#Roland Wranik vedie slovenskú produkčnú spoločnosť Sorry We Can. S tímom vyrába pre Facebook reklamy prepájajúce fyzickú a virtuálnu realitu, točí klipy pre Ega, Rytmusa, Celeste Buckingham a mnohých ďalších a navyše aj produkuje live showky. Čo ho na režírovaní baví, ktoré natáčania boli preňho náročné a prečo chce na Slovensku vybudovať umeleckú oázu?
Čo je na povolaní režiséra fascinujúce?
Všetko. Už to ani neberiem ako povolanie, ale spôsob, akým žijem. Nemám presne stanovený čas, kedy pracujem a kedy nie. Som režisér ráno, keď si umývam zuby alebo meditujem, rovnako počas dňa, keď som s tímom ľudí a vytvárame projekty, aj večer, keď relaxujem s priateľmi.
Vždy ti niečo napadne, vždy sa niečo rieši. Je to divoký, kreatívny spôsob žitia. Je to veľmi subjektívne, no pre mňa je život o skúmaní rôznych oblastí, o veľkých výzvach a každodennej tvorbe. Kombinácia toho všetkého je na tom fascinujúca.
Ako si prišiel s názvom Sorry We Can?
Keď som žil na Miami, spolu s mojím blízkym kamarátom Samuelom Hoffmanom sme chceli založiť nejaký koncept produkcie — aj keď sme v tom čase netušili, ako to má vyzerať či fungovať. Hľadali sme názov, ktorý nás vystihuje najviac. Pôvodne to bolo „We Can“, aby bolo jasné, že môžeme a chceme. Spravili sme logo a všetko okolo, no a potom sme zistili, že na to nie je voľná doména.
Jeden večer som si dal research na platformách, kde si overuješ domény. Skúšal som „yeswecan“ a všetko okolo toho a „sorry“ bolo jediné voľné. Na konci dňa to dopadlo dobre, keďže Sorry We Can nás vystihuje oveľa viac.
Klipy si točil pre Kontrafakt, Dalyba aj Celeste Buckingham. Ktorá z produkcií videoklipov bola najnáročnejšia a prečo?
Keď som mal 19, najnáročnejšie bolo pre mňa točenie klipu Kontrafakt – Podzemie, jednej z prvých veľkých produkcií v mojom živote. Dnes to vnímam zase inak a určite, ak sa bavíme o klipoch, najťažšia bola za posledné obdobie produkcia pre Dalyba. Bavíme sa o 60-70-člennom tíme vrátane postprodukcie a mesačnej práce, čo sa pri klipoch v slovenských podmienkach až tak bežne nedeje.
Spomínaš na natáčanie, ktoré sa ukázalo ako problémové?
Každé jedno natáčanie má svoje úskalia. Je bežné, že sa vyskytnú problémy technického alebo produkčného charakteru, no nestalo sa ešte ani raz, aby sme ich nevyriešili na mieste. Dokonca mám rád, ak sa to deje, v pozícii problem-solvera sa cítim veľmi komfortne. Veľakrát ti to ponúkne inú perspektívu.
Pamätám si, že pred 8 rokmi sa nám počas natáčania pokazila kamera, takže sa natiahlo z 12 na 30 hodín. Asi pred mesiacom sme 11 hodín riešili technický problém, ktorý však nevznikol na našej strane. Točili sme teaser na hru pre Oculus/Facebook v spolupráci so Skrillexom. Šlo o veľmi zložité napojenie, v ktorom sme mixovali fyzickú a virtuálnu realitu.
Pracuje sa ti lepšie v zahraničí či doma?
Určite sa mi lepšie pracuje doma, v našich podmienkach. Viem sa tu dobre orientovať, viem, komu zavolať, ale asi najhlavnejšie je, že tu mám inovatívny, skvelý tím ľudí, s ktorými je pre mňa česť pracovať. Pre mňa ide o jednu z najdôležitejších vecí — mať okolo seba kreatívnych a spoľahlivých ľudí, pretože vtedy vznikajú veci, ktoré sa ľuďom páčia.
Ako režisér si dohliadal aj na live showky – Rytmusov Symphony Orchestra či Egov Precedens tour v roku 2018. V čom je z tvojho pohľadu produkcia audio-vizuálneho eventu iná od produkcie napríklad 3-minútového videoklipu?
