ROZHOVOR Ako prvá žena prebehla z Košíc do Bratislavy: Pri behu sa na nič nehrám, hovorí herečka a moderátorka Lenka Vacvalová

Lenka Vacvalová (foto: Facebook/L.V.)

#Najskôr si o Lenke Vacvalovej povedzme základné info. Je to moderátorka, herečka, bežkyňa. Lenku som prvýkrát skutočne zaregistrovala až na základe jej youtubového videa o tom, ako bežala ultramaratón Pražská stovka, ktorý meral 120 km. Video zachytávalo Lenkinu prípravu na tento náročný beh, aj všetko to, čo sa odohrávalo počas neho. Od toho momentu som začala sledovať jej ďalšie počiny, okrem iného aj jej známy beh z Košíc do Bratislavy, ktorý absolvovala za 11 dní ako prvá žena vôbec . Každý deň vtedy odbehla vyše 50 km, aby to v stanovený čas stihla.

Každé ráno, keď sa ja ešte len chystám do práce, vidím na Instagrame, ako už Lenka poctivo behá svoje ranné kilometre. Lenka je presne taký typ ženy, že je ľahké pozrieť sa len na jej povrch. Na jej krásu a prácu moderátorky vo Fashion TV či ako herečku, ktorá hrá milenky. Vtedy si človek môže povedať, že všetko k nej v živote prichádza ľahko.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lenka Vacvalova (@lenkavacval),

Lenka nám okrem behov, ktoré absolvovala, porozprávala aj o športe ako takom, emóciách, živote, vzťahoch a plnení cieľov. Z jej odpovedí je vidieť, že je to človek, ktorý na svojich snoch tvrdo pracuje a keď si niečo zaumieni ide si za tým – s úsmevom na perách. V čase tvorby tohto rozhovoru mala Lenka tesne pred štartom Cesty hrdinov SNP a ešte nevedela, koľko jej to bude trvať, a v akých podmienkach. Nakoniec sa jej túto cestu podarilo dokončiť za neuveriteľných 16 dní, aj napriek veľmi nepriaznivému počasiu. Odkazom tohto rozhovoru by teda mohlo byť aj to, že to isté dokáže nielen Lenka, ale hocikto.

Ako by ste samu seba opísali ľuďom, ktorí Vás nepoznajú?

Niečo medzi líškou a vevericou. Bystrá, ale opatrná. Milujúca orechy, s povahou tvrdou ako orech. A taktiež s odhodlaním a pevnou voľou. Pevnou ako škrupinka, ale s krehkým vnútrom. Aquaholik na nikdy nekončiacom festivale emócií s obrovskou túžbou po dobrodružstve. Milujúca a milovaná.

Pôsobíte ako žena, ktorá zvláda milión vecí naraz – ste herečka, moderátorka, bežkyňa… Čo pre Vás každá z týchto úloh znamená a ako ich viete navzájom skĺbiť?

Všetky tieto moje životné roly som ja. V herectve hrám niekoho iného, obvykle milenky a zvodkyne, čo je paradoxne pravým opakom mojej povahy. V moderovaní hrám tak trochu. Hrám svoje najlepšie ja, v jeho dokonale vyzerajúcej a vždy dobre naladenej verzii. A v behu som to jednoducho len ja. Bez akéhokoľvek hrania. Na ultra je u mňa vždy jedna hranica a keď ju prekročím, odhodím všetky svoje životné roly a dívam sa tvárou v tvár svojej duši – všetkým svojim obavám a neistotám. A toto všetko je presne tá kombinácia, ktorá mixuje unikátny koktejl môjho života a ktorý chcem vypiť až do dna.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lenka Vacvalova (@lenkavacval),


Aká bola Vaša kariérna cesta? Chceli ste byť vždy moderátorkou a herečkou alebo to bola skôr súhra okolností?

Chcela som maľovať a byť módnou návrhárkou. Chcela som navrhovať šaty pre prvú dámu. I keď ma cesty nakoniec zaviali na herecké konzervatórium, aj tento sen sa mi splnil. Moderovanie a herectvo prišlo do môjho života ako niečo, čo mi bolo asi tak trochu súdené. Verím, že nejaké veci sa v našom živote majú stať, pretože všetky najlepšie veci mi do života prišli neplánovane. Kedysi som niekde čítala vetu: „Raz príde chvíľa keď pochopíš, že tie práve veci, ktoré ti v živote nevyšli ťa nasmerovali presne tam, kde si v tejto chvíli.“ Aktuálne som v období, keď tejto vete rozumiem. Len vďaka pracovným ponukám, pri ktorých mi povedali nie a mužom, ktorí ma nedokázali milovať, som dnes tam, kde som, s človekom, s ktorým som.

