#Preraziť ako spisovateľ na presýtenom slovenskom trhu sa nepodarí zo dňa na deň každému, no začínajúci autor, Košičan Peter Pavonič, má k tomu dokonale našliapnuté. Zatiaľ mu vyšli len dve knihy, no vďaka nim sa stal obľúbeným autorom na východnom Slovensku. Čo o svojej tvorbe prezradil a prečo by si si ju mal prečítať, sa dozvieš v tomto rozhovore!
Keď človek napíše tvoje meno do Googlu, nenájde skoro nič. Kto je vlastne Peter Pavonič? Ako by si sa predstavil svojim čitateľom?
To asi preto, že ešte stále čakám na knihu, ktorou by som prerazil na literárnej scéne (smiech). Som teda autor z Košíc, ktorý zatiaľ vydal dve knihy, detektívne romány s dvoma hlavnými postavami – spisovateľom Danielom Dárskym a súkromným detektívom Martinom Eggenbergerom. Okrem písania rád počúvam hudbu, čítam knihy, prechádzam sa so psom, chodím do lesa a rekreačne hrám tenis.
Povedz nám ešte 5 zaujímavých faktov o sebe…
Milujem bryndzu, ale neznášam bryndzové halušky. Založil som knižné vydavateľstvo. Ak by som si mal zo svojich záľub vybrať medzi literatúrou a hudbou, vybral by som si (na autora asi prekvapivo) hudbu. Napísal som uletenú poviedku o mimozemšťanoch, ktorých uchváti metalová hudba. Jeden český časopis venovaný sci-fi sa ju na moje prekvapenie rozhodol publikovať. Strašne nadávam, keď začína ďalšia séria Farmy a potom ju pozerám.
Ako si sa dostal k písaniu? Kedy si začal tvoriť?
S písaním som začal asi ako sedem či osemročný. Na približne 50 papierov veľkosti A4 som dosť zlou gramatikou napísal príbeh o dvoch mimozemšťanoch a pozemskom chlapcovi, ktorý stroskotal na ich planéte. Asi som to ani nedokončil. Potom som roky nepísal nič, na ten príbeh som aj zabudol a ak mám povedať pravdu, dokonca som nebol ani veľkým čitateľom kníh.
Priateľka však čítala veľa, dotiahla ma k čítaniu tiež a potom sme spoločne začali písať knihu (mal som asi 22 rokov). No zistili sme, že písať vo dvojici nie je pre nás, a tak sme začali tvoriť samostatne. Vtedy vznikli nejaké moje prvé nápady, poviedky – mimochodom, strašne zlé – a prvá strana môjho debutu O mŕtvych len v dobrom, ktorá ležala v zásuvke asi ďalší rok.
Tvoríš pod vlastným menom. Nerozmýšľal si niekedy nad pseudonymom?
Pri prvej knihe som nad tým rozmýšľal, potom som sa však rozhodol publikovať pod vlastným menom. Teraz by to už asi bolo zbytočné, možno nejaký pseudonym použijem, keď raz napíšem knihu úplne odlišnú od mojej ostatnej tvorby.
Ako si už spomínal, kniha O mŕtvych len v dobrom je tvoja prvotina. Ako dlho si ju písal a čo bolo prvým impulzom k jej tvorbe?
Mal som po dvadsiatke, uvedomil som si, že na kariéru rockovej hviezdy je už neskoro (smiech), tak som sa rozhodol, že budem spisovateľom. A nakoniec som zistil, že písanie ma celkom baví. Polovicu knihy som vytvoril ešte počas magisterského štúdia, potom som mal dlhšiu pauzu, druhú polovicu som napísal pred nástupom na doktorandské štúdium. Dokopy to trvalo asi rok.
Aký to bol vlastne pocit vydať naozajstnú knihu?
