#Neurológ z Rokfortu má na Instagrame viac ako 14-tisíc sledovateľov. Profil mladého neurológa, ktorý chce zostať v anonymite, je plný príspevkov zo života zdravotníka na urgentnom príjme. Okrem toho aj popularizuje medicínu a vysvetľuje, ako vyzerá neurologické vyšetrenie.
Jeho príspevky na Instagrame sú spracované nielen náučným, ale občas aj vtipným spôsobom. V rozhovore nám prezradil, s akým najťažším prípadom sa počas svojej praxe stretol a či sa niekedy po práci aj rozplakal.
Prečo ste si zo všetkých odvetví zdravotníctva vybrali práve neurológiu, čím si vás získala?
Nebolo za tým nič neobyčajné, proste ma tá myšlienka – byť neurológom – držala najdlhšie. Možno tým, že je neurológia pre mňa zaujímavá a veľa vecí v nej nie je prebádaných. Rozhodol som sa pre ňu a neľutujem to. Ale poviem vám úprimne, ak by som mal viacero životov, zaiste by som vyskúšal niekoľko ďalších odborov, pretože medicína ako taká je veľmi fascinujúca a úžasná. Popri neurológii si občas prečítam niečo zo psychiatrie, rádiológie či internej medicíny.
Čo stojí za myšlienkou informovať na Instagrame o vašej práci a popularizovať neurológiu?
Pretože ma neurológia nesmierne baví, veľa si o nej čítam a chcem približovať jej zákutia ľuďom. Je málo neurologických účtov a možno ešte menej takých úprimných, akým je ten môj. Mám anonymný profil, nepropagujem seba, nepropagujem žiadne prípravky, lieky a podobne. Navyše som všetky spolupráce, ktoré mi ponúkli, odmietol. Profil spravujem preto, lebo ma táto práca teší a napĺňa.
Aké máte zatiaľ ohlasy na príspevky?
Vo veľkej väčšine kladné. V úvode som pridával veľa vecí z neurológie, zaujímavé diagnózy, informácie a potom som sa rozhodol pridať aj niečo úprimné, zo srdca, čo môže mladý lekár cítiť či prežívať. Ľudia to začali zdieľať a ja som ostal veľmi milo prekvapený, koľko ďalších sledujúcich si to pozrelo, lajkovalo či komentovalo. A tak chcem okrem neurológie priblížiť ľuďom aj úprimný, ozajstný pohľad mladého lekára na svoju prácu.
Mávate aj nočné služby na urgente. S akým najdivnejším prípadom ste sa zatiaľ stretli?
Služby na urgente mávam priemerne päť až šesťkrát mesačne. Pre mňa je ťažké hodnotiť, čo je divný prípad, veľa z nich beriem už ako celkom bežnú vec. Neurologické diagnózy sú celkovo zaujímavé, s niektorými sa na urgente nestretnete, s niektorými však áno – poruchy správania, vedomia či rôzne ochrnutia.
Raz ku mne prišlo mladé dievča, inak celkom milé a tiché, ktoré najprv trápila bolesť hlavy. Potom mu tŕpla ľavá ruka, až sa stalo odmeraným, agresívnym a vulgárnym. Mohlo mať tak 50 kíl, no sily malo toľko, že sme ho nedokázali udržať štyria.
Rodina si myslela, že žena je posadnutá nejakým démonom. Pritom mala zápal mozgového tkaniva a keď sa jej nasadila liečba, na druhý deň už bola celkom v poriadku. Nepamätala si nič, avšak jej rodina si pamätala všetko, a tak na ňu v ten deň pozerali z prahu dverí a ona netušila, prečo.
Prečo ľudia prídu na urgent nadránom s úplnou banalitou? Raz ste v jednom príspevku písali o žene, ktorá si na urgente chcela dať pichnúť infúziu od bolesti, pretože na druhý deň išla na dovolenku.
Raz mi jedna pani povedala, že som platený z jej peňazí a jej je úplne jedno, kedy príde, teda či o druhej poobede alebo o tretej ráno. Iná mi povedala, že hádam nebude čakať ráno u obvodného lekára štyri hodiny, ďalšia, že po polnoci je na urgente menej ľudí … Prečo to tak je?
