#Attila Végh je unikát. Bezpochyby patrí k najlepším fighterom v širokom okolí. Získal titul šampióna v Bellatore, vyhral minuloročný zápas storočia nad Karlosom Vémolom, no aj tak si zachoval svoju tvár. Večne vysmiaty, pozitívne naladený a milujúci svoju rodinu.
Aj kvôli Attilovej výnimočnej osobnosti vznikol o jeho životnej ceste dokumentárny film. My sme zápasníka vyspovedali krátko po novinárskej projekcii, a v rozhovore sa okrem iného dozvieš, ako vníma snímku on sám, prečo sa nechce stretnúť v klietke s nikým z československej scény, či ktorú organizáciu sleduje.
Čo predchádzalo vzniku dokument? Zavolal ti Petr a ty si si povedal dobre, poďme do toho, alebo ťa musel presviedčať?
Išlo to úplne jednoducho. Spoznali sme sa na akciách Noc s Legendou – Mike Tyson (november 2018, pozn. red.) a Tyson Fury (jún 2019, pozn. red.). Petr ma tam pozval ako hosťa. Hneď, ako sme sa spoznali, medzi nami zapasovala chémia, takže sme si rozumeli od začiatku. Bol to on, kto mal návrh: ,,Čo by si povedal, keby o tebe natočím film?‘‘ Išiel som do toho. Vedel som, že moja robota bude len trénovať, pustím ho troška do života a samozrejme zápasy. Podali sme si ruku, povedal som, že dohoda a išlo to.
Ktorý moment vo filme je pre teba ten najsilnejší a najemotívnejší?
Je to zápas storočia a myslím, že vo filme to bude veľmi dobre spracované, brutálne emočné, sú tam moji rodičia, a aj ľudia ich tam budú cítiť a vidieť. Pre mňa to bol neopísateľný pocit, keď som vyskočil na klietku a ľudia plakali, cudzí ľudia sa objímali medzi sebou a prežívali so mnou tú radosť. To bolo to najväčšie ovocie. A ešte asi na konci, keď sa mi narodil zdravý syn. To sú tie moje najväčšie životné momenty.
Silný bol aj moment, keď som vyhral majstra titulu (v ľahkej váhe, pozn. red.) v Bellatore, čo je druhá najväčšia organizácia. Ja to však prežívam úplne inak ako človek, ktorý ma nepozná. Keď je ale niekto zvedavý na môj príbeh a bude mať z neho dobré pocity, budem rád.
Čím to podľa teba je, že popularita MMA tak rastie? Myslíš, že jedného dňa sa dostane aj na olympiádu?
Ja som už v tomto športe dosť dlho, od roku 2008. Vtedy ešte ľudia ani nevedeli, že čo je to za šport. Dostal som sa do Ameriky a tam už MMA fičalo, takže som vedel, že niekedy dôjde aj na Slovensko. Tak isto ako všetko, len musíme troška čakať. Najviac tomu určite pomohlo, keď Paľo Neruda vymyslel Oktagon výzvu.
Tam bol Gábor Boráros, tým pádom si to ľudia všimli. Je zaujímavá tvár, obľúbili si ho, on urobili nejaký obraz MMA. Zápasy už ostatní nevnímajú tak, že sa tam nejakí dvaja primitívi bijú, ale ako bojový šport, ktorý rastie. Pred troma rokmi bola vypredaná hala s kapacitou 500 miest a teraz sa vypredala 20-tisícová, takže vidíme, za akú krátku dobu nastal boom.
Či bude na olympiáde, to neviem. V dnešnej dobe tam vidíme také športy, čo ani nepoznáme. Teraz tuším pribudol Thai box, tak možnože raz bude aj amatérske MMA.
Čo bola prvá vec, ktorú si urobil po zápase s Karlosom?
My oslavujeme úplne skromne, žiadne párty, ja toto nemám rád. Prvá vec bola, že sme išli do McDonaldu a kúpili asi tak 50 hamburgerov. S najbližším tímom sme ich na hoteli spapali a porozprávali sa o zápase.
S kým z československej scény by si sa rád stretol v ringu?
Z československej scény s nikým. Nemám nejaké ciele ani výzvy, že toho by som porazil, toho alebo toho. Na to tu máme inú tvár. Ja som skromný, nemám žiadne komplexy, že by som chcel niečo dokazovať. Veľa ľudí ma teraz pozná, no nemôžu vedieť, že zápas storočia bol vlastne len taká bodka na íčko. Ja nie som nejaký vymyslený gádžo, že proste jeden zápas a vybavené, ja som už niečo dosiahol v živote.