Bol to skvelý pocit, pamätám si, ako som utekal na poštu, aby som si prevzal balík a po prvýkrát som v ruke držal knihu so svojím menom. Avšak, ako som už spomenul, určite sa to miešalo aj s obavami.
Bolo niečo, čo ťa v procese jej vydávania prekvapilo? Ako to prebiehalo?
Prekvapilo ma viacero vecí, niektoré pozitívne, niektoré zas negatívne. Môžem však spomenúť napríklad to, že rozhodnutie vydavateľstva vydať moju knihu som si predstavoval ako väčšiu životnú udalosť. Myslel som si, že budem musieť ísť do Bratislavy, kde sa o knihe bude diskutovať, tam sa podpíše zmluva atď. Nakoniec tieto veci vyriešil internet.
Čo ťa inšpiruje pri písaní? Odkiaľ čerpáš námety a čo ťa na tomto kreatívnom procese najviac baví?
Inšpiráciou môže byť naozaj všetko – človek, ktorého stretnete, situácia, ktorú zažijete či vidíte. Nakoniec sa to môže prejaviť vo vašom texte, dokonca bez toho, aby ste si to počas písania uvedomovali. A najviac ma baví vytváranie príbehu v hlave, väčšinou počas prechádzok. Samotné písanie je, pravdupovediac, niekedy dosť otravné. Najmä, keď sa mi nedarí dať na papier to, čo v hlave znelo oveľa lepšie (smiech).
Niektorí začínajúci autori majú strach, prípadne pociťujú istý druh ostychu zverejniť svoje texty. Mal si aj ty tento pocit?
Samozrejme. Strach z toho, že môj text budú čítať cudzí ľudia, tam je – obavy, aké budú recenzie, reakcie, ako bude kniha prijatá. Podľa mňa je pre každého autora dôležité, aby dal svoj rukopis prečítať tzv. „betareaderom“, teda ľuďom, ktorým dôveruje a ktorí si jeho rukopis prečítajú ešte pred vydaním a otvorene sa k nemu vyjadria.
Ja mám šťastie, že moje texty najprv kriticky prejde priateľka, a to úplne „bez servítky“. Robí to však s najlepšími úmyslami, aby som text vykresal do čo najlepšej podoby. To je inak veľmi dôležité a odporúčam to každému autorovi – vždy lepšie padne kritika predtým, ako ide kniha do tlače, a autor na nej ešte má čas popracovať a vylepšiť ju, ako po vydaní, keď zmeny už zapracovať nemôže.
A ak vám jeden betareader vráti text s tým, že je to paráda a nič lepšie nečítal, dajte to prečítať aj ďalším ľuďom – v každej knihe, aj tej najlepšej, sa nájdu nejaké chyby. Možno vás len nechcel uraziť, no možno sa vám s takýmto komentárom rukopis vráti aj od ostatných a vy ste naozaj napísali literárne veľdielo.
Vyštudoval si históriu a v knihách často spomínaš rôzne historické fakty. Neinklinoval si niekedy k napísaniu čisto historického románu, prípadne detektívky?
História ma baví, ale aby som napísal knihu z nejakého historického obdobia, to by som potreboval dané obdobie poznať veľmi dobre, zrejme by bolo treba absolvovať aj nejaký výskum, na čo si momentálne netrúfam. Napísať detektívku nebolo mojím cieľom – keď som napísal úvodnú stranu prvej knihy, ešte som netušil, čo z toho bude. Keď som sa potom rozhodol nápad rozpracovať, akurát som bol na vlne detektívok, takže sa to v texte prejavilo.
Tvoju druhú knihu v poradí Deti zatratenia si vydal už vo svojom vlastnom vydavateľstve. Čo ťa viedlo k jeho založeniu?
Rozhodol som sa, že do toho pôjdem už krátko po tom, ako vyšla jednotka. Samozrejme to znamenalo viac práce, musel som sa postarať o celý proces vydania, avšak nakoniec kniha vyzerá presne podľa mojich predstáv. Viedla ma k tomu asi chuť mať pod kontrolou celý proces tvorby knihy.
