#Jet lag robí svoje. Zobúdzam sa automaticky o 5:30 a nemôžem už zaspať. No nič teda, vstávam, balím veci a vyrážam z Kóbe do Kyóta. Ach, Kyóto. To je srdcovka. Vždy sa sem budem rada vracať. Je to jedno z mála miest, ktoré si zachováva taký ten pôvodný japonský štýl. Niet divu, kedysi bolo, a v podstate aj stále je, domovom gejší. A v minulosti bolo dokonca približne tisíc rokov hlavným mestom Japonska. Hlavná vlaková stanica však pôsobí tak trošku ako z nejakého futuristického filmu. Očakávam, že Kyóto bude preplnené turistami.
Na pláne mám pozrieť horu Kurama, ktorá je vyhlásená za národný poklad Japonska a na jej vrchu stojí budhistický chrám Kurama-dera. Keďže zajtra má celý deň pršať, musím to dať dnes. Po včerajších 20 kilometroch v Kóbe to bude sranda. Na úpätí ma privíta fešák Tengu, záhadná bytosť z japonských ľudových rozprávok. Hora Kurama je vraj jeho domovom. Na samý vrchol hory šliapem asi 45 minút. Po ceste prechádzam popri niekoľkých menších svätyniach. Na vrchu sa približujem k chrámu a už z diaľky počujem tlmené mrmlanie akejsi modlitby. Ďalších asi 40 minút to je dole druhou stranou hory. Tie výhľady však stoja za to.
Vychádzam v dedinke Kibune, v ktorej sa nachádza svätyňa Kifune. V Japonsku má každá shinto svätyňa svojho boha. Táto je domovom boha vody a dažďa. Asi by som ho mala poprosiť, aby zajtra nepršalo. Miesto je naozaj malebné, no aj maličké s menej reštauráciami, a tak vidím trochu premrštené ceny. Vyrážam naspäť do mesta a stíham ešte miestny trh s jedlom Nishiki, kde je vyše stovka predajcov. Na to množstvo ľudí je hlavná ulička veľmi úzka. Milovníci matcha a zeleného čaju si však prídu na svoje. V Kyóte je dostať dezertov a jedál s matcha takmer všade. Neďaleké mesto Uji je veľmi populárne kvôli svojej prvotriednej produkcii čaju.
Takže nezaostávam ani ja a skúšam matcha udon rezance s rybou a podivný dezert, kde je kombinácia ovocia, matcha želé, dango (ryžové knedlíčky), šľahačky a fazuľovej adzuki pasty. To znie ale divne, že? Takýchto zvláštnych dezertových kombinácii, ktoré u nás ani nepoznáme, je tu viac. Och, a adzuki fazuľa. V podobe sladkej pasty pod názvom anko je všade. A Keď píšem všade, naozaj tým myslím všade. V zmrzline, ako sladká plnka v rôznych koláčoch, sladkostiach, šiškách, v ryžových mochi koláčikoch alebo aj samostatne ako sladká polievka (recept nájdeš na konci článku).
Už je večer, ale na pláne mám ešte jednu vec, ktorú by som odporučila každému, kto niekedy navštívi Kyóto. A tou je svätyňa Fushimi inari, ktorá je populárna pre svoje dlhočizné rady červených torii brán. Brány vytvárajú akýsi koridor a zmestia sa tam akurát tak dva rady ľudí – jedni, čo idú hore a druhí, čo idú naspäť dole. Cez deň sa tam teda tlačia obrovské davy ľudí. Väčšina návštevníkov to robí tak, že si jednoducho privstanú, aby tam už o siedmej ráno boli. No Fushimi inari je snáď jediná atrakcia, ktorá je „otvorená“ 24/7, resp. zatvoriť sa veľmi nedá, keďže to nie je chrám, na ktorom sa jednoducho zatvoria dvere. Tak prečo tam neísť neskoro večer? Počet ľudí sa zredukuje na úplne minimum a tá atmosféra je neskutočná! Trochu strašidelná, priznávam.
