#Richard Tury patrí k svetovej špičke v street skejtbordingu. Dvadsaťšesťročný Košičan žije s doskou na kolieskach od svojich šiestich rokov. Víťaz svetovej série FISE World Series z roku 2018 a úspešný slovenský reprezentant má blízko k zabezpečeniu si miestenky na olympiádu do Tokia, no pre koronavírus si musí na definitívu ešte počkať. Aké boli jeho začiatky a čo čaká tento šport v budúcnosti?
Autor: Miroslav Binčík
Rozhovor pôvodne vyšiel v študentskom magazíne Webjournal 2.0 Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave.
Dokážeš si ešte spomenúť na svoju prvú súťaž?
Samozrejme, bolo to v roku 2002, mal som vtedy osem rokov. Bola to súťaž na sídlisku Ťahanovce v Košiciach, ktorá sa konala pri príležitosti otvorenia skejtparku.
S akým výsledkom si vtedy skončil?
Presné umiestnenie si nepamätám, ale nebolo dobré. Poznal som len veľmi málo trikov, starší kamaráti ma ale aj tak presvedčili, aby som to skúsil. Bodové skóre však vtedy nebolo až také podstatné, šlo najmä o radosť zo súťaženia.
Aké boli podmienky pre skejtbording, keď si začínal?
Učil som sa jazdiť na basketbalovom ihrisku. Potom, po dvoch rokoch, otvorili prvý skejtpark v Košiciach, čo bolo úplne super. Ďalší sa nám podarilo postaviť až o šesť rokov neskôr. V ostatných slovenských mestách sa však začali budovať skejtparky až pred dvomi či tromi rokmi, čiže tam neboli dobré podmienky. Jazdilo sa na svojpomocne postavaných prekážkach, prípadne len tak na uliciach.
Dá sa v súčasnosti v našich podmienkach pripravovať na svetovej úrovni?
Na Slovensku máme zopár skejtparkov, ktoré sú výborné, ale, žiaľ, nie sú celoročne použiteľné. Cez zimu sa nedá pripravovať vonku, chýbajú nám haly, kde by sa dalo jazdiť. V zahraničí sú podmienky pre trénovanie podstatne lepšie.
A čo mladí na Slovensku? Máme talenty s perspektívou štartovať napríklad vo svetovom pohári?
V súčasnosti máme troch mladých a naozaj kvalitných skejtbordistov – Dávida Štefánika, Kristiána Nguyena a Frederika Luptáka. Žnú úspechy na súťažiach na Slovensku i v Českej republike. V zahraničí sa im zatiaľ dobré výsledky nepodarili, ale čo sa týka kvality jazdenia a technického prevedenia trikov, určite na to majú. Keď sa im podarí nabrať skúsenosti, určite prerazia aj na svetovej scéne. Uvidíme však, čo čas prinesie, možno sa tu objaví viac talentov, pretože podmienky sa na Slovensku začínajú zlepšovať.
Na pretekoch boduješ najmä vďaka neopozeraným trikom. Vymýšľaš aj jedinečné, vlastné triky, alebo sa snažíš inovovať už existujúce?
Všetky triky, ktoré robíme, boli vymyslené už v počiatkoch skejtbordingu. Čiže žiadne nové sa vymyslieť nedajú. Dnes sa môžeme snažiť nanajvýš tak prísť s rôznymi novými kombináciami – z pretáčania dosky prechádzame do slajdov, prípadne naopak. Ja robím len také triky, ktoré sú mi prirodzené. Ak by iný pretekár skúsil rovnakú jazdu ako je tá moja, bolo by na nej vidieť, že s ňou nie je až taký zžitý. Teraz sa snažím len zlepšovať kombinácie, ktoré pre ostatných nie sú jednoduché. Práve toto je to neopozerané a oproti ostatným výnimočné.
Rozhodcovia teda bodujú jednotlivé kombinácie?
Boduje sa obtiažnosť trikov na jednotlivých prekážkach a potom jedinečnosť trikov a ich kombinácií. Tie menej obvyklé, ktoré veľa skejtbordistov nerobí, získavajú viac bodov než bežné.
Na súťažiach nenosíš helmu. Prečo?
My, čo jazdíme street, nemáme nariadené helmy. Na svetových pretekoch súťažíme takisto zatiaľ bez nich. Samozrejme, že by to to bolo z hľadiska bezpečnosti lepšie, ale bez prilby sa skejtuje už desaťročia. Jazdíme presne ako v počiatkoch, skejtbordingu. Je to náš štýl a jazdci vedia, ako padať. V disciplíne park však bude na tokijskej olympiáde povinné nosiť prilbu.