Mám 44 profi zápasov, čo má v Česku a na Slovensku možno len ja a Ivan Buchinger. Niečo už mám za sebou, niečo som už položil na stôl, napríklad titul majstra sveta druhej najväčšej organizácie. Nemám teda nejaké také ciele, že s kým by som zápasil a tieto komplexové veci. A hlavne, keď som prehral, nikdy som netúžil po odvete. Je to šport, jeden musí prehrať, jeden vyhrať. Vtedy má proste môj súper lepší deň, zaslúžene vyhrá a je to vybavené. Cesta ide ďalej, musím sa namotivovať a musím vyhrať ďalší zápas.
Ktorú organizáciu sleduješ ty, čo sa týka zápasov?
Jasné, že pre mňa je špičková Oktagon, patrím tomu, Oktagon Family a všetko, čo je okolo toho. Milujem najviac, ako to chalani robia, patrím do toho projektu. A k tomu sledujem ešte UFC.
Myslíš, že Rytmus sa ešte niekedy vráti do ringu?
Ja si myslím, že nie. On to nepotrebuje a aj sa vyjadroval veľakrát tak, že trénoval len pre seba a že chcel mať len jeden zápas. Chcel si to len vyskúšať. V ringu to nie je také, ako na tréningu a podľa mňa podal vynikajúci výkon. Nemusí sebe a ani ľuďom nič dokazovať. V tom, čo robí, je najlepší na Slovensku, takže môže byť hrdý. A že robí bojový šport, tak to je len plus.
Teraz si sa stal otcom, vieš si predstaviť, že by si bol svojmu synovi raz trénerom, alebo nechceš, aby sa venoval bojovým športom?
Túto otázku som dostal už veľakrát a vedel by som si to predstaviť. Určite bude so mnou chodievať na tréningy. Keď ho to chytí, budem ho podporovať na 100 %. Nasilu ho však nebudem nahovárať, že ja som bol fighter, tak aj on musí byť. Keď ho chytí hocijaký šport, futbal, hokej, hocičo, budem ho určite naplno podporovať.
Dokázal si motivovať množstvo ľudí, ktorým si ukázal, že keď ideš tvrdo za svojím cieľom, podarí sa ti ho dosiahnuť. Chcel by si im ešte niečo odkázať?
Som veľmi rád, že môžem byť príkladom mladým ľuďom a chcem im odkázať, že každý z nás má šancu prebojovať sa na vrchol, len musí ísť tou cestou s pokorou, rešpektom a nemôže sa vzdávať. Je to ťažká cesta, tak ako je to ťažké v hocičom, v robote, v športe… Nič nie je ľahké, lebo keby bolo, tak všetci sú tam, kde sú iní. Nikdy nemôžu pozerať na druhých, že čo dosiahli, treba ich brať ako príklad a motiváciu.
Mám skúsenosť, že hejteri sa pozerajú len na ovocie, že Attila má aké autá, aký dom, ako je oblečený…, ale nepozerajú na to, že čo mal Attila predtým a čo urobil, aby to mal. Takže nepozerať sa na to ovocie, ale pozerať na tú tvrdú drinu, že koľko vypotil, koľkokrát mal slzy v očiach, koľko mal krvi na žinenke. Tieto veci sú najdôležitejšie.
Som naozaj nekonfliktný typ a nikdy som sa nepobil na ulici. Ja sa ukážem ako frajer tam, kde musím byť frajer, a to je klietka so seberovným súperom. A to sa snažím učiť aj svojich zverencov, že proste nepobiť sa nikdy na diskotéke alebo v škole, radšej odísť, lebo to k tomu nepatrí. Keď chceš byť frajer, tak buď frajer v klietke a poď za mnou, ja ti vybavím zápas. Keď prehráš, tak ťa to motivuje, aby si vyhral nabudúce, a keď vyhráš, tak ťa to motivuje, aby si vyhrával aj ďalej. Skúsim byť takým vzorom, že dobrým a hlavne pokorným. Nech je rešpekt a pokora voči starším, lebo už je to iný svet, ako keď som ja začal. Je to aj troška ťažšie, ale dá sa to korigovať.
Zdieľať na