#Možno to poznáš. Ráno sa zobudíš, voľný deň máš pred sebou, no ty ho zabiješ presne tak, ako ten včerajší. Na sociálnych sieťach vidíš, ako si tvoji kamaráti užívajú život, majú tú drzosť, že ti ukazujú svoje šťastie. Vieš, že by si sa mohol venovať rôznym veciam, no nič ťa nebaví. Rodiča ti vravia, že (len ty) si lenivý, zatiaľ čo ten a ten na sebe tvrdo maká. Možno však lenivosť nie je tvoj najväčší problém. Možno sú tvoje problémy neurotické, a ani zďaleka nie si jediný.
Nie je to len o lenivosti
Najprv si v skratke povedzme niečo o neuróze. Jadrom tejto pomerne rozšírenej psychickej poruchy je sebaodcudzenie, stav, ku ktorému dochádza, keď človek dlhodobo potláča svoje prirodzené pocity, priania a túžby. To sa však neudeje zo dňa na deň. Korene sebaodcudzenia boli zvyčajne zapustené už v detstve, kedy bolo dieťa vystavené vplyvom, ktorým sa nemohlo z rôznych dôvodov brániť. Neskôr dá takéto dieťa nevedome prednosť bezpečiu a ochrane rodičov pred prirodzeným rastom. Jeho energia sa nenápadne vytráca, jeho pravé Ja bledne. No a o pár rokov neskôr sa budú rodičia sťažovať, že ten ich Janko je taký lenivý, a že tá ich Janka neurobila už druhú vysokú.
Zákernosť tejto poruchy spočíva aj v tom, že ani samotný neurotik často netuší, kde je skutočný problém a má teda sklon týmto komentárom uveriť. Úplne prvým krokom ku tomu, aby si niečo zmenil, je uvedomiť si svoj stav, ako psychický problém. Zároveň by si mal pochopiť, že je to tvoj problém, a že je len na tebe, čo sa s ním rozhodneš urobiť. Motivačné citáty na facebooku ťa možno naozaj ku niečomu motivujú, no „lenivosti“ ťa nezbavia.
Predstavy rodičov verzus neúspešný Tomáš
Tomáš má cez dvadsať, študuje na vysokej škole a žije s rodičmi. Tí mu vyčítajú, že sa málo učí, keďže je študentom len s priemerným prospechom. Takým je už od strednej školy, pričom je každému jasné, že mu to celkom myslí. Rodičia sa však často pokúšajú dosiahnuť nenaplnené sny a potreby cez svoje deti. Vtedy je šťastie dieťaťa druhoradé. Podobný prístup je maskovaný zdanlivo logickými tvrdeniami, ako: „chceme pre teba len to najlepšie,“ a podobne. Ak ani ty nemáš s rodičmi práve dobrý vzťah, skús sa na to pozrieť aj z tejto strany.
Občas sa však darilo aj Tomášovi. Hoci sa mu takmer nikdy nechcelo, no prinútil sa, a nakoniec dostal trebárs jednotku z matematiky. Takéto skúsenosti (napríklad v kombinácií so spomínanými motivačnými citátmi) podporujú myšlienku, že človek dokáže všetko, čo si zaumieni. No v jeho prípade mu k úspechu pomohol zidealizovaný obraz seba samého. Vlastná fantázia mu možno vyčarovala obraz, v ktorom je čistý jednotkár študujúci na Harvarde. Ako náhle sa mu však v matike prestalo dariť, ocitol sa na úplnom začiatku.
Jeho nafúknuté ego mu neustále šepkalo, že by niečo mal robiť a mal by v tom byť najlepší, a ak by náhodou nebol, automaticky nestojí za nič. Jednotku dostal aj vďaka perfekcionizmu. No keď si uvedomil, že aj z ďalšieho testu musí dostať jednotku, objavila sa silná nechuť ešte skôr, ako sa pustil do učiva. Pred týmito nepríjemnými pocitmi sa v budúcnosti bude chrániť tak, že sa už o nič podobné nepokúsi. Čím by bolo Tomášovo sebaodcudzenie menšie, tým skôr by nechuť prekonal.
NÁZOR Cesta za sebaláskou a vyrovnaním sa so svojím telom: Takto som sa naučila mať rada samú seba
Porovnávanie prispieva k rezignácii
Občas sa tiež stáva, že ľudia jednoducho dospejú. Ich hodnoty sa zmenia, koníčky z detstva ustupujú do úzadia. V popredí je túžba po vlastnej rodine, alebo po dobre platenom zamestnaní. Asi väčšina ľudí sa dostane do tohto bodu prirodzene, no nájdu sa aj výnimky. V prípadoch, o ktorých hovoríme, nie je odsunutie záľub vecou dospelosti, ale nevedomej rezignácie na aktívny život.
Nevedomej preto, lebo človek si svoj stav zvyčajne uvedomí až vtedy, keď svoj život porovná so životmi svojich známych. Sprevádza ho pri tom úzkosť, ktorá je dôsledkom potlačených pocitov z detstva. Stalo sa ti už niekedy, že si bol vyčerpaný ešte skôr, ako si s prácou vôbec začal? Ak áno, spomeň si na Tomášov prípad. Perfekcionizmus nepomohol ani jemu a zrejme nepomôže ani tebe.
Čo s tým?
Možno si sa v predchádzajúcich odsekoch našiel. Možno si zistil, že robiť to, čo robia tí, ktorým závidíš, je cestou do slepej uličky. Čo však ďalej? S objavovaním skutočných pocitov a prianí ti najlepšie pomôže terapeut. Malými krokmi však môžeš ku sebe samému prichádzať aj sám.
Skús sa vrátiť tam, kde to všetko začalo – do detstva. Keď si hrával s kamarátmi medzi panelákmi futbal, keď si chcel mať kapelu, alebo keď si s otvorenými ústami pozeral Hviezdne vojny. Robil si to s nechuťou a len preto, aby si zabil čas, alebo s energiou, lebo ťa to proste bavilo? Nájdi na tieto otázky odpoveď, a potom ich porovnaj so svojim doterajšími pokusmi o zmenu. Ak uvidíš rozdiely, nastúpil si na správnu cestu. No a ak by si chcel vedieť viac, prečítaj si napríklad knihy od psychoanalytičky Karen Horney (dajú sa kúpiť aj cez Martinus).
Zdieľať na