V jednom rozhovore ste povedali, že pri moderovaní je dôležité nájsť rovnováhu medzi sebavedomím a skromnosťou. Čo presne tým myslíte?

Dnes by som túto vetu poopravila na to, že nielen v moderovaní, ale i v živote je potrebné nájsť rovnováhu medzi sebavedomím a skromnosťou. Byť si vedomý svojich kvalít, vedieť sa oceniť a nepodhodnocovať sa, ale zároveň sa nevyvyšovať nad druhých. Vedieť sa ozvať  a v pravú chvíľu mlčať.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lenka Vacvalova (@lenkavacval),

Myslíte, že existuje nejaká podobnosť medzi herectvom a behom?   

Na oboje sa musíte pripraviť a pri oboch činnostiach musíte nahliadnuť do svojho vnútra. Je len na vás, kam až sami seba pustíte. A tiež, čo dáte zo seba von a kam vás emócie pustia. Tam by som ale v hľadaní paralel skončila. Páči sa mi odlišnosť týchto dvoch svetov.

Viackrát ste povedali, že ako dieťa na ZŠ ste mali ospravedlnenku na telesnej výchove, aby ste nemuseli bežať a behu ste prišli na chuť až v dospelosti. 

Som dievča z dediny. Videla som rodiť kozu, každú zimu som pomáhala na zabíjačke, tlačila som kapustu do suda i sadila zemiaky. Celé detstvo som v podstate strávila vonku. U nás na dedine mal každý bicykel, letné večery sme hrávali s kamarátmi futbal, korčuľovali sa, skákali gumu, liezli po stromoch. Takže rozhodne by som sa neoznačila za nejakého domaseda. Vraveli mi, že som hyperaktívna, takže moje aktivity sú dnes len logické pokračovanie môjho aktívneho detstva. Áno, v puberte som mala astmu, nikdy som nebehala a na veľa športov som bola strašne neohrabaná, ale predsa len, mám vyštudované herectvo a tam sa tiež s určitým pohybovým nadaním ráta.  

Každý človek má v živote momenty, keď hľadá spôsoby, vďaka ktorým by objavil svoje hranice, schopnosti a načrel viac do svojho vnútra.  Vy vraj beháte preto, aby ste nachádzali emočné hranice – aké hranice to pre vás konkrétne sú a čo okrem toho v behu nachádzate?

Mám rada intenzívne prežívanie emócií. Nie je to o nejakom emočnom masochizme, veď, samozrejme, v ideálnom svete by to bolo len o tých pozitívnych emóciách. Lenže k tým najsilnejším pozitívnym emóciám sa prepracujeme práve cez tie negatívne. Tak ako sa dieťa nenarodí bez bolesti, tak sa ani na najvyššiu horu nedá vyliezť bez potu a trápenia. Pevnosť našich emočných hraníc sa ukazuje predovšetkým v kontakte s nimi a ich nastavenie prebieha práve v našom vnútri. Okrem toho mi beh denne ukazuje, že tvrdou a systematickou prácou sa dá dobehnúť do akéhokoľvek cieľa, nech je akokoľvek ďaleko. Či už vravím o ultramaratóne, alebo o sne, po ktorom túžim(e).

Veľa ľudí Vás zaregistrovalo aj ako prvú ženu, ktorá prebehla Slovensko z Košíc do Bratislavy. Prečo ste si vybrali práve túto výzvu a ako ste sa pripravovali na jej splnenie?

Moja mamina vraví, že sme raz išli vlakom z Košíc a vtedy som povedala: „To je tak ďaleko. Chcela by som vedieť, ako dlho by to trvalo prebehnúť…“ Pravda je taká, že si na prvotnú myšlienku veľmi nepamätám. Pramenila z túžby skúsiť niečo, čo môže každý z nás, pretože je to tak blízko a dostupné, ale zároveň to nikto neurobí, pretože to predstavuje príliš veľké vykročenie z komfortnej zóny. Napríklad kedysi pre mňa boli zopnuté vlasy vykročenie z komfortnej zóny. Jednoducho som mala pocit, že mi to tak nepristane. A o to dôležitejšie pre mňa bolo začať si ich zopínať do toho najvyššieho copu aký sa len dá urobiť a čo najviac z čela. Dávam to ako malý príklad vystúpenia z komfortnej zóny. Pretože ťažko si nebežec predstaví, aký diskomfort je bežať 50km denne, desať dní. Dnes urobíš malú vec, ktorá je ti trochu proti srsti a za rok dokážeš veľké veci. Dôležité je ale podotknúť, že nič takéto extrémne nie je realizovateľné bez tvrdej a svedomitej prípravy.

