#Ďalší cestovateľský príbeh sa začína vo vlaku v Thajsku, ktorý smeruje z Bangkoku za ďalším dobrodružstvom.
„Bež, bež, už beeež!!!“ kričala na mňa z okienka Thajka.
„Ale kam?”
„Taaaam!!!”
Už na mňa rval celý rad ľudí a mával smerom k správnemu nástupišťu. Jednou rukou som chytil klobúk, druhou Irininu dlaň a vyštartoval cez bangkockú stanicu.
Starý vlak s mrežami namiesto okien už začal pofrkávať. Bol to ten výnimočný prípad, keď niečo v Thajsku odchádzalo načas a práve vtedy sme meškali. Našťastie, zbesilý šprint sa vyplatil, zadýchaní sme vleteli do vlaku a za našimi chrbtami sa s klepnutím zavreli dvere.
„A dobrodružstvo od Justina môže začať,” usmial som sa na Irinu. Obidvaja sme stáli na začiatku vozňa a lapali po dychu. Pôvodne sme plánovali navštíviť starobylé mesto Ayutthaya ako každý normálny turista. Komfortne sa odviezť z Bangkoku klimatizovaným autobusom, vypočuť si miestneho sprievodcu a snažiť sa oddeliť informácie od jeho popletených báchoriek.
Avšak večer popíjania ryžového piva v tajnom bare s mojím kamošom Justinom, čo vyzerá ako filmový zloduch, to zmenil. Američan Justin a jeho francúzska žena Veronika už roky žijú v Bangkoku, a tak som nevedel odolať, keď mi Justin sprisahaneckým tónom navrhol úplne iný plán návštevy Ayutthaye.
„Paj ji kohn! Go away!” Pri lavičke naľavo stal holohlavý mních v oranžovej róbe a nahnevane ukazoval prstom na nadpis na stene vozňa. Pod nečitateľnou thajčinou bol aj preklad do angličtiny. „Monks only,” hovorila tabuľka. „Okey, okey, we’re leaving,” zamával som mníchovi. Naše zdržanie vo vozni zjavne spôsobilo jeho odbočku na ceste k osvieteniu natoľko, že náš odchod ďalej do vlaku sprevádzali jeho komentáre v tóne, ktorý by sa len ťažko hodnotil ako mierumilovný.
Kým sme sa predierali cez natlačené vozne v nádeji natrafiť na voľnejší, naše väzenie na kolesách považované v Thajsku za osobák sa pomaly predieralo cez celkom strašidelné slumy. Bangkok je síce mesto kontrastov, kde pred vstupom do luxusného hotela na zemi sedí rodinka a na otvorenom ohníku si robí večeru, ale takú biedu som tam nečakal.
Chatrče poskladané z plastových stavebných odpadkov sa lepili na koľajnice. Tam, kde nebola chatrč, bola hromada smetí. Vo vlhkom tropickom vzduchu visel strašný smrad. Naokolo pobehovali deti sivé od prachu. Podobné som videl len v Indii na predmestiach Pune. Vtedy nás tie deti skoro zabili. Jeden len tak zo žartu hodil po nás kameň a ostatní sa s radosťou pridali k tejto mimoriadnej zábave.
Spomienka na nepríjemný incident ma striasla. Predsa je to fajn, že namiesto okien má vlak mreže. Zároveň som si všimol, že tam boli aj určité prvky komfortu. Veľké kovové ventilátory na strope dosť pomáhali neskapať od horúčavy a medzi sivými lavičkami bolo dosť miesta na nohy. V poslednom vozni sme si dokonca našli aj miesto na sedenie a šťastní sa zvalili na sedadlá.
Slumy za oknom zmizli a krajina sa zmenila na zelené polia. Keby nebolo občasných paliem pri trati, ťažko by som rozoznal ázijský reliéf od toho stredoeurópskeho, na aký boli zvyknuté moje oči. Skoro som zaspal, keď zrazu ma vyrušilo potľapkávanie po ramene.
Na lavičke za mnou bol usmiaty týpek v zaprášenom oblečení neurčitej farby. Povedal by som, že mal okolo 50-ky, ale jeho čierne husté vlasy ma nútili o tom pochybovať. Opätoval som mu úsmev, čo nový spolucestujúci zobral ako privítanie a presadol si ku mne. Pozrel som sa na Irinu, tá so zvedavosťou sledovala týpka.
„Narong!” povedal Thajčan a potľapkal sa po hrudi. „Narong,” zopakoval a ukázal na mňa. V jeho očiach som prečítal otázku. „Narong,” ukázal som na neho. „Narong!” zakýval týpek a znova ukázal na mňa. Pozrel som sa na seba dole, kam ukazoval, a potom nechápavo na Irinu.
„Podľa mňa sa volá Narong a chce vedieť tvoje meno.”
Jasné, že mi to hneď nedošlo! „Narong – Pavol,” ukázal som najprv na neho a potom na seba. „Pavol – Narong!” široko sa usmieval môj nový kamoš. Naronga silno inšpiroval počiatočný úspech vo vzájomnom pochopení a z jazyka gest prepol na plynulú thajskú reč, ktorej som, prirodzene, nerozumel ani muk. Náš rozhovor narazil na neprekonateľnú jazykovú bariéru a zatuchol.
Chvíľu sme cestovali mlčky. Narong sa znudene pozeral na svoje zaprášené nohy, potom sa otočil a pokúsil sa nadviazať rozhovor s dvoma čínskymi študentkami. Tie mu takisto nerozumeli. Zrazu sa jeho oči rozsvietili, pozrel sa na mňa a slávnostne prehlásil: „Baak bpet!” Nestihol som zopakovať, že nerozumiem, a Narong sa zrazu začal hrabať vo svojom batôžteku.
Z malého ruksaku Thajčan vytiahol vrecúško s niečím hnedým a s úsmevom od ucha k uchu ho strčil mojím smerom. „Baak bpet!” Vo vystretých rukách tento milý človek držal vrecúško s thajskou pochúťkou – marinovanými kačacími zobákmi.
Ochutnať a neuraziť Naronga a pritom riskovať svojím žalúdkom neprisposobeným k ázijskému jedlu a hlavne ázijskej hygiene? Alebo zdvorilo odmietnuť? Ale ako? Kým som váhavo pozeral na vrecúško, vlak zastavil.
„Ayutthaya! Rýchlo!” Irina vyskočila zo sedadla. Na jej tvári som videl úľavu. Aj keď sme obidvaja ocenili túto mimoriadnu pohostinnosť, vidina koštovačky kačacích zobákov Irinu dosť vystrašila. Zakýval som Narongovi a rýchlym krokom sa vybral k východu za Irinou. Už sme boli blízko k nášmu cieľu – starobylému mestu Ayutthaya. Za normálnych okolností by sme sa vybrali hľadať rikšu. Avšak od Justina sme mali iné inštrukcie – teraz nás čakalo prekonať rieku.
Pokračovanie nabudúce.
Chceš byť nonstop v obraze?
Zdieľať na
Zdieľaní