A tiež vlastná skúsenosť, že samotným písaním sa autor na Slovensku len ťažko uživí. Zopár takých spisovateľov síce je, ale k tomu mám ešte ďaleko. Preto som sa rozhodol, že pôjdem aj do vydávania a popritom budem ďalej písať.
V začiatočnej kapitole je aj báseň. Píšeš tiež poéziu?
Poéziu nečítam, ani nepíšem. Dalo mi teda celkom zabrať napísať báseň, ktorá bola v Natáliinom denníku. V niečom som sa inšpiroval obľúbenými hudobnými textami, najmä tými metalovými, keďže som chcel, aby z básne vyžaroval pocit samoty, opustenia. Snáď sa mi to aspoň trochu podarilo.
Taktiež si tu dal psovi meno po jednej z najväčších vrahýň na našom území, Irene Čubírkovej. Ako ti to vôbec napadlo?
Popravde si už nespomínam, ako vznikol nápad dať psovi to meno. Morbídne meno sa však hodilo, keďže majiteľom psa je mladý blackmetalista rebelujúci proti rodičom a spoločnosti. Potom som si spomenul, že pred rokmi som si v jednom bare v Košiciach objednal pivo s názvom Pani Čubírková.
Obsahovalo paradajkovú šťavu a podľa čašníka ho málokto vypil (mne sa to podarilo a to pivo nebolo vôbec zlé). Možno zapracovalo moje podvedomie, ktoré mi našepkalo, že ak sa tak mohlo volať pivo, môže sa tak volať aj pes.
Figuruje tu aj jedna postava z predošlej knihy. Máš k svojim postavám celkovo nejaký bližší vzťah, alebo sa dokážeš odosobniť?
Zaujímavá otázka. Musím povedať, že vzťah mám ku každej postave, ktorá sa v mojich knihách objaví, či už ide o hlavných protagonistov alebo len „bočné postavy“.
Vrátiť do druhej knihy postavu Jakuba Eliáša bol vcelku spontánny nápad, koniec koncov však úplne logický – tento mladý metalista sa objavil v prvej knihe, bol synom dvojice podozrivých a písanie scény s ním som si užil. Kedy inokedy ho vrátiť na scénu, ak nie v knihe, kde metalisti hrajú hlavnú rolu?
Obe knihy sa jazykom a dávkou humoru výrazne nelíšia. Malo by byť podľa teba v detektívkach viac humoru na odľahčenie situácie?
Detektívku určite nepokazí, keď je v nej aspoň štipka humoru. Taktiež mám rád, ak je detektívka „obohatená“ aj o súkromný život postáv, či už podozrivých, ale najmä hlavných protagonistov. Je fajn, ak ich môžeme spoznať bližšie, dočítame sa o ich problémoch, možno aj o veciach, ktoré so samotným vyšetrovaním príliš nesúvisia.
Aj preto sa v oboch častiach premietol súkromný život Daniela Dárskeho. Nie každému je to síce „po chuti“, ja však nemám rád sterilné detektívky so vzorcom „vražda – vyšetrovanie – odhalenie“, bez akejkoľvek pridanej hodnoty.
V čom je Peter totožný s Danielom Dárskym? Máš s touto postavou spoločné nejaké črty? Mal si aj ty, podobne ako Dársky, niekedy takzvaný autorský blok?
Keď som napísal tú spomínanú prvú stranu O mŕtvych len v dobrom (o tom, ako hlavný hrdina sníva, že je úspešným spisovateľom a svoj ďalší román píše vo Fínsku), vychádzal som zo seba. Netušil som, ako to ďalej bude pokračovať, a tak tá strana odpočívala vyše roka „v šuflíku“.
