#Grafický dizajnér Tomáš Kompaník, ktorého môžeš poznať zo show Pečie celé Slovensko, je nielen šikovný cukrár. Na svojom konte má svetové dizajnérske ocenenie Red Dot Design Awards s titulom Best of the Best, ktoré získal ako prvý Slovák za knihu AHA o slovenských ľudových výšivkách. Viac o sebe prezradil v našom rozhovore.
Čo ťa videlo k tomu, aby si sa prihlásil do šou o pečení?
Kamaráti. Ja som sa nechcel prihlásiť, lebo sa poznám a viem, že nikdy nie som spokojný s tým, čo upečiem. A piecť v časovom strese a pred kamerami bolo niečo nepredstaviteľné.
Ale oni ma už poznajú a vedeli, ako na mňa, takže to zaobalili: Veď sa predsa rád učíš nové veci a tá relácia bude určite dobrá škola, hovorili mi. A že nech iba pošlem prihlášku a uvidím, kam sa dostanem. Veď to sám môžem stopnúť, keď sa budem cítiť nekomfortne. A tak som, vlastne zo zvedavosti, nakoniec prihlášku poslal.
Priblížiš nám, ako sa grafický dizajnér a autor detskej knihy dostal k takémuto sladkému hobby?
Mal som obrovské šťastie, pretože som študoval to, čo milujem – grafický dizajn. Nad ničím iným som ani nerozmýšľal a naozaj som si celú školu užíval. Ako diplomovku som robil knihu AHA, ktorá prezentovala slovenské ľudové vzory v modernom poňatí.
Samotná kniha neskôr získala niekoľko dizajnérskych ocenení, vrátane prestížneho Red Dot Design Award. A to mi po škole veľmi pomohlo, pretože som ako čerstvý absolvent dostával zákazky, nemusel sa zamestnať niekde v reklamke a mohol si založiť vlastnú firmu. A to trvá už asi 12 rokov. Našťastie mám stále veľa práce, vždy niečo nové, takže nezažívam stereotyp.
Okrem toho, že robím dizajn pre iných, tak si vydávam aj svoje knihy. Moju diplomovku sme dotláčali 5-krát a stále je populárna. Vždy sa to všetko točí okolo ľudovej kultúry a vzorov. Raz mi napadlo, že by som mohol spraviť niečo také aj pre deti a odprezentovať im niečo naše tradičné. A tak vznikol príbeh o mojom psovi Jašovi, ktorý na jarmoku spoznáva ľudových remeselníkov.
Bolo pre teba náročné postaviť sa pre kamery a ukázať svoj cukrársky talent?
Veľmi. To bolo to najťažšie. Ja totiž veľmi nerád prezentujem a rozprávam o svojej práci. Radšej pracujem a tvorím, než rozprávam. Vedel som, že tu budem musieť všetko obkecať a predať. Ale tu znovu zafungovala túžba skúsiť niečo nové a naučiť sa viac odprezentovať.
Ako u teba vznikla láska k sladkým dobrotám?
Mám to už od detstva. U nás doma bolo vždy dobré jedlo, vždy som sa rád díval, ako mama varí a pečie. Na dovolenkách a výletoch rád ochutnávam nové veci a takmer všade sa snažím ísť na nejaký kurz varenia lokálneho jedla. Môj Juraj (priateľ, pozn. red.) rád prehlasuje: „Pre Kompaníka je jedlo vším.“
Ale reálne piecť som začal asi až cez pandémiu, keď sme boli zavretí doma. Vtedy som si povedal, že konečne mám čas skúsiť napiecť tie pekné francúzske dezerty, ktoré vídavam v zahraničí. U nás ich veľmi nie je kde zohnať.
Absolvoval si aj nejaké kurzy, alebo si samouk?
Cez pandémiu som sa najskôr učil sám. Veľa vecí bolo pre mňa úplne nových, naučil som sa, že pri dezertoch naozaj záleží na každom grame, na každom stupni Celzia. Veľa vecí skončilo v koši, ale postupne som sa učil.
Potom som išiel na svoj prvý kurz k Natachi Pacal a naučil sa triky s odpaľovaným cestom, ktoré je doteraz moje najobľúbenejšie. Na kurzy chodím väčšinou do Prahy, kde je dobrá škola na tento typ cukrárčiny. Ja sa naozaj rád učím nové veci, takže tieto kurzy sú pre mňa vždy sviatkom. Nedávno som si naraz naplánoval až tri.
Vymýšľaš si dezerty sám, alebo skôr stavíš na osvedčený recept?
Je to tak pol na pol. Ja si vždy nejaký koláč poskladám v hlave a použijem naň napríklad plnku, ktorú som sa naučil na nejakom kurze. Lebo keď je raz plnka alebo krém dobrý, už nevymyslíš nič lepšie. Ale kombinácií s inými chuťami je veľmi veľa, to ma na tom baví. Hlavne, keď spojím chute, ktoré sa bežne nespájajú a ľuďom to chutí. Teraz si idem na spojení lieskový oriešok a limetky.
A potom príde rad na zdobenie a to ma baví najviac. Preto mám rád tie francúzske dezerty – lebo každý jeden kúsok je tam unikátny a každému sa musíte venovať zvlášť.
Zastávam filozofiu, že nemusíme jesť dezert každý deň, možno ani nie každý týždeň. Má to byť sviatok, keď si naozaj doprajete niečo dobré a výnimočné namiesto pol plechu nejakého margarínového koláča. Táto filozofia by ma však ako cukrára asi zruinovala (smiech).
Keď si sa do súťaže prihlasoval, čo bolo pre teba hlavným cieľom?
