. palubu. No a nová loď, ultramoderná, tam ešte ubrali priestor a vyšší a širší človek mal problém osprchovať sa. Samozrejme, pasažierske kajuty sú oveľa vyššieho štandardu. Podľa toho, koľko zaplatíte, môžu byť vnútorné, bez okna, drahšie sú na vyššej palube, s balkónom.
A jedlo pre zamestnancov? V čom sa líšilo v porovnaní so službami pre turistov?
Jedlo je dôvodom, prečo sa vždy posádka teší na súš. Nie je to nič moc, hlavne čo sa týka rozmanitosti a chuti. Snažili sa prichádzať s novými nápadmi, ako nám to oživiť, pribudli sendviče, pizza, burgre, ale stále chýbali nejaké zdravšie varianty. V pasažierskych reštauráciách je to o inom. Na každej lodi je niekoľko reštaurácií so stredomorskou a medzinárodnou kuchyňou, steakmi, tapas či sushi.
Čo si na tejto práci milovala?
Že sme sa viezli vo veľkom mobilnom dome, ktorý zaparkoval každý deň v inom raji. A že sa o nás na lodi starali. Nech bolo jedlo akékoľvek, varili. Neriešili sme nákupy, netrápilo nás, čo navariť. Pomaly sme ani netušili, že existuje nejaká vízová politika, nemuselo nás trápiť imigrantské a byrokracia. Nemuseli sme hľadať hotel, ťahať sa mestom s batožinou. Skončili sme v práci, vyskočili z lode a išli si po svojom v akejkoľvek krajine.
Čo je na práci a živote na lodi najťažšie?
Asi každý, kto je na palube, ti povie, že byť polroka od domova nie je ľahké. Čo bolo ešte pre mňa ťažšie, že na lodi sú všade ľudia. Máš pokoj a súkromie hádam len na záchode. Na lodi je veľa pravidiel. Zaručujú poriadok, bezpečný chod a zdôrazňujú fakt, že na lodi pracujeme a prednosť majú hostia. Každý aspekt života je riadený a regulovaný. Občas som mala pocit, že žijem na študentskom internáte.
Je pravda, že tam vládne polovojenský život?
Každý mesiac sa kontrolujú kajuty, či nemáme priveľký neporiadok a nepredstavujeme hygienické riziko pre celú loď a posádku. Občas tiež pátrajú po nepovolených ohrievačoch, kávovaroch alebo drogách. Takisto sa nemôže (veľa) piť. Povolená hladina alkoholu nie je ani mimo služby viac ako 0.4 promile. Našťastie, tých, ktorí nie sú schopní sa ustrážiť, limituje karta. Za deň na ňu nekúpime viac ako dva drinky. Musíte byť späť na palube v určitom čase pred pasažiermi. A v prístavoch, kde kotvíme cez noc, máme aj večierku. K pravidlám patria aj uniformy. Tie musíme mať vždy, keď sa nachádzame v priestoroch pre hostí. Áno, aj vtedy, keď sa tam nachádzame v našom voľnom čase, aj keď sme v reštaurácii a platíme si za večeru.
Pri práci letušiek platí, že musia mať výborný zrak, štíhlu postavu, žiadne tetovania… Sú aj na lodi nejaké kuriózne podmienky, ktoré treba spĺňať?
Na výzor, alebo skôr úpravu zovňajšku, sa kladie veľký dôraz, predsa pracujeme so zákazníkmi. Niektoré hrany výstrednosti sa už obrusujú. Napríklad som teraz mala kolegu s dredmi. Musel ich nosiť tak, že to ani veľmi nebolo vidno. Ale predsa, pár rokov dozadu by to bola veľká prekážka.
Zažila si na mori nebezpečenstvo – veľké vlny, búrky, choroby, zranenia, havárie či nebodaj pirátov?
Pred nalodením mi všetci hovorili, že ani nepocítim, že som na vode. To je hlúposť. Moria obmývajúce severné časti Európy sú poriadne búrlivé a tie karibské ešte viac. Často sa s nami hýbala celá posteľ. Raz nám dokonca lietali stoličky a stolík na kolieska. Najhoršie to bolo, keď sme prekračovali Atlantik. Na mori sme boli sedem dní a loď sa nonstop hojdala. Človek nemusí byť náchylný na morskú chorobu, aby mal po pár dňoch problém chodiť rovno.
Karina maľuje nádherné obrazy plné farieb: Keď tvorím, nevnímam čas, niekedy zabudnem aj jesť
A čo krátke lásky? Hovorí sa, že námorníci mali v každom prístave nejakú…
Či už máte niekoho na palube alebo doma, nie je ľahké vzťah udržiavať. Pripojenie na internet nie je najlepšie, času na komunikáciu tiež veľa nie je. Ak ste spolu na palube, v ceste stojí rôzny pracovný rozvrh a často aj spolubývajúci. Nie je to nemožné, ale je to ťažké. Ak chcete aj potom ostať spolu, môžete požiadať o rovnakú loď, ale záleží na potrebách spoločnosti, do akej miery to zohľadnia.