Je komunita bežcov na Slovensku silná? A je nejaká základná vlastnosť, ktorá vás spája?

Komunita bežcov je veľká, komunita ultrabežcov podstatne menšia.  Ja sa s nimi stretávam pravidelne, sledujem ich na sociálnych sieťach a mám pocit, že stovky behá každý. A potom urobím prednášku na cestovateľskom festivale, kde sa spýtam, koľko ľudí bežalo maratón a zdvihne sa sotva jedna ruka. Trailových ultrabežcov spája obrovská vášeň pre beh a prírodu. Sú to ľudia s neskutočne zaujímavými príbehmi a každý z nich má čo povedať. Je pre mňa malým sviatkom dať sa s ktorýmkoľvek z nich do reči, len tak bežať a počúvať ich. A najkrajšie na tom je, že netuším, kto čo robí, aké má kto povolanie. Neviem či vedľa mňa beží jadrový fyzik, lekár alebo robotník. Pre každého je tá vzdialenosť rovnaká a ide len o to, či si máte čo povedať. Sú to tie najférovejšie vzťahy.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lenka Vacvalova (@lenkavacval),

Behy, ktoré podnikáte súvisia aj s veľkou dávkou diskomfortu. Americký ultrabežec, Scott Jurek, považuje diskomfort za nevyhnutnú súčasť behu, pretože práve vďaka nemu nastane u ľudí prelom a dostanú sa do stavu uvoľnenia. Aký názor na to máte vy?   

Existuje jeden zaujímavý moment. Moment, ktorý u mňa postrehne každý, kto sa len na chvíľu zadíva a málokedy ho postrehnem ja sama. Keď už sa blížim k tej hranici, keď si začínam zúfať a keď už nechcem pokračovať, príde chvíľa, kedy je dôležité nevzdať to a pokračovať. Zviesť boj s hlavou je to najťažšie, presvedčiť sám seba, že motivácia je natoľko silná, že ma zmysel pokračovať. A potom naozaj prichádza moment, ktorý sa nedá opísať niekomu, kto ho nezažil. Keď prišiel tento moment na poslednej Pražskej stovke, prestala som vo svojej hlavne pretekať a paradoxne vtedy som dohnala stratu času. Jednoducho, keď zvoľním vo svojej hlave, začínajú sa u mňa diať veľké veci. Telo môže zoslabnúť, ale naša myseľ musí vždy zostať v režime napredovania.

Čo všetko ste už prežili počas 100 a viac kilometrového behu a čo sa odohráva vo vašej hlave počas extrémneho vypätia?  

Často sa ma ľudia pýtajú na čo myslím, keď bežím sto kilometrov. Nič rafinované v tom nie je. Vtedy sa môj život scvrkne len na základné ľudské potreby. Myslím na to, ako ďaleko je občerstvovačka, či som dosť jedla, koľko mám vody, či si už mám zapnúť čelovku, či mi nie je zima, aký dlhý ten kopec ešte bude. Akoby nič naokolo neexistovalo. A posledné kilometre, ktoré sa vždy zdajú nekonečné, sú už len o túžobnom zhliadnutí cieľa.

Aké máte ďalšie plány okrem Cesty hrdinov SNP?

Mám v pláne jednu stovku v Krkonoších, moj srcový skymaraton v Dolomitoch a stovku vo vytúžených Pyrenejách.

Prečo je pre vás stovka v Pyrenejach vytúžená?

Sú určité preteky, na ktoré sa bežec nedostane len tak. Musí na iných pretekoch nazbierať ITRA body tzv. sa kvalifikovať a potom hodiť svoj lístok do osudia a mať trochu šťastia pri losovaní. Ja som takto skúsila tento rok tri preteky a jeden vyšiel – Ultra Pyreneje. Sú to pre mňa absolútne neznáme hory. Mám veľmi rada miesta, ktoré mi svojou inakosťou otvárajú obzory. No a na budúci rok snáď konečne vyjde americká legenda Western States alebo prekrásne a strašne náročné európske UTMB.