Skúsenosti. To bol cieľ od začiatku. Som veľmi sebakritický, vedel som, že nemám „odpečeného“ veľa a aj to len v určitej oblasti. Takže som bol rád za všetko, čo som sa od spolusúťažiacich aj porotkýň naučil. Využívam to doteraz a som za to vďačný. Moji kamoši mali prosto pravdu, že sa niečo naučím (smiech).
Čo bolo pre teba na celom súťažnom procese najnáročnejšie? Prišli aj slabšie chvíle, keď si to chcel vzdať?
Najhoršie pre mňa bolo odovzdať niečo, s čím nie som spokojný. Lebo zo svojej práce som zvyknutý, že klientovi niečo pošlem až vtedy, keď som s tým stotožnený. Tu to nešlo, tu bol časový limit a basta. A to ma strašne zožieralo.
Dostal si v súťaži zadanie, pri ktorom si zapochyboval o svojich zručnostiach?
Všetky torty. Teraz budem chvíľku hejtovať torty (smiech). Mňa to jednoducho nebaví, pre mňa je skôr prežitok, že na každej oslave alebo svadbe musí byť torta. Navyše, keď sú poschodové, často ide na úkor stability samotná chuť. A ešte sa to zdobí a poťahuje všelijakými modelovacími hmotami, ktoré ani nikto neje. A predtým, ako ochutnáte, musíte vlastne tortu pooberať od všetkého nejedlého.
Na dizajne nás učili, že funkcia je pred formou. Čiže na stoličke sa musí hlavne dobre sedieť, výzor je až na druhom mieste. Preto moje dezerty musia byť hlavne jedlé a chutné, ozdobené niečím, čo chceš hneď zjesť, či už je to krém, čokoláda, karamel alebo ovocie. Ich prednosťou nemajú byť figúrky a umelé poťahové hmoty.
Ale plne rešpektujem, že každý má iný vkus a keď sa to niekomu páči, tak nepoviem ani slovo. Ale ja takú tortu neupečiem. To je vlastne na pečení pekné – že všetci sme iný a každý si nájde svojho zákazníka.
Išiel by si do toho znovu?
Išiel. Keď bolo po súťaži a bol som unavený, tak som bol rád, že je po tom. Ale bolo to veľmi pekné obdobie, aj natáčanie, aj vysielanie, keď sme to u nás doma pozerali s kamošmi. Vždy, keď sa stretnem s niekým zo spolusúťažiacich, tak si povieme, že by sme sa do toho stanu vrátili.
Absolútne klišé otázka – čo máš zo sladkostí najradšej?
Zo slovenských je moja srdcovka laskonka, už od detstva. A v zahraničí vždy vyberám niečo netradičné, čo u nás nepoznáme. Ale vždy ta, musí byť kombinácia – niečo sladké, niečo kyselkavé, niečo chrumkavé a čokoládou nikdy nič nepokazíš.
Kto je tvojou najväčšou podporou vo všetkom, čo robíš?
Môj Juraj. On, chudák, musel prežiť moje hádzanie plechmi a výkyvy nálad, keď sa mi nedarilo. Ale do poslednej minúty bol najväčšou oporou a ja som mal v hlave nastavené, že to musím dať tak, aby bol na mňa pyšný.
Mám veľké šťastie na ľudí okolo seba. Od rodičov, súrodencov, rodiny, kamošov, až po klientov. Toľko ľudí sa so mnou tešilo, že súťažím, že už len kvôli nim som sa snažil vydržať čo najdlhšie. Nakoniec, najkrajšie z toho všetkého bolo, keď sme každú nedeľu u nás pozerali nový diel. Vždy nás bolo asi dvadsať natlačených v obývačke. A hoci všetci vedeli, ako som dopadol, tak si pripíjali: „Na Kompaníka. Nech to vyhrá!“
Nedávno si absolvoval trip po Spojených štátoch. Čo je pre teba najsilnejším zážitkom z tejto cesty?
Celý výlet bol veľký zážitok. Bol v pláne ešte pred pandémiou, mali sme kúpené letenky, ale prišiel lockdown a nám ich zrušili. A to sa opakovalo ešte dvakrát. Až na štvrtý pokus sa nič nezrušilo a konečne sme šli.
Videli sme všetky miesta, ktoré sme poznali z detstva, z filmov. Nemali sme pevný itinerár, iba sme vedeli, čo asi chceme vidieť, takže každý deň sme sadli do auta a cestovali.
Mne sa najviac páčilo San Francisco, mohla za to najmä architektúra a celkový vibe mesta. Tam sme strávili aj Silvester a bolo to super. Vegas bol totálny gýč a iba som krútil hlavou, ako toto vôbec mohli postaviť. Ale zároveň má mesto takú atmosféru, že by som sa tam kedykoľvek vrátil. Z prírody bol najkrajší Joshua Tree National Park a Grand Canyon.
A na konci sme sa v Los Angeles zastavili vo filmových ateliéroch a videli scény, kde sa natáčali Priatelia, to bola úplná nostalgia a návrat do detstva.
Aké sú tvoj plány do budúcnosti?
Neplánujem nič konkrétne. Mám teraz pekné pracovné obdobie, pracujem na zaujímavých projektoch, ktoré ma bavia a mám chápavých klientov. Už som ale dlho neurobil nič svoje, takže rozmýšľam nad nejakou novou knihou.
Určite chcem ísť na nejaké cukrárske kurzy a naučiť sa niečo nové, to je pre mňa najväčší relax.
A cestovateľských snov je veľa, musím to nejak postupne dávkovať. V máji som bol na Kanárskych ostrovoch. Celý život som razil teóriu nevracať sa na jedno miesto, ale Kanárske mi tak učarovali, že tam chodíme každý rok.
Niečo väčšie aktuálne nemám v pláne. Prezradím len, že sa chystáme niekam do Strednej alebo Južnej Ameriky.
Zdieľať na