Potom som to rozpracoval, vznikla z toho detektívka a keďže som vychádzal z tej prvej strany, Daniel Dársky predstavoval akési moje alter ego. To sa ale dosť rýchlo zmenilo, postupne si začal žiť vlastný život. Máme nejaké spoločné črty, najmä čo sa týka záľub (okultizmus, metalová hudba atď.), no dnes by som rozhodne nepovedal, že „tá postava, to som ja“. V mnohých situáciách koná tak, ako by som ja nikdy nekonal, správa sa inak, hovorí inak. Ako vravím, už počas prvej časti si začal žiť vlastný život.
Čo sa týka autorského bloku, niekedy prídu dni, keď človek nenapíše (skoro) nič, ale aby som dlhý čas nedokázal napísať ani riadok, prípadne by som nemal žiaden námet, to sa mi zatiaľ nestalo.
Obe knihy situuješ do prostredia Košíc, kde aj žiješ. Vychádzaš pri písaní vždy zo svojho blízkeho okolia, zo svojich záujmov?
Milujem Košice, milujem sídlisko, kde žijem od svojich desiatich rokov, preto sa reálie mesta objavujú aj v mojich knihách. Som veľkým fanúšikom toho, keď slovenskí autori píšu príbehy z domáceho prostredia. Myslím si, že sa nemáme za čo hanbiť.
A ak môžeme bez problémov čítať škandinávsku literatúru s nevysloviteľnými názvami ulíc a nič sa nám na tom nezdá divné, môžeme písať aj o Jožkovi z Golianovej ulice, štvrtákovi zo SOŠ Železničnej, ktorý každý večer dochádza za priateľkou Nelkou na Sídlisko Ťahanovce. Je to určite autentickejšie ako kadejakí Johnovia a Mirandy z pier slovenských autorov.
Sú situácie čisto vymyslené, alebo je tam aj niečo reálne, napríklad z tvojho života?
Situácie si väčšinou vymýšľam a ak je niečo založené na tom, čo som skutočne zažil, snažím sa to čo najviac pozmeniť.
V knihách sa nevyhneme ani invektívam či vulgarizmom. Je to podľa teba v dnešnej dobe primerané? Vieš si svoje knihy bez toho predstaviť, alebo to patrí k tvojmu autorskému jazyku?
Myslím si, že najlepšie je písať dialógy tak, ako medzi ľuďmi v realite prebiehajú. Vulgarizmy sú súčasťou dnešného jazyka a pokiaľ autor nezasadí dej do katolíckeho kláštora, je asi nepravdepodobné, aby niektorá z jeho postáv medzi rečou nevyhŕkla nejaký vulgarizmus.
Určite to netreba robiť nasilu, nadávky by v knihách mali byť funkčné. Neviem, či sa mi to podarí vždy (niektoré vulgarizmy z knihy O mŕtvych len v dobrom by som dnes napríklad vyhodil), ale v knihe Deti zatratenia, kde väčšina postáv sú násťroční blackmetalisti, sú hádam použité vhodne.
Máš aj ty „v šuflíku” niečo z vlastnej tvorby, čo by si nikdy nevydal?
Určite poviedku, ktorá sa paradoxne stala predlohou pre knihu, na ktorej momentálne pracujem. Pôvodný text obsahoval kopec nezmyslov, takže by som ho určite nikdy neuverejnil. A spomínaná spoločná kniha s priateľkou je des – to bola naša skutočná prvotina.
Čo rád čítaš ty? Ku ktorým autorom vzhliadaš a ktorí ťa inšpirujú?
Nemám obľúbený žáner, čítam spoločenskú beletriu, detektívky, sem-tam fantasy, dosť často aj literatúru faktu a v poslednom čase som si obľúbil najmä autobiografie. Mám rád zahraničných aj slovenských autorov.
