#S menšími pauzami vystupuje Go-go tanečnica na podpätkoch aj štyri hodiny. Musí vyzerať dobre, usmievať sa a dávať si pozor aj na divákov. Mnohí však majú ešte aj dnes mylnú predstavu. Paula sa takýmto tancom živí už desať rokov. V dnešnom rozhovore ti o netradičnom povolaní prezradí viac.
Autor: Miroslava Balentová
Rozhovor pôvodne vyšiel v študentskom magazíne Webjournal 2.0 Katedry žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave.
Reakcie ľudí na tvoje povolanie sú rôzne. Mohla by si nám vysvetliť, čo presne je náplňou práce go-go tanečníčky?
Áno, ľudia sa ma pýtajú, či sa vyzliekam alebo sa krútim okolo tyče. Odpoveďou je: nie, nerobím ani jedno z toho. Go-go tanečnice, ako už z názvu vyplýva, sú dievčatá, ktoré majú špecifické kostýmy a ich úlohou je roztancovať ľudí na diskotékach. Sme ozdobou podniku. Stojíme na veľmi dobre viditeľných miestach a pútame pozornosť. Manažéri nás využívajú na to, aby klub nepôsobil staticky. Nech to vyzerá, že sa tam stále niečo odohráva. Samozrejme, snažíme sa udržať dobrú náladu, aby sa ľudia bavili a pili. V podstate ideme ruka v ruke s barmanmi a čašníkmi.
Čo ťa priviedlo k tejto práci?
Študovala som medicínu, ale pre zdravotné problémy a neskôr aj kvôli stresu, som musela štúdium prerušiť. Rozhodla som sa teda, že začnem študovať externe. Začala som chodiť na Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce Svätej Alžbety a bolo treba platiť školné. Stále ma živila mama, a preto som si povedala, že je čas nájsť si prácu. Robila som aj čašníčku, no popravde, robiť tanečnicu bol vždy môj malý sen. Bolo to obdobie, keď sa začínali rozbiehať sociálne siete. Našla som inzerát, bola na konkurze a vzali ma!
Čiže dôvodom boli aj peniaze…
Nielen peniaze. Ako tanečníčka si síce dokážem dobre zarobiť a veľa peňazí odkladať bokom, ale dôvodom bol aj pracovný čas. Keďže som študovala externe, cez týždeň som sa mohla doma učiť a venovať sa škole. Tiež som nebola na nič viazaná, čiže som mohla tiež veľa cestovať.
Chodíš tancovať aj do zahraničia, alebo pôsobíš iba na Slovensku?
Už piatu sezónu som tancovala na Malorke. Je to na štyri mesiace. Prebieha to tak, že manažéri z klubov kontaktujú rôzne agentúry, ktoré zháňajú go-go tanečnice po celej Európe.
Zarobíš v zahraničí ako go-go tanečnica viac?
Zárobok za noc je približne rovnaký u nás aj v zahraničí. Ale napríklad na Malorke sa netancuje len piatky a soboty, ale aj cez týždeň. Avšak okrem toho, že zarábam, je pridanou hodnotou more. Čiže, je to pre mňa niečo ako platená dovolenka.
Ako presne vyzerajú tvoje kostýmy?
Vymýšľame si ich samy tanečnice. Investujeme do nich peniaze, aby sa nestalo, že dievča vedľa má to isté bodyčko. Musíme sa líšiť od ostatných. Pravidlom je, že máme väčšinou zahalený dekolt. Niektoré kostýmy, napríklad overaly, bývajú až po zem, z iných nám občas trčí zadok. Máme rôzne ozdoby na hlave, trebárs perie. V zahraničí tanečné kostýmy zabezpečuje klub, tie bývajú honosnejšie a ťažšie. Vážia aj niekoľko kilogramov, človek však musí byť neustále vzpriamený.
Pamätáš si ešte, ako vyzeralo tvoje prvé vystúpenie?
Začínala som v jednom podniku pod Michalskou bránou. Tancovali sme na bare a oblievali sa vodou. Bolo to ako vo filme Divoké kočky. Teraz už by som to neurobila. Potom som sa dostala do klubu. Vedela som, že budem musieť tancovať pred ľuďmi a bála som sa, že ma vypískajú a pošlú domov. Ale nakoniec je to o tom, že nepremýšľate, či sa niekomu páčite alebo nie, len tancujete.
Pracovať ako go-go tanečnica je pomerne kontroverzné, ako toto povolanie vníma tvoja rodina?
Neboli nadšení. Mama bola celé roky na mňa nahnevaná. Vyčítala mi, prečo si nenájdem normálnu prácu ako všetci ostatní. Padali otázky ako: Načo som študovala a podobne. Stotožnila sa s tým, až keď som začala pracovať v zahraničí, kde som mala krásny kostým. Nakoniec ostala prekvapená, koľko peňazí si viem odložiť bokom a priznala, že nikdy nečakala, že to dokážem.
Asi to dosť komplikuje aj osobný život. Je vôbec možné mať stabilného priateľa?
Som sama už sedem rokov. Je ťažké nájsť si partnera, ktorý by to toleroval. Dôvodom je žiarlivosť a nedôvera. Myslia si totiž, že ponúkame aj iné služby. Ďalším problémom je, že veľa z nich si nevie predstaviť, že by ma zoznámili s ich rodinou so slovami: „Mami toto je Paula, tanečnica.“ Stretla som sa aj s tým, že sa ma boja alebo si myslia, že je o mňa veľký záujem a že by neuspeli.
Mala som nejaké vzťahy, ale chlapom to vždy prekážalo. Vysvetlila som im, čo moja práca znamená, a ako to chodí. Tvárili sa, že je to v poriadku, ale napokon to nezvládli. Počúvala som od nich výčitky typu: „Ale oni sa na teba pozerajú.“ Neuvedomovali si, že na to tam som. Vždy si mysleli, že flirtujem s hosťami, ale na to nemám v práci čas a ani chuť. Odtancujem si svojich dvadsať minúť, mám pauzu, a potom tancujem znovu. Je to biznis.
Tancovať ako go-go tanečnica sa zrejme nedá celý život. Máš nejaké plány do budúcnosti?
Som si vedomá toho, že raz zostarnem, alebo budem čakať dieťa a nebudem tancovať s bruchom. Určite sa chcem venovať manažmentu v zdravotníctve. Lekárka zo mňa síce nie je, ale mám dar komunikácie a naozaj ma to baví. Neviem, kde budem o pár rokov, treba začať zbierať skúsenosti. No ešte stále zotrvávam vo svojej práci, kde zarobím viac. Ostávam najmä preto, aby som si mohla kúpiť byt.
Zdieľať na