Boh vody moje prosby nevypočul a na ďalší deň od rána prší. No predsa len skúsim vyraziť do oblasti zvanej Arashiyama, kde sa nachádza známy bambusový les. Aj keď je vonku naozaj hnusne, všade sa zrážajú hromady turistov, ešte aj s dáždnikmi. Moju pozornosť opäť raz priťahujú výklady s jedlom. Presnejšie povedané umelé makety jedla. Vidím ich totiž každých desať krokov. Má ich snáď každá jedna reštaurácia. Tu sa držia princípu wysiwyg – what you see, is what you get. Tie makety sú tak presné a tak prepracované do detailu, že vyzerajú ako reálne jedlo. Tu aj keď človek nie je práve hladný, tak o chvíľu bude. Vodných mlák sa začína tvoriť viac a viac a dážď vôbec neustáva. Mierim radšej späť do centra mesta, pretože kúpiť zelený čaj v Kyóte je povinnosť.
Až neskôr večer konečne prestáva pršať. Ďalšou povinnou zastávkou v Kyóte je štvrť Gion, ktorá je známa ako geisha štvrť. Uličky Gionu majú tradičný historický ráz a venuje sa im veľká pozornosť, aby si aj zachovali tradičnú architektúru a krásu. Za týmito starobylými fasádami sa však ukrývajú reštaurácie a čajovne pre návštevníkov, ale aj miesta, kde sa obyčajní turisti ľahko nedostanú. A ak budeš mať dostatok šťastia, možno na pár sekúnd zahliadneš skutočnú geishu.
Recept na sladkú adzuki polievku
Potrebuješ
- 100 g adzuki fazule
- 1 l vody
- 80 – 100 g cukru
- Štipka soli
Na ryžové knedlíčky:
- 30 g ryžovej múky
- 2,5 PL vody
- Štipka cukru (menej ako pol čajovej lyžičky)
Postup
-
Fazuľu dobre umyjeme a vložíme do hrnca, pridáme 500 ml vody a privedieme do varu na stredne vysokej teplote. Keď začne voda vrieť, znížime oheň na stredne nízky a varíme 20 minút. Tip: Odporúčam dať na vrch nejaké ťažidlo (po japonsky otoshibuta, v japonskej kuchyni sa zvykne používať pri varení niektorých jedál). Zabráni tomu, aby sa fazuľa príliš nehýbala a nepopraskala. Tiež zabráni tomu, aby sa voda tak rýchlo neodparovala. Môžeš si ho vyrobiť aj z alobalu. Stačí skrútiť alobal do kruhu tak, aby sa zmestil do hrnca a v strede urobíš stredne veľkú dieru.
- Po asi 20 minútach vodu vylejeme a dáme 500 ml čerstvej vody. Opäť privedieme do varu na stredne vysokej teplote a po varení znížime teplotu na stredne nízku. Fazuľu treba variť ďalších 40 – 60 minút. Závisí od kvality fazule a ako je stará. A tiež, či bola predtým namočená alebo nie.
- Voda sa bude vyparovať. Ak je potrebné, počas varenia pridávame vodu, aby boli fazule vždy celé ponorené. Ja som pridala postupne cca 200 – 300 ml vody.
- Medzitým si pripravíme ryžové knedlíčky. Ryžovú múku zmiešame s vodou a štipkou cukru. Každá múka môže byť trochu iná a možno budeš potrebovať trochu viac alebo menej vody, preto ju pridávaj radšej postupne a nie naraz.
- Trochu zvláštne prirovnanie, ale na dotyk a textúrou by malo byť cesto ako ušný lalôčik. Cesto rozdelíme na 8 kusov (každý cca 6 – 7 gramov). Vytvarujeme guľôčky, ktoré mierne stlačíme, aby boli plochšie. V strede prstom urobíme malú jamku alebo môžeš použiť koniec varešky.
- Knedlíčky môžeš variť samostatne alebo spolu s adzuki fazuľou. Ak ich varíš samostatne, hoď ich do vriacej vody a var asi 3-4 minúty. Knedlíčky vyplávajú na povrch. Ak ich varíš v polievke, počkaj, kým bude fazuľa úplne uvarená a pridaj ich až potom.
-
Vyskúšame, či je fazuľa uvarená. Mala by sa dať ľahko rozpučiť medzi prstami.
-
Ak je fazuľa uvarená, pridáme cukor a štipku soli. Množstvo cukru si môžeš prispôsobiť.
Dobrú chuť!
Viac receptov nájdeš aj na blogu Hiroshimas Kitchen.
Zdieľať na