Rozdiel je najmä v tom, čo sa deje v deň výroby. Keď sa niečo pokazí pri výrobe klipu či reklamy, jednoducho si dáme pauzu, vyriešia sa to a pokračujeme. Keď sa na live showke vyskytne nejaký technický problém, vtedy neostáva nič iné, len byť kvalitný imrpovizátor a vedieť odrežírovať všetko v real čase tak, aby divák ani nepocítil, že sa deje niečo, čo sa nemá. Samozrejme, platí, že čím náročnejšia produkcia, tým väčšia pravdepodobnosť, že sa nejaký problém objaví.
Ktoré slovenské videoklipy majú podľa teba vysokú umeleckú hodnotu a prečo?
Veľmi sa mi páčia veci od Katarzie, ktoré točila Anička Smoroňová. Od nápadu až po celkovú realizáciu majú svetový štandard, ale hlavne spomínanú umeleckú hodnotu.
Priznám sa, že nesledujem často tvorbu iných ľudí, takže nemám veľký prehľad o tom, čo tu vzniká. Určite je tu veľa zaujímavých vecí. Verím, že aj naše veci majú umeleckú hodnotu. Máme iný prístup — tému skúmame, zháňame nezvyčajné lokácie, prepájame sa s tými najlepšími ľuďmi v industry — ale hlavne ide o cit, a ten máme. Umeleckú hodnotu namiešaš tým správnym pomerom ingrediencií. Potrebuješ nápad, hercov, lokácie, kostýmy, kameru, osvetlenie, set design, postprodukciu a tím, tím, tím a všetky detaily okolo toho.
Stojíš aj za projektom Humanoid Research Lab. Predstavíš ho našim čitateľom?
Ide o projekt, ktorý sme rozbehli s Petrom Kašparom, veľmi vzácnym kreatívnym človekom. Po čase sa k nám pridala aj moja partnerka – producentka Lucka Uhrinová s ďalším skvelým producentom Eduardom Bartekom. HRL má za cieľ vybudovať 3D art boutique studio, ktoré prepája umenie a technológie. Digitálna doba sa posúva raketovo vpred a nás fascinuje, kam všade sa dá potlačiť. A tak sme vytvorili túto platformu.
Aktuálne máme v tíme 19 interných ľudí a začína byť veľmi zaujímavé, ako prepojenie rôznych hláv vytvára inovatívne projekty budúcnosti.
Na čom zaujímavom pracujete v SWC a HRL aktuálne?
Jeden z našich hlavných klientov je Tatra Banka, pre ktorú sme v spolupráci s agentúrou This Is Locco vytvorili digitálnu Bejby Blue. Tento projekt už druhý rok na dennej báze operujeme a tvoríme. Aktuálne sme dokončili high-tech/umelecký film pre skvelú slovenskú firmu TOMARK AERO vyrábajúcu kvalitné a inovatívne lietadlá, ktorý bol uvedený na EXPO DUBAI 2020.
Ďalej točíme krátke firmy pre prespektívny slovenský startup POWERFUL MEDICAL, ktorý vytvorili aplikáciu s vysokou presnosťou detekcie EKG. Mimo toho sa v spolupráci s našimi kreatívnymi partnermi APART venujeme umeniu — v Petržalke sme otvorili nezávislú umeleckú galériu, no a posledné mesiace pracujeme na vlastnom startupe, ktorý sa venuje oblasti NFT v krypte.
Máš nejaký režisérsky sen, ktorý by si si chcel splniť, napríklad režírovať celovečerný film?
Film možno niekedy v živote príde, ale určite to nie je môj veľký životný sen. Najväčšiu motiváciu mám vytvoriť niekde v slovenskej prírode miesto, kde postavíme umeleckú rezidenciu, technologické centrum, galériu, moderné bývanie a veľa pokojných a kreatívnych priestorov. Chcem, aby šlo o absolútne sebestačný projekt, takže by mal vlastný zdroj elektriny, vody a potravín z vlastnej záhrady. V podstate by šlo o malé mesto, kde budú ľudia prepojení s prírodou, budú objavovať svoj vnútorný potenciál a navzájom si pomáhať na svojej životnej ceste.
Čo by si odkázal všetkým nájdeným režisérom, ktorí čítajú tento rozhovor?
Nech čítajú veľa kníh a strážia si svoje zdravie, hlavne to mentálne. A aby sa naučili rozlišovať, čo im hovorí ich ego a čo vnútorný hlas a srdce. Aby sa ničoho neobávali, pretože to je iba ich problém, ktorý existuje v ich hlave. A aby ich veci, ktoré tvoria, napĺňali. V ideálnom prípade inšpirovali ostatných, aby sa posúvali vpred a prinášali kvalitnú kultúru, ktorá tvaruje našu spoločnosť.
Zdieľať na