Existuje aj nejaké pravidlo, ktoré usmerňuje, čo má mať skejtbordista počas jazdy oblečené?
Doteraz na pretekoch Svetového pohára či národných majstrovstvách neexistoval žiaden predpis, ktorý by to určoval. Každý jazdil v tom, čo uznal za vhodné a obliekal sa podľa vlastného štýlu. Na olympiáde to bude trochu inak, určite sa nájdu nejaké pravidlá.
Ako vyzerá príprava na súťaž? Vyžaduje si tento šport aj silovú, prípadne kondičnú pripravenosť?
Veľmi potrebné je byť dobre fyzicky pripravený, chodiť do posilňovne a starať sa o seba. Ak je príprava dobrá, aj telo je pevnejšie a viac vydrží. Okrem toho však robím cviky, ktoré pomáhajú skejtovaniu, a to nielen na skejtborde, ale aj v telocvični.
A čo príprava počas koronavírusu? Ako si trénoval, keď boli skejtparky zavreté?
Jazdil som v uliciach ako kedysi. V Košiciach sa to dá napríklad na Kulturparku, kde je skejtbording povolený. Nie je to úplne plnohodnotný tréning, ale na udržiavanie sa v kontakte so skejtbordom to stačí.
Na koľko ťa vyjde jedna sezóna?
Sezóna s kompletným vybavením, súťažami, cestovaním a všetkým, čo k tomu patrí, ma stojí približne 40 000 eur.
Dostávaš aj nejaké peniaze na súťaže od štátu?
Keďže som mal úspechy a skejtbording sa stal olympijským športom, vzrástla aj podpora od štátu. V tomto smere sa situácia o dosť zlepšila. Predtým som fungoval len zo svojich peňazí a darov od sponzorov.
Vieš odhadnúť, koľko skejtov si za celú doterajšiu kariéru zničili?
Za poslednú sezónu padlo 50 dosiek, čiže za celú kariéru by to takých 500 mohlo byť. Aj zničených topánok môže byť zhruba rovnaký počet párov. Železné časti skejtbordu – podvozky, vydržia však celú sezónu, meníme len dosky.
Skejtbording bol dlho záležitosťou kultúry, pre mladých ľudí predstavoval životný štýl. Najbližšie sa však v tomto športe bude súťažiť aj na olympiáde. Dodá mu na vážnosti?
Myslím si, že skejtbordisti sa rozdelia na dve skupiny. Tí, ktorí tento šport robia profesionálne ho budú brať ešte vážnejšie, keďže je už olympijským športom. Môže to tiež pomôcť zmeniť verejnú mienku o skejtovaní, ľudia nás začnú vnímať serióznejšie. Tí druhí, ktorí skejtujú po uliciach či skejtparkoch pre radosť, ho budú mať naďalej predovšetkým za životný štýl či kultúrnu záležitosť. Pre nich to zostane tak, ako to bolo doteraz.
Bude sa súťažiť v dvoch disciplínach – street a park. V čom sú odlišné?
V disciplíne street súťažiaci skejtujú na prekážkach, ktoré majú imitovať ulicu. Nachádzajú sa tu rôzne múry, schody či zábradlia, po ktorých pretekári jazdia a robia triky. Skejtbordisti jazdiaci park využívajú U-rampy. Tie sú však členené na rôzne menšie či väčšie šikminy, na ktorých sa dajú predvádzať triky. V zásade to je surfovanie na rampách. Trať pre park nazývame bazén. Najväčší rozdiel medzi streetom a parkom je, že my v streete nepoužívame rampy.
Ako vyzerá kvalifikačný proces?
Kvalifikáciu máme rozdelenú do dvoch sezón. Prvú z nich sme odjazdili v minulom roku, keď sa konalo päť súťaží a lokálne majstrovstvá každej krajiny, ktorá má potenciálnych olympionikov medzi skejtbordistami.
V tohtoročnej sezóne nás čakalo desať súťaží, na ktorých sa dalo získať kvalifikačné body na olympiádu, ale všetky sa zrušili pre koronavírus. To isté platí aj o národných majstrovstvách, takže musíme počkať, ako sa situácia vyvinie a kedy sa začne opäť súťažiť.
Kvalifikačný systém je založený na sčítavaní bodového zisku pretekárov z ich piatich najlepších výkonov z oboch sezón. Potom vznikne rebríček a dvadsať najlepších postúpi do Tokia. Teraz som na devätnástom mieste, čo je dosť na hrane. Ale práve pre odklad hier súťaže, na ktorých si budem môcť zabezpečiť olympijskú miestenku.
Zaujíma ťa život profi skejtbordistu? Prečítaj si o živote českej špičky Maxima Habanca
Zdieľať na