Pretože sa to asi smie a nikto s tým nič nerobí. Pacienti si nás tajne nahrávajú na telefóny, urážajú nás, píšu nenávistné komentáre na sociálnych sieťach, zneužívajú urgentné príjmy. Niektorí pacienti, len čo vojdú do ambulancie lekára, sú už naštartovaní pohádať sa s lekárom.
Z mojich skúseností je 90 percent prípadov na urgentných príjmoch neopodstatnených. Musím však vyšetriť všetky, a tak som často na pokraji síl, na druhý deň si dám tri šálky kávy, voľajako fungujem, ešte tri dni som nervózny a unavený. Potom je to už hádam okej. A tak zas dookola.
Nemalo by sa takéto zneužívanie urgentného príjmu pokutovať?
Malo, lenže aká politická strana takéto niečo navrhne? Ľudia by ju zruinovali.
Existuje nejaká situácia, pri ktorej ste oľutovali výber svojho povolania a rozmýšľali ste, že budete pracovať niekde inde?
Nie, prácu lekára milujem, nemilujem iba ten systém, v ktorom pracujem.
Keby ste mali vybrať jeden najťažší prípad pacienta, s ktorým ste sa ako neurológ stretli, ktorý by to bol?
Keď umrela pacientka na veľmi zhubný nádor v mozgu, mala okolo 35 rokov a doma manžela a dve malé detičky. O pol roka neskôr sme prijali jej manžela, mal rovnakú diagnózu, ten istý typ nádoru v mozgu. Pacient už nemal doma svoju manželku ale dve malé detičky, o ktoré bol nútený sa starať sám. Aj on zomrel a tie deti ostali bez rodičov. Často sa k tomu vraciam a doma si v tichosti poplačem.
Je bežné, že odpracujete aj 24 či dokonca 32 hodín vkuse. Ako to vôbec zvládate?
Samozrejme, my nemáme „nočné služby“, keď prídem do práce na 12 hodín. Ale máme „služby“, a to znamená, že prídem do práce o siedmej ráno a odchádzam na ďalší deň opäť o siedmej ráno v tom lepšom prípade, v tom horšom o pol štvrtej popoludní. Čiže áno, pracujem bežne 24 hodín vkuse, niekedy musím skutočne potiahnuť aj 32.
Zvládam to tak, že sa proste musím prispôsobiť, normálne to však nie je. Skúste šoférovať 24 hodín vkuse. Alebo 32. Zdraví asi ďaleko nezájdete. Je to náročné, psychicky aj fyzicky, ale takto funguje zdravotníctvo.
V jednom z príspevkov informujete o svojom plate začínajúceho neurológa, ktorý je niečo okolo 1300 eur. Prečo si ľudia vo všeobecnosti myslia, že sú doktori na Slovensku bohatí?
Nie je to len plat začínajúceho neurológa, je to plat začínajúceho lekára. Keď som začínal, môj plat bol 840 eur. Niektorí lekári sú možno bohatí, lenže sú za tým desiatky rokov práce, no väčšina bohatá nie je. Nemáme honosné domy, drahé autá, vily v zahraničí.
Prečo si to ľudia myslia? Pretože je asi dobré, aby mala spoločnosť takýto obraz. Lebo keď sa bude lekár sťažovať, v akých podmienkach pracuje, keď bude štrajkovať, nájde sa ľahká odpoveď: Pracujete pre peniaze! Čo si sťažujete? Máte dosť! Ste chamtivci! A tak ďalej.
Čo je najťažšie na práci neurológa?
Asi to, že mnoho diagnóz zatiaľ nie je vyliečiteľných, teda človeku pomáhame len sčasti. Navyše sú tieto diagnózy smutné, pretože pacienti pomaly umierajú v kruhu príbuzných.
Máte nejaký odkaz pre mladých neurológov?
Všetci si držme palce na našej spoločnej ceste.
Môžete prezradiť dôvod, pre ktorý chcete zostať v anonymite?
Zatiaľ nie som atestovaný neurológ a rád by som v pokoji zvládol atestáciu. Chcem písať o skutočnom pohľade mladého lekára na štátne zdravotníctvo, a to sa zaiste nemusí páčiť každému.
Zdieľať na