#Je mladá, priebojná a na obraze ju vidieť stále častejšie. Soňa Kolcunová má iba 22 rokov, ale už teraz o nej môžeme hovoriť ako o mladej nádeji slovenskej športovej žurnalistiky. Aká je pozícia žien v športovom odvetví a čo by odkázala mladším dievčatám, ktoré majú podobné sny, no možno menej odvahy, aby si za nimi išli?
Soňa, povedz nám na úvod, na čom momentálne vo svojej práci robíš?
V rámci mojej práce v televízii Markíza, kde pôsobím ako športová redaktorka, sa aktuálne primárne venujem hokeju, motošportu a tenisu. Prehľad však musím mať vo všetkých športoch. Zároveň je veľkou časťou môjho života fitness a kulturistika, ktoré mapujem prostredníctvom článkov a súťaží.
Ako si sa dostala do televízie?
Do TV Markíza som sa dostala prostredníctvom letnej stáže, na ktorú nám v škole (Univerzita Komenského v Bratislave, pozn. red.) ponúkli konkurz. Tým som následne prešla a po absolvovaní stáže sa vedenie športovej redakcie rozhodlo, že by som mohla byť prínosom aj dlhodobejšie.
Darí sa ti skĺbiť tvoj pracovný a študentský život, respektíve, ostáva ti vôbec nejaký čas na súkromie?
Nie je to jednoduché. Môže sa to zdať ako klišé, ale hoci to nie je ľahké, stojí to za to. Síce možno obetujem práci čas, ktorý moji rovesníci trávia zábavou, ale na konci dňa je to práve tak, ako to chcem mať. Pretože mať možnosť robiť to, čo robím, pre mňa znamená veľa. Som rada, že môžem pôsobiť v takých podmienkach a takom kolektíve.
Keď sme pri kolektíve, koľko žien je vo vašom redakčnom tíme?
V redakcii sme tri.
Myslíš si, že v športovom odvetví cítiť, že je žien nižší počet? Je pre nežné pohlavie celkovo náročnejšie presadiť sa v oblasti, ktorá bola dlhé roky výsadou mužov?
Je určite citeľné, že je nás menej, pretože to vidieť zrejme na každej výrobe a pri kontakte so športovcami a inými médiami. Je jedno, o aký šport ide, je to cítiť. Presadiť sa je náročnejšie a možno práve to veľa žien odrádza. Možno si nie sú isté tým, do akého kolektívu prídu a hoci ich to k športu ťahá, je tam veľa faktorov, ktoré dokážu zavážiť a ony sa rozhodnú ísť iným smerom.
Medzi tieto faktory patria strach z toho, že budú na obraze, ale tiež potreba priamej komunikácie s vrcholovými športovcami, ktorí vždy nie sú iba v dobrej nálade.
Pociťovala si aj ty osobne ako nevýhodu, že nie si muž?
Cítim tlak, ktorý si možno sčasti na seba vytváram sama, pretože chcem dokázať, že ženy do športu patria. Myslím si, že mám veľmi dobrý príklad v oboch mojich kolegyniach, Janke Hospodárovej a Klaudii Kristiníkovej, ktoré sú špičky v tom, čomu sa venujú. Je mi cťou, že sa od nich môžem učiť. Tlak spočíva v tom, že je ťažké klásť správne otázky a orientovať sa v danej problematike. Nikdy by som neprišla na tlačovú konferenciu nepripravená.
Stalo sa ti počas tvojej novinárskej práce, že ti dal niekto pocítiť, že si príliš mladá, alebo že si žena?
Vzhľadom na to, že som mladá, ku mne pristupujú opatrnejšie. Ale keď vidia, že mám prehľad a viem dosť o danej problematike, vtedy to naberá úplne inú dynamiku. V tom je to čaro, naozaj to nekončí zápasom a reportážou. Tým, čo robím, musím žiť a nasávať informácie od rána do večera.
Povedala by si, že Slovensko je dostatočne progresívne v akceptovaní žien v športovej žurnalistike?
Je progresívne, ale stále vo vnímaní žien v športe vidím medzery. Ešte stále si veľa ľudí myslí, že je to iba o tom, že prečítam štyri vety z čítačky alebo idem na zápas, pozriem si ho a poviem, kto vyhral a kto strelil gól. Nevidia to všetko, čo je za tým.
Naozaj to nie je iba o tom, že sa namaľujem a idem pred kameru. Keď je nový moderátor športu a spovedajú ho médiá, zamerajú sa na to, čo ho baví, čo mu ide a čomu sa venuje. A keď sa v športe objaví žena, bulvár sa zameria na to, koľko fotiek v plavkách má na Instagrame. Verím, že verejnosť bude časom vnímať ženy v športe ako odborníčky, ktoré vedia priniesť nové témy a poznatky, a nielen ako okrasu.
Ako podľa teba súčasnú situáciu zlepšiť?
Určite by pomohlo, keby sa dievčatá o šport zaujímali viac a nebáli sa ho. Na druhej strane, by bolo dobré, keby aktívne redaktorky v tomto odvetví boli zodpovedné pri príprave jednotlivých reportáží a najmä pri rozhovoroch, pretože veci sa zvyknú viac generalizovať.
Keď sa niektorá z nás opýta niečo, čo nie je úplne relevantné, väčšinou sa to zhrnie, že to robia všetky ženy. Pomohlo by vnímať redaktorky oddelene a nehádzať ich do jedného vreca.
Máš v tejto chvíli nejaké konkrétne ciele vo svojej kariére?
Mojím cieľom je aktuálne si ešte viac rozširovať prehľad v športoch, ktoré sú mi najbližšie a prinášať stále nové a relevantné témy, na čo mám vďaka redakcii ideálne podmienky, pretože v nej spolupracujem s ozajstnými odborníkmi a profesionálmi. Rada by som v budúcnosti získala príležitosť nahliadnuť ako redaktorka na niektoré vrcholné podujatia. Či už zo sveta hokeja, F1 alebo MotoGP.
A na záver, čo by si odkázala mladým dievčatám, ktoré vidia svoju budúcnosť v športovej žurnalistike, ale možno nemajú dostatok odvahy, aby si išli za svojimi snami?
Nikdy som si nemyslela, že skončím práve v televíznom športe, ale som veľmi rada za to, že som sa tam dostala. Myslím si, že ostatné dievčatá by sa nemali báť chytať príležitosti za pačesy.
A odkázala by som im, aby sa vzdelávali. Nech si robia svoje „domáce úlohy“. Mám na mysli, že tak, ako neustále rastie šport ako celok, tak treba rásť aj ako jednotlivec. Je to dynamické odvetvie a keď z neho vypadneš čo i len na dva týždne, môže sa zmeniť veľmi veľa vecí, ktoré ti neskôr chýbajú.
Zdieľať na