#Aké je trpieť od detstva chorobou, ktorá sa ľudovo nazýva cukrovka? Katarína Rerková sa už niekoľko rokov borí s diabetom 1. typu, teda dedičnou formou cukrovky a o svoj príbeh sa delí aj na Instagrame. Cukrovku, ale aj iné ochorenia skúma ako vedkyňa v Biomedicínskom centre Slovenskej akadémie vied.
Takisto sa snaží zistiť, ako pravidelné cvičenie ovplyvňuje bunkové a molekulárne procesy spojené so starnutím. V rozhovore nám prezradila, aký je život s cukrovkou a ako táto diagnóza ovplyvňuje jej všedné dni.
Diabetes máte od dvoch rokov, ako malú vás dokonca museli odviezť do nemocnice a skončili ste na infúziách. Viete, čo sa vám stalo a ako túto situáciu prežívali rodičia?
Keď som mala dva roky, mamina si všimla, že so mnou niečo nie je v poriadku – že veľa močím, som stále smädná a cítila klasický acetónový zápach z úst. Zobrala ma preto k pediatričke, ktorá mi stanovila jasnú diagnózu – cukrovku 1. typu.
Bola som v stave, ktorý sa odborne nazýva diabetická ketoacidóza a ktorý je charakteristický pri záchyte diabetikov 1. typu. Telo sa do neho dostáva, keď nemá dostatok inzulínu a začne alternatívne používať ako zdroj energie tuky.
Rodičia boli z toho samozrejme zdrvení – bola som prvým a vytúženým dieťaťom. Mamina so mnou strávila dva týždne v nemocnici, nič nejedla a verím, že to boli pre ňu najťažšie dva týždne jej života.
Ako diagnóza ovplyvnila váš život, máte nejaké väčšie obmedzenia, ktoré musíte dodržiavať?
Cukrovka vám úplne otočí život. Zrazu musíte stále myslieť na to, aký máte cukor v krvi, či môžete alebo naopak musíte niečo zjesť, koľko si potrebujete podať inzulínu, či sa môžete ísť hýbať. Jednoducho sa všetko točí okolo čísla, ktoré predstavuje cukor v krvi.
Keďže som ochorenie dostala v dvoch rokoch, tak je moje telo od útleho veku zaťažené chronickým ochorením. Ako výhodu vnímam to, že som sa s cukrovkou nemusela vyrovnávať v priebehu života. Nepamätám si, aké je to žiť bez nej.
Som však zástancom toho, že keď sa s cukrovkou naučíte žiť a porozumiete svojmu telu, dá sa takmer všetko. Niektoré veci sú pre nás komplikovanejšie a musíme sa nad následkami svojho konania zamýšľať viac, ako je to u zdravých ľudí, to nepochybne, ale s troškou vynaliezavosti a disciplinovanosti sa to dá. V dnešnej dobe, predovšetkým s nástupom moderných technológií, ako sú inzulínová pumpa a diabetický senzor, sme obmedzovaní oveľa menej, ako to bolo kedysi.
Má cukrovka, naopak, aj nejaké benefity?
Cukrovka mi vytýčila moju životnú cestu. Vďaka nej som sa začala viac zaujímať o ľudské telo a o to, ako funguje. Zaujala ma medicína a veda a keď som niektorým veciam porozumela a videla som, ako to v praxi funguje či dáva celé zmysel, mojou vášňou sa stalo posúvať tieto cenné informácie ďalej.
Ako diabetik sa zdokonalíte v sebadisciplíne, čo som využila počas štúdia na vysokej škole, a naučíte sa veci vnímať komplexnejšie. Takisto sa zamýšľate nad tým, prečo niečo funguje tak, ako to funguje a čo za tým je.
Na Instagrame pod profilom mydialife_sk poskytujete pacientom s cukrovkou praktické informácie či rady. Stalo sa tak po tom, ako ste zistili, že diéta, ktorú ste predtým držali, nebola pre vás prospešná. Akým spôsobom ste sa v tom čase vzdelávali o tejto téme?