Mojím dlhodobo najobľúbenejším spisovateľom je Karl Ove Knausgård. Ten je známy najmä ako autor šesťdielnej autobiografickej ságy Môj boj. Musím tiež spomenúť knihu O písaní od Stephena Kinga, ktorého knihy síce nevyhľadávam, no túto „príručku spisovateľov“ odporúčam prečítať každému, kto má v úmysle venovať sa písaniu beletrie.
Pripravuješ niečo nové? Dočkáme sa niekedy ďalšieho voľného pokračovania príbehov dvojice Dársky – Eggenberger?
Momentálne pracujem na svojej tretej knihe, no rozhodol som sa zmeniť žáner a prejsť k spoločenskému románu. Dá sa povedať, že píšem taký klasicko-neklasický príbeh o nenaplnenej láske. Dvojicu Dársky – Eggenberger som síce naveky nepochoval, ale nemám nápad na tretiu časť a nechcem to siliť.
Pre dobro série by to asi malo ostať v nejakej „tajomnej“ tematike, ale zatiaľ čo prechod od okultizmu k black metalu mi pripadal prirodzený a celkom uveriteľný, tretiu časť z podobného prostredia si neviem predstaviť. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
Vráťme sa ešte na záver k tvojmu vydavateľstvu. Chcel by si do budúcna rozšíriť svoju vydavateľskú prax aj o iné knižné tituly?
Určite, zatiaľ máme v pláne vydať tretiu časť detektívnej série Barbory Bernátovej, verím, že už na jeseň tohto roka. Potom sú v pláne aj nejaké iné, zahraničné tituly, možno už niekedy v prvej polovici roka 2024.
Bol to náročný proces? Kto ťa pri tom najviac podporoval?
Je to síce náročný proces, na druhej strane ma samotná výroba knihy dosť bavila. Musel som riešiť obálku s grafikom, to, ako bude vyzerať sadzba knihy, vybrať v tlačiarni povrch a typ papiera atď. Najviac ma určite podporovala priateľka, ktorá je zároveň autorkou ďalšej knihy vydanej vo vydavateľstve a ktorá sa tiež postarala o skvelú sadzbu oboch kníh.
Akú máš perspektívu do budúcnosti popri iných vydavateľstvách? Čo viete ponúknuť autorom? Prečo by si mali dať autori vydať knihu práve u vás?
Sme síce mladé vydavateľstvo, ktoré zatiaľ nemá na konte veľa vydaných kníh, ale práve to by mohlo byť plusom – chceme sa čo najdôkladnejšie zaoberať každým titulom, ktorý sa rozhodneme vydať.
Čo sa týka obsahovej stránky, dávame si záležať na kvalitnej jazykovej a štylistickej korektúre. A čo sa týka tej vizuálnej, je mi jasné, že obálka predáva a že už dávno nestačí prilepiť k textu akýkoľvek obrázok a hodiť knihu do predaja.
Okrem toho si čitateľ všíma aj vnútorný vzhľad knihy – sadzbu, použité písmo atď. Preto je mojím záujmom, aby každá kniha vydaná v našom vydavateľstve bola nielen obsahovo kvalitná, ale tiež, aby sa čo najviac zapáčila oku čitateľa. Verím a dúfam, že prvé dve knihy sú toho dôkazom.
S ktorým slovenským autorom by ste v budúcnosti chceli nadviazať spoluprácu, prípadne mu vydať knihu? Prípadne, čo celkovo plánujete v rámci vydavateľstva do budúcna?
Myslím si, že na Slovensku máme množstvo kvalitných autorov, nespomeniem teda konkrétneho, ale určite by som bol veľmi rád, keby knihy dobrých slovenských autorov vyšli práve v našom vydavateľstve.
Ako som spomínal, tento rok plánujeme vydať ďalšiu časť kriminálnej série s detektívom Dávidom Meiznerom od autorky Barbory Bernátovej. Do budúcna plánujeme predstaviť aj nejaké zahraničné tituly, dokonca nielen z detektívneho žánru. Nechajte sa prekvapiť.
Zdieľať na