Počas Cesty hrdinov SNP ste natáčali aj dokument. O čom bude a kde si ho potom budeme môcť pozrieť?

Bude to dokument plný silných a skutočných emócií a ani zďaleka to nebudú len tie, ktoré prináša ultrabeh. Ako sa to celé vyvinie, ukáže až samotná cesta, a to v tejto chvíli neviem predpokladať. Niečo ale predradím – dohodla som sa na spolupráci so skvelým dokumentaristom Viliamom Bendikom, ktorý vytvoril napríklad Kroky na hrane. Tento film rozhodne stojí za pozretie.

Cieľovač je pracovný zošit, ktorý ste vytvorili spolu s vašou maminou, aby pomohol ľuďom správne si stanoviť ciele a sprevádzal ich potrebnými krokmi na ich dosiahnutie. Ako Cieľovač vnikal?

Moja mamina sa venuje štúdiu terapie SF, terapie zameranej na riešenie. Je to terapia, ktorá pracuje s vašimi cieľmi a snami, nevŕta sa v minulosti a nepodarených veciach v živote, ako sa to robilo kedysi. S maminou sme sa o tom veľa rozprávali a keďže existujú určité princípy, na ktorých tá terapia funguje, rozhodli sme sa ju premeniť na Cieľovač, aby sa dostala k širšej skupine ľudí. Častokrát majú ľudia veľa cieľov a plánov, ale nikdy ich nezrealizujú, pretože nevedia ako na to. Nie každý má čas a prostriedky pracovať na svojom živote s terapeutom. Na základe princípov z tejto terapie sme vytvorili Cieľovač – jednoduchý pracovný zošit, ktorý človeka krok po kroku vedie za splnením cieľov. Ako je hneď v úvode napísané – na začiatok stačí vedieť čo chceš.

V dnešnej dobe sa často ľuďom z rôznych smerov opakuje, že ak sa pre niečo rozhodnú, určite to môžu dokázať, na niečom podobnom je postavený aj Cieľovač. Myslíte si, že je to tak naozaj vždy alebo predsa len existujú pre ľudí niektoré obmedzenia, ktoré nikdy neprekonajú? Exitujú podľa vás aj nereálne ciele?

Raz som jednému človeku, o ktorom som si myslela, že sa chce niekam posunúť, ale nevie ako, venovala Cieľovač – otvoril ho a povedal: „To nie je nič pre mňa.“  A ja som si vtedy pomyslela, máš pravdu, nie je. Pretože ten človek sa síce chce posunúť, ale nevie kam. Moja mamina často vraví, že sa stretáva v terapii s tým, že ľudia nevedia, čo je ich cieľ. Žijeme v dobe, keď môžeme byť kýmkoľvek, keď môžeme robiť čokoľvek a cestovať kamkoľvek. A tých možností je toľko, že sa nevieme rozhodnúť a pretože chceme všetko, nevyberieme si nič. A o tom to je. I preto toľko nešťastných ľudí sedí doma za počítačom a nadáva v online diskusiách. Rozhodnúť sa pre jednu možnosť síce znamená, že prídeme o ďalšie, zároveň nám ale tá jedna možnosť môže dať viac, než keby sme ich mali všetky. Na desiatich stoličkách naraz sa jednoducho sedieť nedá. Cieľovač je o stanovení si reálnych cieľov a ak neviete ktoré to sú, skúste vychádzať z toho, čo sa vám v minulosti vydarilo. To je tá správna cesta.

Váš partnerský vzťah pôsobí veľmi harmonicky a šťastne, myslím si, že aj tým okrem iného inšpirujete veľa ľudí. Vďaka čomu fungujte tak, ako funguje?

Máme skutočne úplne odlišný spôsob toho, ako si za niektorými vecami, cieľmi a snami ideme. Aj tak máme tú cestu rovnakú a pozeráme sa rovnakým smerom. A keď ja tam možno pobežím desať dní a stokrát sa stratím a môj partner nájde klávesovú skratku ako sa tam dostať, stretneme sa na tom istom mieste bez to, aby sme si povedali kam ideme. Každý sme iný, ale chceme tie isté veci. Hádame sa o blbostiach, ale v zásadných veciach rešpektujeme jeden druhého. No a hlavne, smejeme sa, tancujeme a môžeme sa na seba stopercentne spoľahnúť.  

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Lenka Vacvalova (@lenkavacval),