Vnímam, že disponujem vzácnou kombináciou – som pacient a odborník v jednom. Viem odfiltrovať informácie, ktoré z hľadiska fyziológie dávajú zmysel, a tie, ktoré sú len marketingovým ťahom. So štýlom stravovania som začala experimentovať ešte na strednej škole. V tomto čase som však nebola ešte schopná vyberať správne informácie.
Na prvý pohľad mi dávalo zmysel, že pri nízkosacharidovej, resp. keto strave potrebuje telo menej inzulínu, čo je dobré, lebo veľa inzulínu škodí. Toto sú však neúplné informácie, ktoré sú síce samé osebe pravdivé, no treba vedieť poskladať celú skladačku. To som, žiaľ, v tom období ešte nevedela. Informácie som čerpala z internetu, od výživových poradcov, ktorých vzdelanie som si nijak neoverila a nekonzultovala som ich s doktorom.
A presne to je problém dnešnej spoločnosti, ktorá stráca úctu voči autoritám. Myslíme si, že hoci nemáme vyštudovaný daný smer, môžeme spochybniť a spochybňujeme názory študovaných ľudí, ktorí roky pôsobia vo svojom odbore.
Následkom nesprávneho stravovania sa mi zvýšil LDL, čiže rizikový cholesterol, znížila sa citlivosť na inzulín a začala som priberať. Napriek tomu, že som si veľmi dávala pozor na to, čo jem. Vtedy som spozornela a konečne vyhľadala odbornú pomoc – niečo, čo som mala urobiť hneď, ak som chcela zásadne meniť jedálniček.
Aké najväčšie chyby ste v tom čase robili?
Človek by rozhodne nemal veriť všetkému, čo sa píše na internete, najmä tvrdeniam typu, že táto potravina vás vylieči z cukrovky, obezity či rakoviny´. Takto ľudské telo jednoducho nefunguje a je oveľa zložitejšie. Pri výbere nutričného terapeuta, opakujem nutričného terapeuta, a nie výživového poradcu, si treba dobre preveriť jeho vzdelanie a prax.
V dnešnej dobe naozaj zažívame veľký boom samozvaných expertov na výživu, ktorí majú guráž niečo niekomu radiť po prečítaní jednej knihy či víkendovom kurze. To je veľmi nebezpečné, pretože téma výživy je naozaj komplexná, predovšetkým pri chronických ochoreniach.
Ocitli ste sa niekedy kvôli cukrovke v nebezpečnej situácii už ako dospelá, trebárs, že ste nemali poruke cukor a mali ste zdravotné problémy?
Áno, naposledy sa mi to stalo asi pred piatimi rokmi na wellness pobyte s rodičmi. Išla som na masáž, potom do sauny a hoci mi senzor ukazoval glykémiu 4 mmol/l, čo je nižšia, ale stále normálna hladina cukru v krvi, odpadla som.
Mohlo ísť o kombináciu toho, že v teple senzor nemeral úplne správne, a teda glykémia bola nižšia z fyzického vyčerpania po masáži a saunovaní. Preto by som odporúčala na takéto procedúry nechodiť osamote, ale vždy v sprievode niekoho, kto vie, ako vám pomôcť alebo minimálne zavolať pomoc.
Čo je najväčším problémom pre pacientov s diabetom na Slovensku?
Ako najväčší problém vnímam nedostatočné preplácanie diabetických pomôcok. V porovnaní s našimi susedmi sme na tom naozaj veľmi zle. Ďalej je to nedostatočné vzdelávanie pacientov, resp. nedostatok inštitúcií, ktoré by sa takémuto vzdelávaniu mohli venovať. Diabetológ na to vo svojej ordinácii naozaj nemá priestor.
Z akých zdrojov najviac čerpáte informácie o cukrovke, ktoré zdieľate na Instagrame?
Primárne z odborných štúdií vo vedeckých databázach. A keď dávam rady a tipy, tak aj z môjho osobného života.
Je o cukrovke nejaká informácia, o ktorej ste dlho netušili a veľmi vás prekvapila?