Áno, o námorníkoch sa hovorí, že sú prelietaví. Stretla som ženatých, alebo seriózne zadaných. Niektorým to vadí viac, iným menej. Mali babu v každom prístave, či viac báb na
lodi. Ale nájdu sa aj monogamní, ako na pevnine. Akurát na lodi možno o trochu viac platí – čo oči nevidia, srdce nebolí.
Aký najväčší luxus si na lodi zažila? A z tej opačnej stránky?
Keď som sa nalodila, bola pre mňa luxus samotná loď – 333 metrov a 18 poschodí. Tieto lode sú ako plávajúce mesto, je tu všetko. Veľké divadlo, kde sa konávajú predstavenia, bazén so šmýkľavkami, niekoľko reštaurácií každého druhu, kasíno, luxusné obchody podobné (hlavne cenovo) tým na letisku. A úplne iný luxus sľubuje Yacht Club – exkluzívne kajuty pre náročných klientov v oddelenej časti lode, ktorá ponúka privátnu atmosféru. Na vlastnej koži som to ale nežila. Niektorí kolegovia chvíľu bývali v pasažierskych kajutách, mne sa nepošťastilo.
Z opačnej strany to bolo pobyt na staršej lodi. Loď svojich 17 rokov staroby len ťažko ukryla. Denne sa jej snažili dopriať facelift a občas som mala pocit, že bývame na stavenisku. Na chodbách sme obchádzali konštrukcie podobné lešeniu. Koridormi sa vznášala vôňa čerstvej farby. Najhoršie tam boli kajuty, do ktorých nám zatekalo. Potrubie bolo večne upchaté, v niektorých kajutách prasknuté, dokonca vytváralo súkromné bazény.
Turisti vedia niekedy riadne potrápiť – ako bývalá sprievodkyňa a delegátka o tom isto vieš svoje. Aké vtipné zážitky s nimi máš? Mali niekedy požiadavky či otázky, z ktorých si stratila reč?
Loď nečaká. Ani na meškajúcich pasažierov. Ak prídu neskoro, loď odíde a budú sa musieť na vlastné náklady dostať do ďalšieho prístavu. Z Valencie do Marseille to hádam nie je taký problém, no z Jamajky na Arubu? Mali sme pasažierov, ktorí zmeškali loď a potom sa prišlo na to, že nechali na palube v kajute 11-ročné dieťa.
Mali sme tiež amerického turistu, ktorý bol sklamaný, že v Rouene Eiffelovu vežu neuvidí. A až do Paríža sa mu ísť nechcelo, lebo to bolo príliš ďaleko. Udivilo ma aj to, koľko ľudí ostalo na lodi na Jamajke, Arube alebo v Kolumbii, len aby pozerali majstrovstvá sveta vo futbale.
A ešte pár otázok od pasažierov: Posádka býva na lodi alebo chodí po práci domov? Čo je to za kopec za vami (niekde uprostred mora)? Vezmeš si ma, môjho syna, vnučku? Ryby, ktoré jeme na palube, chytí vaša posádka? Čo je tvoja skutočná práca? Kto riadi loď, keď sa tu kapitán promenáduje?
Občas sa však omyl či faux pas “podarí” aj posádke…
Pamätný sa mi podaril ešte ako sprievodkyni. Upozorňovala som turistov, aby si na strmých schodoch dávali pozor a cestou na lodný výlet som z nich demonštratívne spadla a vytkla si členok. Kolegyňa delegátka, ktorá išla na výlet vo svojom voľnom čase, musela prebrať niektoré moje povinnosti, pretože som nevedela chodiť. K tomu mi po výlete pomáhala do zdravotného strediska a po schodoch cestou naspäť ma „niesli“ turisti.
Precestovala si už viac ako 30 krajín, o zážitkoch o neznámom svete na mori, ale aj na pevnine píšeš aj blog. Aké najbláznivejšie atrakcie si si na cestách vyskúšala?
Asi karibský zipline. Výšky nemilujem a rada by som povedala, že som sa rozhodla dať im šancu, ale nemala som na výber. Na roatánsku zipline sme išli testovať nový produkt a manažérka povedala, že pôjdem. Zipline už nájdeš vo svete za každým rohom, no na pár miestach sa rozhodli vylepšiť ho. Leteli sme v polohe na Supermana ako vtáci s roztiahnutými krídlami. Nášmu výhľadu nič nebránilo, z vtáčej perspektívy sme pozerali na exotické rastliny a krásnu krajinu v tomto bezchybnom prírodnom prostredí s morom v diaľke.
Pandémia zmenila svet aj spôsob cestovania – ako sa to dotklo výletných plavieb?
Výletné lode, až na pár výnimiek, stoja. Tie, čo sa pustili na more, už opäť hlásia nákazu na palubách. V súčasnosti sa rieši zavádzanie nových postupov a protokolov, aby bolo takéto cestovanie, kde je na palubách blízko seba veľa ľudí, bezpečné.
Zdieľať na