V súvislosti s tehotenstvom a cukrovkou som sa dozvedela nové informácie. Najmä, čo sa týka citlivosti tela na inzulín – že počas tehotenstva sa citlivosť na inzulín znižuje a po pôrode, s nástupom laktácie náhle stúpa. Je to niečo, čomu som predtým nevenovala až takú zvýšenú pozornosť.
Aké najväčšie mýty panujú o cukrovke?
Že ju dokáže vyliečiť nejaká konkrétna potravina – najpopulárnejšie sú asi škorica a zeler alebo naopak, že ju spôsobila zvýšená konzumácia sladkého. V prípade cukrovky 2. typu je to tiež mýtus, že sa v rodine dedí a keď ju mala babička, určite ju budem mať aj ja.
V Biomedicínskom centre SAV skúmate, ako pravidelné cvičenie ovplyvňuje bunkové a molekulárne procesy spojené so starnutím. V akom štádiu je momentálne tento výskum?
A nielen to. Zaujíma nás tiež, ako cvičenie na molekulárnej úrovni pôsobí pri ochoreniach, ako sú diabetes 2. typu, obezita, Parkinsonova či Alzheimerova choroba a viacero iných. Robíme veľmi komplexný výskum. Skladá sa z časti, počas ktorej dobrovoľníci u nás absolvujú viacmesačnú komplexnú zmenu životného štýlu a my skúmame viaceré parametre ich zdravia pred intervenciou a po nej.
Taktiež máme viac laboratórne zameranú časť práce, kde skúmame zmeny expresie viacerých génov či proteínov (čiže toho, ako sa prejavujú). Takisto pracujeme s bunkami, ktoré získavame od pacientov biopsiou stehenného svalu, a sledujeme zmeny na bunkovej úrovni a ešte veľa iného.
Ako si môžeme predstaviť takýto výskum v laboratóriu?
Nezvykneme robiť každý deň to isté a v tom je naša laboratórna práca zaujímavá. Ja som sa špecializovala na prácu s bunkovými kultúrami, čo si vyžaduje pracovať rýchlo, precízne a v sterilných podmienkach.
Skúšali sme na bunky aplikovať rôzne látky, ktoré sa v tele nachádzajú napríklad pri zápale či počas cvičenia, a sledovali sme, k akým zmenám dochádza. Taktiež sme bunky vystavovali elektrickému prúdu prostredníctvom špeciálneho zariadenia, čo by malo simulovať cvičenie v laboratórnych podmienkach. Následne sme sa pokúšali identifikovať, aké molekuly sa z nich vylučujú. Sme niečo ako lovci molekúl, ktorí sa snažia doplniť chýbajúce informácie o tom, čo presne sa v tele deje počas cvičenia.
Všetci totiž vieme, že cvičenie pôsobí pozitívne, podporuje výdrž, objem svalstva, cítime sa po ňom lepšie, avšak detailné molekulárne dráhy ešte nie sú úplne objasnené. Ak by sa nám podarilo nájsť nejaký zaujímavý proteín a vedeli by sme ho izolovať, mohli by sme ho podávať pacientom, ktorí sú napríklad imobilní a prichádzajú o benefit cvičenia. Prípadne by sa pre pohodlnejších dalo vymyslieť niečo ako cvičenie v tabletke. Napriek tomu, osobne nie som zástankyňou takejto pilulky.
Ako sa teda naše bunky správajú počas cvičenia?
Mojej školiteľke, profesorke Ukropcovej, sa ešte počas jej pobytu v USA podarilo zistiť, že svalové bunky diabetikov 2. typu sa správajú inak ako bunky zdravých pacientov. Rovnako rozdielne sa správajú bunky športovcov a sedavých ľudí, a to aj po ďalšie ich generácie. Znamená to, že náš životný štýl sa do našich buniek zapisuje, ovplyvňuje zvyšok nášho života a môže ovplyvniť aj našich potomkov.
Dlhodobo sa tiež venujeme vplyvu cvičenia na mozog a pamäťové schopnosti. Viackrát sme potvrdili, že cvičenie stimuluje vylučovanie BDNF (mozgového neurotrofického faktora), ktorý udržuje a zlepšuje kognitívne schopnosti. V preklade, cvičením si vieme výrazne zlepšiť nielen naše svalstvo a náladu, ale aj pamäť.
Ste zároveň mamou, nebojíte sa, že cukrovku 1. typu bude mať aj vaša dcérka? Aká je pravdepodobnosť, že bude mať cukrovku?
Samozrejme, že mi to napadlo. Keďže som cukrovku 1. typu dostala, keď som mala len dva roky, pravdepodobnosť jej zdedenia u mojich detí je 13 percent. V prípade cukrovky 1. typu však zohrávajú rolu aj environmentálne faktory, pretože na jej vypuknutie potrebuje telo určitý spúšťač.
Tých spúšťačov je viacero – niektoré vírusy, alergény, nedostatok vitamínu D a iné. Liečba cukrovky 1. typu ide však dopredu míľovými krokmi. Jednak už dnes máme moderné technológie, vďaka ktorým je život s diabetom ľahšie zvládnuteľný, ale aj samotná transplantácia buniek produkujúcich inzulín vyzerá veľmi sľubne.
Aké sú najmodernejšie výskumy v oblasti transplantácii buniek s inzulínom na Slovensku?
Najbližším centrom s dlhoročnými skúsenosťami v transplantácii Langerhansových ostrovčekov, teda skupiny buniek pankreasu produkujúcich inzulín a glukagón, ktoré ovplyvňujú hladinu glukózy v krvi, je Inštitút klinickej a experimentálnej medicíny (IKEM) v Prahe. Ten je známy svojím pokročilým transplantačným programom a spolupracuje so slovenskými zdravotníckymi zariadeniami pri realizácii týchto zákrokov.
V septembri 2021 Univerzitná nemocnica L. Pasteura v Košiciach úspešne vykonala prvú transplantáciu darcovských buniek týchto Langerhansových ostrovčekov u pacientky s diabetom 1. typu práve v spolupráci s IKEM. V auguste 2020 Univerzitná nemocnica v Martine uskutočnila prvú autotransplantáciu vlastných buniek pacienta Langerhansových ostrovčekov na Slovensku, avšak to bolo v prípade pacienta s chronickou pankreatitídou.
Mohla by byť riešením aj transplantácia vlastných buniek pacienta?
Autotransplantácia, žiaľ, nie je riešením pre diabetes 1. typu, pretože pri tomto ochorení imunitný systém pacienta útočí na vlastné beta bunky pankreasu. Ak by sa mu vrátili jeho vlastné bunky, imunitný systém by ich zrejme opäť zničil.
Pri alogénnej transplantácii (teda intenzívnej liečbe, počas ktorej dostane pacient kmeňové bunky od darcu, pozn. red.), je zasa problémom, že imunitný systém príjemcu rozpozná cudzie bunky a môže ich napadnúť, preto sa musia užívať imunosupresíva, aby sa zabránilo ich zničeniu. To je niečo, čomu sa chceme vyhnúť, a preto sa skúmajú nové metódy, ktoré sú odolné voči imunitnému útoku.
Tento rok boli publikované výsledky prvej klinickej štúdie, v ktorej transplantovali alogénne beta bunky upravené pomocou hypoimunitnej technológie pacientovi s diabetom 1. typu bez použitia imunosupresív. V tejto štúdii boli štyri týždne po transplantácii objavené hladiny C-peptidu v krvi pacienta, čo naznačuje, že transplantované bunky produkujú inzulín.
Magnetická rezonancia tiež preukázala pretrvávanie transplantovaných buniek na mieste transplantácie. Je samozrejme potrebný ďalší výskum a dlhodobé sledovanie na potvrdenie bezpečnosti a účinnosti tejto metódy, avšak sú to vzrušujúce správy. Preto si myslím, že je otázkou pár rokov, prípadne pár desiatok rokov, kým cukrovka 1. typu bude bežne vyliečiteľným ochorením.
Zdieľať na
Zdieľaní